Dohady

361 26 1
                                    

,, Som nesmierne vďačný za vašu pohostinnosť,pani Benningtonová," zasalutoval Ronald Webber, zatiaľčo si hodvábnou vreckovkou poutieral kútiky úst.
,, Naopak, to my sa musíme Bohu poďakovať za návštevu takého gentlemana, naša hospodyňa zakaždým navarí nejakú špecialitu, len čo nás poctíte vašou prítomnosťou." Pani Benningtonová skúmavo prezerala svoju dcéru Justínu. Nebola si istá či prechováva nejaký cit voči tomuto elegantnému mužovi. Sedela vzpriamene a chladne, ani sa nepohla. Vedela, že matka si začne namýšľať, to bol prvý dôvod jej rozhorčenia, a potom to slávne ultimátum. Milovala Ronalda, bol to bezprostredný a prirodzený cit, žiadny rýchly výber na svadbu. Spojilo ich puto, čisté ako Justínine srdce. Čoho vlastne sa táto útla osôbka bála? Chcela prežiť zvyšok života s Ronaldom, ale obávala sa jej matky. I keď doposiaľ schvaľuje tohto elegána, čosi jej nahovára, že niečo sa udeje. Vo vzduchu kolovala vzbura, vzbura emócii a výčitky. Aký výsledok bude tejto búrky a neskrotných bleskov?

,, Vaša dcéra, Justína, sa zmienila, že máte v obľube čítať knihy, pane," začal.

,, Skutočne? Á, moja dcéra nikdy nezabudne na takého starčeka ako ja," poznamenal pán Bennington. No v tej chvíli ho jeho manželka švihla lyžičkou. Uštipačné poznámky sa jej priečili.

,, Samozrejme, milujem knihy, ak sú tieto biblie aj vaše priateľky, potom vás pozývam do môjho raja- knižnice," odvetil.

,, Vašimi slovami nepohŕdnem, bude mi cťou prezrieť si vaše knihy." Pán Bennington zopäl ruky a mohutným hlasom prehovoril:

,, Vaše správanie, pán Webber je nadmieru potešujúce a elegantné. Povedzte nám, aká je francúzska spoločnosť? Moja dcéra sa zmienila, že žijete v Paríži so svojou rodinou."

,, Nuž Paríž je sídlo elegancie a módy, ženy nosia vkusné róby a muži tie najdrahšie kabáty. Ale poviem vám akýkoľvek najkrajší výzory ženy či muža vždy prekonajú ich ohavné vlastnosti. Spoločnosť v Paríži miluje klebety a dohady, monsier. Kdeže! Parížske devy sa anglickým ženám nemôžu vôbec rovnať. Tunajšie dievčatá kvitnú rozumom, krásou a nadaním. Kdežto u nás je u žien zvykom pýcha a vyvýšenosť. A u mužov ani nehovorím! Sú bezcitní a panovační!"

,, Ako to, že ste voči svojmu pohlaviu taký príkry? Veď vonkoncom ste aj vy z Paríža!" namietala pani Benningtonová.

,, Nu i som, i nie som. Moja matka je Angličanka a môj papá pochádza z Paríža, narodil som sa v tunajšom kraji a prežil zopár rokov, ale po smrti našej tety, ktorá nám zanechala malú farmu sme sa presťahovali do Paríža. Preto sa nemôžem zrovnávať s mužmi vo Francúzsku, madamoiselle. Mám patričnú, slušnú výchovu od anglickej matky a istú, elegantnú výchovu od francúzskeho otca. Keby sob bol až taký sebaistý, povedal by som, že som príliš vzdelaný a dokonalý pre každú ženu."

,, A ste až taký sebaistý?" ozvala sa Justína. Konečne rozpustila tú škrupinu obáv a vyšla z nej istejšia a bez obáv.

,, Nie," priznal sa. 

,, Máte zložitú povahu?" venovala Ronaldovi otázku Anna.

,, Nie, ale chvíľa, čo som si vás premeriaval, stačila, aby som zistil, že vy áno. Máte niekoľko vlastností, čo vás robia zložitou. Príliš ich nechápem, ale časom porozumiem. Rada čítate, ale momentálne túto činnosť zanedbávate ako aj piano. Za to vás baví hrať kriket a rada flirtujete s mladými mužmi, ktorých stretnete na prechádzka. Vaše rozhorčenie nemá konca a vzrušenie, to by sa dalo krájať. Potrebujete dať najavo svoje myšlienky a rada pútate pozornosť. Ste zložitá. Všetko robíte v zhone."

,, Rada by som považovala vaše slová za poklonu, obávam sa však, že sú poľutovaniahodné. Prekukli ste ma." Anna sa veľmi rada doťahovala a podávala otázky na charakter. Za to Justína pokojne sedela načúvala. Jej oči hľadeli len na neho.

,, Nemusí však znamenať, že moja zložitá povaha je hodnejšia úcty, než taká, ako je vaša. Podľa mňa ste príliš záhadný, ostýchaný a nestály človek. Vidno, že máte v sebe čosi extravagantné!" rozhorčene vyprskla.

,, Anna, kroť sa!" vycerila zuby pani Benningtonová. Pán Webber poňal celú túto situáciu ako hru. Otázky a rýchla odpoveď.

,, Ľudia sa menia, slečna Benningtonová, mení sa aj charakter. Pre niektorých dobrá povaha neznamená nič, ale nepovedal som, že ak máte zložitú povahu, že nie je dobrá. Myslím, že ste milý človek, slečna. Vaše popredné vlastnosti sa ešte rysujú, nebojte sa, nezostanete naveky taká pobúrená a zlostná. Pes sa raz vyšteká a potom zmĺkne."

Na to sa Anna zasmiala. Pani Benningtonová neporozumela vete o psovi a štekaní, ale nebola schopná opýtať sa na vysvetlenie. Pán Bennington v úžase sledoval celú situáciu. Bol ohromený.

Príbeh zo starého AnglickaOpowieści tętniące życiem. Odkryj je teraz