Príbeh zo starého Anglicka

Kto tam?

,,Inteligencia je len zrkadlo našich poznatkov. Pretože nik nemôže byť inteligentný, ak nemá dostatočné rozhľady a poznatky," vyslovil s neľahkým úsmevom Jeffrey. Rozhliadol sa navôkol, aby sa uistil či s ním všetci súhlasia. Samozrejme bola tam Justína, ona mohla predstavovať hrozbu, ktorá by mu jeho myšlienku rozhovorila, keby nebola práve na odchode. Nepreukázal žiadnu snahu, aby ju zastavil. Neurobil nič. Nechal ju odísť.

Slnko svietilo a pokrývalo svojimi lúčmi celú záhradu. Justína opustila knihy a vydala sa na dobrodružnú prechádzku. Nemohla sa dočkať, kedy sa konečne bude môcť privítať so sestrou. Ach! Anna! Ako jej len drahá sestra chýbala. Keď už nemala chválitebný vzťah s vlastnými rodičmi, sesterská láska je prirodzene tá najdôležitejšia. Dôležitejšia ako... čo? Ponechajme to teda u slova najdôležitejšia. 

Jej ladný krok bol priveľmi uvážlivý. Pridlhé šaty, ktoré dôkladne obopínali štíhlu postavu tejto mladej ženy, sa zľahka dotýkali zaprášeného chodníka. Nedalo sa robiť nič, len čakať. Rozmarnosť bola jediná vlastnosť, ktorú väčšmi chcela za priateľku, ktorú potrebovala. Nutnosť tejto vlastnosti bola príliš súrna a intenzívne očakávaná.

Odtrhla si kvietok, bola to ľalia, biela, nevinná, prenádherná. 

Čas plynul. Však neplynul natoľko rýchlo ako by si Justína priala. 

Sedela v záhrade, bez mihnutia hľadela na tunajšiu prírodu. Bola príliš zahľadené, aby si všimla, že tam, za lipou, stojí ktosi a sleduje ju. Bola príliš zaneprázdnená údivom, ktorý sa v jej očiach ligotal. Údivom miestnej prírodnej krásy, ktorá balzamom je na dušu jej. Napĺňa ju radosťou.

Presne tam, za stromom, postával, ale ktože to tam postával?  Bol to muž, zrejme cudzinec, nepoznáme ho, ešte nikdy sme s ním nemali čo dočinenia. Bol bledý a nesmierne pôvabný, ba priam sa zdá, že prekrásny obličaj pýši sa mu ženskými rysmi. Však zdanie klame!  Nuž zostáva mi ešte jediná otázka, čože tu ten cudzinec robí? Koho hľadá? Azda je na úteku? Toľko otázok, ba žiadna odpoveď. Bo Justína stále ešte obdivuje okolie a nevšíma si postavu ukrytú za stromom. 

Och! Vzhliadni že k tej postave! Aká to drzosť! Onen cudzinec sa potajomky blíži k Justíne. Čože sa chystá vykonať? Krok za krokom, noha za nohou. Nech stojí, nech zastaví! Nech sa nepribližuje! Justína, nože odvráť svoj pohľad a vzhliadni k lipke. Ale ona ani brvou nepohla.

Nad čím zmýšľa? Čože jej blyslo hlavou? Je smutná, je šťastná? Sedí, nehýbe sa, len hľadí. 

Už je pri nej, joj, snaží sa jej dotknúť. Načiaha ruku, zatiahol ju za vlasy. Tragédia! Justína sa zľakla a kým zbystrila, cudzinec ju potiahol za vlasy opäť. Nevýslovná drzosť! Zjojkla! Vyskočila z lavičky a upriamila svoj pohľad na oného vulgárneho človeka, čo si dovolil takú nehoráznosť.

,, Viete, cudzinec, kto som?" prihovorila sa k šialencovi. Nemohla si však prehliadnuť jeho tvár, bo ju mal teraz ukrytú pod tmavou šatkou.

,, Ako by som mohol, nie nadarmo ste ma nazvala cudzincom," povedal priduseným hlasom.

Na hlave mal klobúk smotanovej farby. Bol zaoblený a po bokoch prikrátky. Tento model už dávno vyšiel z módy. Muži nosili prevažne čierne klobúky a to len vtedy, keď im bola zima alebo teplo. Lenže v tejto chvíli nebola ani zima a v žiadnom prípade teplo.

Justína v cudzincovi spozorovala čosi povedomé, jeho postoj a gestá naznačovali všetkému. 

,