Príbeh zo starého Anglicka

Ples sa blíži

Pani Benningtonová dcéry zobudila zavčasu. Ponosovala sa tým, že ako prvá v Hertfordshiru zohnala krajčírku, ktorá pre svoje dcérky ušije neprekonateľné šaty. Justína si poslušne vybrala smaragdový satén a olivovú stuhu. Nemohla tak zabudnúť na jej stretnutie s pánom Webberom. Anna, ktorá bola väčšia špekulantka a nebála sa farebnosti si vyžiadala staroružový satén a hnedú stuhu. Bola príliš nadšená plesom a dokonca si vysnívala aj prvý tanec. Matka ju ešte v žiadnom prípade neuviedla do spoločnosti, chcela dodržať tradíciu, až sa najstaršia dcéra vydá, mladšie sestry môžu byť uvedené v spoločnosti. No keby mala čakať na Justíninu svadbu, zrejme by spoločnosť najmladšiu Benningtonovú nikdy nepoznala.

Pán Bennington prišiel domov so šťastnou správou, že predal všetky knihy. Usalašil sa v salóniku a prečítal ďalšiu kapitolu svojej obľúbenej knižky.

O piatej sa v jedálni zbehla celá rodina. Na zdvorilé no zvedavé otázky, ktoré sa týkali pána Webbera Justína nechcela odpovedať. Anna s matkou po prvom jedle si začali vymieňať názory ako to asi vyzerá na Jeffreyovskom panstve. Padali medzi nimi rôzne dohady, dokonca aj pán Bennington sa ozval s pochybnosťami, ktoré mu vŕtajú v hlave. Lenže pani Benningtonová svojho manžela vždy odbila rovnakou vetou: ,, Pán Bennington ste príliš starý, aby ste pochopili myšlienke dnešného vkusu." A tak sa viacej otecko Anny a Justíny do rozhovoru nezapojil.

Boli to nanajvýš teatrálne možnosti, ktoré sa skrývali pod hlasitými domnienkami matky a jej sestry. Alebo skôr žiadne možnosti. Ich predstavivosť natoľko ovládla túžba po bohatých ženíchoch, že si azda myslia, že Jeffreyovské sídlo je celé zo zlata. Azda Anna nehľadá gavaliera, ktorý jej otvorí srdce, bude ako ľubozvučný tón, čo v hlave jej bude stále znieť. Anna bola rovnaká ako pani Benningtonová. Tvrdohlavá, večne stojaca za svojimi slovami, impulzívna a nanajvýš ľahkomyseľná.

Justína požula posledné sústo hovädzieho mäsa a odišla z jedálne. Akokoľvek sa jej matka hnevala, nemala náladu na jej slová. Natoľko myslela na zajtrajší večer a na pána Webbera, že každá zmienka jeho mena ju viacej zabolela pri srdci. Chvela sa pri pomyslení, že by ju vyzval do tanca, chvela sa však aj pri pomyslení, že by ju do tanca nevyzval. Jej neustále meniace sa pocity ju dohnali k tomu, že ihneď po večeri zaspala.

Ráno bolo slnečné a veľmi nádherné. Justína nahliadla von z okna a tam sa jej naskytol pohľad ich farmu. Nadýchla sa a s úžasom vydýchla. Zatiaľčo Justína sa obliekala, pani Benningtonová šľachtila svoju najmladšiu dcéru.

,, Venuj každému tanečníkovi jeden sladký úsmev a ihneď ťa vyzvú do tanca. Nie tak, nešpúľ sa. Prirodzený úsmev, presne takto," usmiala sa pani Benningtonová.

,, Teraz ty," prikázala. Anna sa usmiala, však veľmi chladne a nepríčetne. Nerada počúvala príkazy pani Benningtonovej.

,, Mama, nerobte zo mňa šaša. Viem ako sa správať v spoločnosti. Naučila som sa aj tancovať!" Neposlušná Anna sa strhla a začala vydávať ladné pohyby, z ktorých vznikol tanec. Matka nemala slov. Bola nahnevaná a omámená dcérinou šikovnosťou.

,, A kdeže si sa to naučila?"

,, Z kníh," odpovedala Anna nedočkavo. Matka bola pobúrená, nerozumela ako sa môže niečo také udiať. Áno, mala pochybnosti, že jej dcéra niečo tají. Ale nevenovala tomu veľkú pozornosť.

Onedlho vstúpila do miestnosti služobná a uviedla pani krajčírku, ktorá priniesla hotové diela. Šaty boli naozaj prenádherné a elegantné.

,, Ak sa v tomto nebude Justína nikomu páčiť, potom budú všetci slepí svojou nadradenosťou," zamrmlala si pani Benningtonová.

,, Ak sa naše dievčatá nebudú v týchto šatách páčiť, to znamená drahá žena, že si si vybrala zlú krajčírku," odvetil surovo pán Bennington.

,, Kdeže! Mýlite sa, môj milý. Naše dievčatá budú najkrajšie v sále. Veď uvidíte!" Pani Benningtonová v tomto smere mala veľkú intuíciu. Toľko sa snažila vydať vlastné dievčatá, že zabudla na dôležité hodnoty života.

,, Ale iste! Možno naše dcéry naozaj budú najkrajšie v sále, ale čo je samozrejmosťou, že vy, moja milá, odplašíte všetkých gavalierov, ktorí by prejavili o naše dcéry záujem,"

,, Ale pán Bennington ako to môžete o mne povedať? Vôbec neprejavujete žiadny súcit. Azda pohŕdate mojim želaním vydať naše dcéry?"

,, Ale sama ste to povedala. Vaše želanie!" opovrhoval slovami páni Benningtonovej.

,, Môj milý, azda to nie je aj vaše želanie! Práve teraz sa nám naskytol dobrý čas. Prečo by sme ho mali opovrhovať?"

,, Opovrhovať? To nie, moja milá. Stačilo by ak sa nám len naskytne pekný výhľad," zasmial sa.

,, Pán Bennington vôbec vám nie je po chuti nič, čo poviem. Naša dcéra sa vydá a to je moje posledné slovo!" zhúkla pani Benningtonová a opustila rozzúrene miestnosť. Pán Bennington sedel v kresle a pretočil ďalšiu stranu knihy. Slová jeho ženy mu boli ľahostajné. On sám dobre vedel, aké má úmysly a v žiadnom prípade sa im nedá protirečiť ani oponovať. Nie. Pani Benningtonová je rázna žena a vykoná všetko, čo si jej srdce prikáže. Vedel to, keď ju žiadal o ruku. Vedel, že sú odlišní, ale aj tak ju miloval a ona jeho. Bola to láska, čo im zviazala ruky.

Justína venovala svoj voľný čas knihe. Bola veľmi rozpačitá a nervózna, a preto potrebovala upokojiť svoje telo nejakou známou činnosťou. Nechcela si to priznať, ale jej srdce sa nemohlo dočkať dnešného večera. Naprieč svojim pocitom, ktoré ju zvierali, nepripadá v úvahu, aby sa zaľúbila do prvého muža, ktorý jej otvorí náruč, sa nemohla dočkať na láskavý pohľad pána Webbera. Vedela, že hrdosť matky ju zníži k nekompromisným činom, ktoré budú ponižujúce nie len pre ňu, ale aj pre muža, ktorý s ňou bude tancovať. Vedela, že šibalstvá jej sestry budú zahanbujúce pre celú jej rodiny, a všetci tancujúci si vykreslia mienku o nej a celej rodine. Všetko vyzerá, že sa rúti. Nik nebude poznať ju, nik sa ňou nebude zaoberať.. Stačí jediná mienka človeka a budú spoločnosťou pohŕdaní. Žiaľ tak to chodí v spoločnosti. Nik sa nezaoberá sebou samým, všetci majú prehľad o každom tancujúcom v sále, poznajú jeho hriechy, chyby, nesplnené túžby a dokonca vedia aj to, čo on sám o sebe nevie. V skutočnosti vo väčšej miere prevláda v sále klamstvo, domnienky a dohady o jeho živote. Ľudia proste nemajú toľko času na seba, koľko trávia tým, že sa zaoberajú cudzím životom.

To je dôvod prečo Justína nemá po chuti plesy. Ich hlavným účinkom veruže nie je zoznámiť sa, ale upútať pozornosť spoločnosti vlastnými chybami a úplne zničiť dobrú mienku a vytvoriť z nej hriešnika. Nevľúdne narážky a výsmechy zámožných, znižujú postavenie priemerného človeka.

Ale niekedy to nie je až také zlé!