Príbeh zo starého Anglicka

Victorka

Prišla zima. Krajina bola pokrytá hrubou pokrývkou snehu. Polia sa za svitu slnka ligotali, stromy sa poddávali ťažkým nánosom zmrznutej periny. Vonku panovala zima, tuhá a štipľavá. Aký to pôvabný pohľad! Balzam na dušu! Mráz vytváral všemožné obrazce na oknách, nie jedno dieťa ich obdivovalo. Ba i malá Victorka pozorne sledovala veľkolepé diela majstra mrázu. Drobnými prstočkami prechádzala po zľadovatelých oblokoch, radostne sa usmievala a pobehovala kade-tade. Však väčšiu pozornosť venovala tomu, aby sa nestretla s pánom Jeffreyom. Nie raz už jej dal najavo, že nestojí o jej prítomnosť a už vôbec o jej detinské reči a vzdychy nad tým, aké je všetko nádherné. Bála sa ho, to áno, ale v žiadnom prípade o ňom nemienila zle. Kto vie prečo? Bola mu vďačná za jeho ochotu, vzal ju sem, ponechal s Justínou, netreba jej viac. Mohla byť s tou, ktorá ju zachránila od hrozby, od zla a ujala sa jej.

Možno si to len nahovárala, ale vždy, keď bola v spoločnosti Justíny a pána Jeffreyho, spozorovala, ako jej pán láskavo hľadí na Justínu, videla, ako jeho srdce tlčie a je celé plné lásky k nej. Pociťovala, ako sa o ňu obáva, strachuje. Ale netušila, a to jej robilo najväčší problém, prečo jej to pán Jeffrey nepovie. Prečo sa neospravedlní, prečo sa aspoň nepokúsi.

Keď je láska taká mocná, prečo už dávno nedala Jeffreymu odvahu? Toľkokrát si položila túto otázku. Každý večer sa modlila, aby jej pani bola šťastná, aby našla lásku v jej manželovi. Keď nie lásku, aspoň zmierenie a porozumenie. Cesta ku šťastiu je náročná, ale spravodlivá. Tak jej hovorila stará mama. Hovorila. Ale kde je teraz? Jej cesta ani za mak nebola spravodlivá, a to sa už vôbec nedostala ku šťastiu. Pamätala si, ako jedného dňa jej stará mama zmizla. Nik ju nevidel, nik ju nenašiel, nik ju nehľadal. Kde vtedy bola spravodlivosť. Vtedy mala ešte len štyri roky, bola drobunká, veľa si nepamätá. Odvtedy sa však zmenil jej otec. Začali žobrať, neskôr kradnúť a potom Victorku začal i biť. Ešte teraz ju v noci straší.

,, Hej ty!" okríkla Victóriu slúžka. Prstom naznačila, aby k nej prišla.

,, Zanes toto nášmu pánovi do malého salónika, zrejme si tam číta noviny, ale ak náhodou zaspal, nezobuď ho!" Slúžka hnevlivo rozhadzovala rukami, a potom podala Victorke tácňu s ovocím a čajom.

Dnes celý deň nevidela Justínu! Chýbala jej! Od oného prekvapujúceho prepadnutia v kostole Justína nerozprávala. Stratila reč. Ale Victorka si bola istá, že jej pani len nemá silu rozprávať, nato ešte oponovať svojmu manželovi, ktorý ju celý mesiac obťažkával výčitkami. Odpustila mu, že rozprával neuvážene, ale hrubosť nestrpela. Tak vychovaná nebola.

Zaknísala sa. Tácňa bola celkom ťažká a kým otvorila jednou rukou dvere do salónika, skoro vyvrátila obsah tácne. Jeffrey zaspal. Vydával čudný zvuk, ktorý sa dievčinke vôbec nepáčil. Položila tácňu na stolík vedľa kresla, na ktorom driemal jej pán. Bola opatrná. Za nič na svete nechcela prebudiť Alexandra. No i tak sa postavila pred neho a pozorovala jeho tvár.

Vyzeral pokojne, zrejme sa mu niečo snívalo. Vlasy mal mierne strapaté a golier, aby sa mu lepšie dýchalo, rozopnutý. Chcela, aby vedel, čo si myslí, a preto mu začala rozprávať.

,, Pane, viem, že ma nemáte rád, ale rovnako viem, že nie ste zlý človek. Videla som, ako pozorujete vašu ženu, s láskou, porozumením, som si istá, že ju ľúbite, verím tomu. Hoci ste sa k nej veľmi nepekne správal, chyboval ste o nej a vôbec nemal pravdu. Rovnako ste sa nezaujímal o jej trápenie, o jej pocity či potreby, ale verím, že sa zmeníte. Dúfam, že napravíte jej mienenie o vás a ospravedlníte sa. Hoci ma teraz nepočujete, dúfam, že vám aspoň niečo zaznie vo vašom sne."

Odišla. Nechala ho spať. Vedela, že ak sa ani jeden z nich nepokúsi o zblíženie, bude to ona, kto ich zblíži.

***

Slúžka priniesla Justíne list podpísaný jej otcom. Čo i len uvidela podpis, škaredo zagánila na posluhu a zrakom ju posielala preč. Aj s listom. Netúži poznať to, čo sa skrýva v tom liste. Tí ľudia, ktorí boli kedysi jej rodičia, sú už cudzí. 

Je väzňom samoty. Zrejme to tak malo byť. Je otrokom prázdnoty. 

Aspoň Victorka je potešenie, anjel v podobe dieťaťa, v podobe čistej a pravdivej lásky.

Mala by ju pohľadať, celý deň sa skrývala vo svojej izbe, rovnako ako celý mesiac. Musí sa s ňou viacej zblížiť. Jeffreymu je protivná. On nevidí toho anjela, tú milú osôbku, láskavú, nápomocnú a šťastnú. Nevidí. Je slepý.

Bude jej mama. Mama, aké krásne slovo. Vždy sa jej ľúbilo. A teraz je i ona mama. Milujúca, láskavá, ochotná, starostlivá. Mama.

Vonku sneží. Za slnečného svitu sa ligoce celá krajina. Justína sa usmieva. Ten výhľad z okna je nádherný. Stromy, ktoré zhadzujú zo seba ťarchu snehu, avšak padajúci sneh sa na tie úbohé i ubolené konáre usádza opäť.

Má dcéru. Musí sa tešiť. Radovať sa. Nech zabudne na svoje útrapy či bolesti. Žije v prítomnosti, nesmie sa utápať v minulosti.

Prezliekla sa a ešte raz vyhliadla von z okna. Krása. S radosťou vybehla von zo svojej komnaty a hľadala Victorku, lenže keď o nej nebolo chýru ani slychu, vyšla zo sídla. Vybrala sa na prechádzku.