Príbeh zo starého Anglicka

Pozdná prechádzka

Pani Benningtonová bola šťastím bez seba. Justína, jej najstaršia dcéra, konečne tancovala s urodzeným (teda aspoň podľa mienky tejto panej bol urodzený) gavalierom. Možno práve on bude jej manžel. Ach! Ako krásne by to znelo! Justína Webberová. Pani Webberová. Lenže to by nebola matka Anny a Justíny, ktorá by večne nerobila predčasné závery. Pozoruhodný to prípad. Rozplývala sa nad touto ideou už niekoľko minút, však niekedy nie je dobré mať ružové oči. Milostivý pán Webber, ktorý už asi dve hodiny sa zdržiaval v tmavom kúte sály, ktorá bola osvietená len niekoľkými sviečkami, toto jej správanie veruže očakával. Zatiaľ sa mu nedostalo výsmechu, no bol netrpezlivý, kedy tak spoločnosť uskutoční. Pani Benningtonová je osoba, ktorá do všetkého strká nos tak, ako všetci ostatný, ale neuvedomuje si, že ona je z nižšej chudobnejšej triedy. Ako pánovi Webberovi hovoril jeho starý otec: ,, Bohatý majú slovo, ty musíš len mlčať a tváriť sa, že nejestvuješ." Presne toho sa držal. Ale jeho žena- presný opak. 

Annu vykrútilo už niekoľko mladíkov. No posledné tance venovala jednému vysokému, v tvári peknému a postavou chudému džentlemanovi, ktorý nerobil nič iné, len hodnú chvíľu nezavrhol pohľad na Annu. 

,, Vravíte madamoiselle, že váš otec je predavač kníh?" vysúkal zo seba pán Ronald Webber.

,, Áno, vadí vám niečo na tomto zamestnaní?" odvetila Justína. 

,, Nie, mýlite sa. Milujem knihy a zamestnanie pán Benningtona je mi lichotivé. Som rád, keď ľudia čítajú." Justína sa ešte väčšmi zapýrila. 

Prechádzali sa okolo Jeffreyovského sídla po kamenistom chodníčku, ktorý lemovali kríčky ruží. Voňali sviežo, letne. 

,, Vaše slová sú mi po vôli. Sú také vábivé a lichotivé. Povedzte mi ešte, ako vyzerá váš priateľ pán Jeffrey?" Pán Webber sa priblížil k tejto červenolícej osôbke a objal ju okolo osieho pása. 

,, Azda vás môj priateľ zaujíma?" vyslovil pohoršene, ale Justína pocítila určitú žiarlivosť.

,, Nie, to vôbec. Ale keď už sme na plese, ktorý pre neho uskutočnila rodina a on sa nedostaví, želala by som si aspoň stručný popis, nech si ho dokážem predstaviť.

,, Nebojte sa slečna. Porozprávam vám o ňom," zahriakol a začal.

,, Je to veľký a mocný gavalier. Nepoznám múdrejšieho ani statočnejšieho. Je vysokého vzrastu s mohutným telom a ladnými a ľahkými pohybmi. Spoznal som ho na Oxforde a odvtedy sme nerozlučiteľná dvojica. Jeho rodina ma prijala ako za druhého ich syna. Sú veľmi veľkorysí."

,, Je pyšný?"

,, Záleží na tom, aký význam má pre vás slovo pyšný."

,, Pýtam sa či je namyslený, vystavovačný, zahľadený do seba, bezohľadný a prostomyseľný?"

,, Kúsok pýchy sa schováva v každom z nás a myslím, že aj časti z tých vlastností, ktoré ste pred chvíľou vyslovila. Nie je taký. Nemôžem o ňom vysloviť nič zlé," ohradil sa.

,, Viaže vás k tomu vaša pýcha či vďačnosť za to, že je vaším priateľom?" Táto otázka bola nadmieru nevhodná, ale Justína musela poznať odpoveď.

,, Prosím? Neviaže ma k tomu ani pýcha a už vôbec nie vďaka. Viaže ma k tomu srdce. Jeffrey je veľmi milý a udatný slečna. Nevyslovuje sa žiadne právo na to, aby som ho tu pred vami ohováral a znevýhodňoval, keď sa pred vašimi mienkami nedokáže ubrániť ani obrániť.

,, Ďakujem," odpovedala.

,, Ďakujete? Myslel som, že mojim terajším výstupom som si vás znepriatelil." Pritisol si Justínu k sebe ešte viacej. Pulzovalo medzi nimi isté teplo a náklonnosť, ktorú pociťovali v deň, kedy sa prvý raz stretli sa menila na významnejší cit. Lásku.

,, Nie, ba naopak. Vďačím vám za váš názor. To vy by ste mal ma už dávno odvrhnúť. Moje otázky boli nevhodné, ale obstáli ste. Vidím, že váš priateľ je urodzený človek a máte ho rád. A zrejme aj vás má nie jedno dievča v obľube."

Pokračovali ďalej za krásneho zlatistého svitu mesiaca. Kupodivu i keď bol už neskorý večer, krajinou sa tiahol teplý vzduch, a preto nepociťovali chladivé závany, ktoré by prerušili ich prechádzku.

,, Viete veľmi rád by som, madamoiselle, stál o obľubu práve jedného dievčaťa," vyslovil a Justína poznala onú zmienenú osobu, o ktorú by mal záujem. Lenže teraz nastúpila tá jej veľká nedôvera a obmedzila jediný prístup k jej srdcu. Odtrhla sa od pána Webbera a podišla tri kroky ďalej. Pulzovala jej každá cievka v tele. Nemohla tomu náhlemu pocitu náklonnosti uniknúť. Vrelo to v nej. Dýchala. Nádych. Výdych.

,, Myslím pane, že to dievča vás už má v obľube," napokon zo seba vyjachtala.