Príbeh zo starého Anglicka

To by bol muž pre teba

Kráčala rýchlym krokom. Neúprosne vedela, že sa tak úspešne dokázala ochrániť pred cudzím srdcom, pred pocitmi toho druhého, pred manželstvom. Až doteraz. Teraz musí prekonať prekážky, ktoré jej neustále vbiehajú do života a ničia jej ho. A potom presvedčiť matku, že je ešte čas na svadbu. Ale ako? Ako sa môže postaviť vlastnej rodine. Záleží je na blahu svojej rodiny, aj keď sa väčšinou reprezentuje ako šialená a veľmi nezdvorilá, Justíne to nevadí. Nemôže zradiť rodinu tým, že zvolí si šťastie svoje ako ich. Vlastne to môže urobiť, ale Justínin osobný duch nepozná nič horšie ako skazu rodiny.

Lenže pani Benningtonová zďaleka nemyslí na dcérino šťastie, navonok to tak možno prezentuje, ale skutočnosť je vonkoncom iná. Manžela si síce vyberala z lásky, hoci teraz vie, že urobila chybu. V staršom veku si uvedomila, že láska, skvostný pocit, jej k životu zďaleka nestačí. Peniaze- jediná vec, ktorú nikdy dostatočne nemala, vec, po ktorej túži viac ako po láske,bo tá sa nedá chytiť, ale peniaze, s tými sa dajú robiť zázraky. A preto chcela, aby sa jej najstaršia dcéra, ktorá pred mesiacom dovŕšila veku, kedy je dôležité zamýšľať sa nad vlastnou budúcnosťou. Pani Benningtonová sa spolieha na to, že Justína nebude schopná nájsť si sebe primeraného ženícha, a preto musí zasiahnuť ako starostlivá matka a nájsť jej bohatiera na zlatom koni. Uznajme, sčasti chce pani Benningtonová pre Justínu dobre, ale z väčšej miery, ak sa na to pozrieme z vtáčej perspektívy, takýto sňatok bez poznania vlastností, charakteru a správania toho druhého nie je veľmi sľubný. Kto by vydržal v manželstve s boháčom ak má veľké chute k alkoholu alebo k násiliu. Pani Benningtonová nikdy nemala dosť dôvtipu ani intuizmu. Často neporozumela narážkam jej dcér alebo dokonca jej manžela. Nemohla sa ani s ničím chváliť medzi susednými domami, bo nemala toľko informácií a poznatkov, ktoré by jej dovolili o niečom hovoriť dlhšiu chvíľu. Ale stačilo jej to. Vedela o svete toľko, koľko potrebovala a nemusela si nič domýšľať.

Justína nemohla ani v najmenšom tušiť, čo jej matka chystá. Snažila sa upokojiť. Spomalila. Dýchala. Svoj pohľad dokonca venovala slnku a nechala sa hýčkať jeho lúčmi. Stačila chvíľa na to, aby si uvedomila, že všetko, čo jej zvieralo srdce a dušu zmizlo. Pochopila, že hnev je len obrovský oceán, v ktorom sa topíte. Ale aby ste predišli utopeniu, musíte pochopiť skutky tých, čo vás pohnevali. Bohužiaľ musí sa poddať svojmu osudu. Zmieriť sa s tým, že jej sny nemusia byť splnené. Vstala ožiarená slnkom, pre ktoré nič nevidela a snažila sa odísť. Však vonkoncom nemohla tušiť, že narazí do mladého muža.

,, Ospravedlňujem sa," zmocnila sa len tohto jednoduchého ospravedlnenia. Zahľadela sa do jeho jantárových očí. Videla v nich toľko lásky, nehy a dôvtipu. Bola očarená jeho vzhľadom. Tmavé havranie vlasy mu čeril vánok, boli trocha podlhovasté. Pery sladké a na pohľad mäkké zvýrazňovala ich pestrá farba. Napokon pokožka taká pevná a zdravá. Nie jedno dievča by sa za ním ohliadlo. A jeho ošatenie nepodliehalo starému vkusu. Bol to najnovší módny kúsok. Smaragdové ošatenie. To bol pre ňu pohľad. Nikdy nebola s mužom v takej blízkosti. No vedela, že si musí začať zvykať.

Táto nepríjemná situácia ich priviedla k dlhej mlčanlivosti. Hľadeli si do očí ako pobláznení.

,, Och, prepáčte za takú neúctu. Volám sa Ronald Webber," podal jej ruku a s ľahkosťou ju pobozkal. Bola taká mäkká a jemná. Ich pohľady sa opäť stretli. Stačil okamih a obidvaja pocítili istú náklonnosť. Istý cit, ktorý sa práve začal prebúdzať.

,, A vy ste slečna?" Nadvihol obočie a pritom vyzeral tak ľúbezne.

,, Justína. Justína Benningtonová," usmiala sa.

,, Samozrejme. Ste to vy. Tu na okolí ste medzi deťmi veľmi populárna osoba. Nemôžu si vás vynachváliť. Vraj múdrejšieho človeka v Hertfordshiru niet."

,, Neviem či máte správne informácie, ale z kníh myslím si ešte nik neohlúpol." Pán Webber sa zasmial. Vyzeral veľmi cnostne.

,, Musím sa vám ospravedlniť, vy o mne už máličko viete, ale ja stále nemám jasno v tom, kto ste vy a čo tu robíte?" Justína vždy musela poznať charakter človeka prv, ako dovolila svojmu srdcu zamilovať sa.

,, Som rodinný známy Jeffreyovcov a viacmenej musím sa priznať, zablúdil som."

A tak sa Justína rozhodla pomôcť tomuto mladíkovi, ktorý bol už očakávaný v dome jeho známych.

,, Splašil sa mi kôň," zosmutnel, ,, a utiekol." Justína vedela, čo má robiť.

,, Poďte so mnou, ponúknem vám niečo dobrého na jedenie a požičiame vám koňa," navrhla. Pán Webber sa pousmial a láskyplne poďakoval.

Nadviazali rozhovor. Pán Webber sa zmienil, že teraz v lete nastáva obdobie nečakaných dažďov a búrok. Počasie je veľmi nespoľahlivé a hocikedy môže začať pršať. I keď to bola priveľmi nudná téma, Justíne to nevadilo. Postupne sa blížili k jej domovu, pán Ronald Webber obdivoval okolitú krajinu a dokonca aj krásu Justíny. Hľadel raz na ňu, raz na krásnu zeleň. Lenže potom sa ich rozhovor zmenil a pán Webber presunul svoje myšlienky k plánovanému plesu v sídle Jeffreyovcov.

,, Áno, prišla nám pozvánka," pritakala Justína.

,, Bude mi cťou ak sa ta uvidíme. Rád by som vás poprosil o prvý tanec." Justína súhlasila so všetkým, čo Ronald vyriekol. Napokon ich náruživosť a náklonnosť zviazal povraz a škrtil tak dlho dokedy obaja neboli vysilený, bo pred domom vysedávala pri ružiach pani Benningtonová a čakala na svoju dcéru.

Nemohla oči vyočiť, keď zbadala ako Justína vysmiata od ucha k uchu prichodila domov vedľa nejakého gentlemana.

,, Ale pozrime že, Justína, s kým mám tú nesmiernu česť zoznámiť sa?" kričala jej matka, zatiaľ čo vyskočila z drevenej lavičky.

,, Mama, dovoľ mi predstaviť ti pána Ronalda Webbera, je to známy od Jeffreyovcov. Splašil sa mu kôň a utiekol. Preto by som bola rada, keby mu ocko jedného požičal," uviedla v krátkosti Justína.

,, Samozrejme vám ho vrátim," dodal pán Webber.

,, Ale samozrejme, čo by sme pre potrebu takého gentlemana neurobili. Pán Bennington! Pán Bennington!" kričala matka.

,, Čože si taká splašená žena moja!" zhúkol pán Bennington, ke'd sa vynoril vo dverách.

,, Potrebujeme koňa, pre takého gentlemana. Splašil sa mu kôň."

,, Iste. Iste," zamumlal a zmýšľal nad tým, či to nie je žart alebo výsmech.

,, Dcéra moja, postaraj sa o toho pána a ukáž mu naše kone," prikázal.

,, Iste, ocko."

,, Ďakujem za vašu pohostinnosť a pomoc. Odvďačím sa vám," prehovoril pán Webber a stratil sa s Justínou v stájni.

,, Drahý videl si ho. Taký pohľadný mladý muž. Iste by sa oženil s našou dcérou," tešila sa pani Benningtonová.

,, Drahá moja, radšej mlč než ho vyplašíš!" a pán Bennington sa stratil.