Príbeh zo starého Anglicka

Posledná spomienka navždy v srdci mi zostane

V ten večer spala kruto. Každá jedna bunka hlásala jeho meno. I keď mala oči zatvorené, videla skľúčenú postavu, ako vychádza spoza dverí. Nemohla sa prestať viniť za to, že neodišla s ním. Neopustila tento kraj, svoju rodinu a ten pocit ničoty. Mala trpké sny. Prv trávila chvíle s pánom Webberom a následne sa vydáva za muža, ktorý je neznámy jej očiam a odporný na prvý pohľad.

Zobudila sa do upršaného rána. Mrholil slabý dážď. Žialila. Vedela, že sa nedokáže pozviechať z tohto sledu udalostí. I tohoto rána navštívil Justínu doktor. I túto hodinu prišiel schovaný v tmavom plášti, premoknutý ako myš. Matka dcérino počínanie neschvaľovala. Srdila sa, prskala a vysmievala sa.

Ale Justína mlčala. I keď stala sa terčom matkiných posmeškov a prejavov zlých nálad. Zavše nemala toľko odvahy ani sily protirečiť. Zdala sa sama sebe taká zoslábla, priam telo jej plakalo nad každým nežiadúcim pohybom. Pripadala si taká samučká ani prst. 

Doktor dnes odišiel bez jediného slova. Poznal ten pocit stratiť milovanú osobu. Mohol konečne niekomu vyjadriť pocity a obavy, ktoré kedysi cítil. Ktoré ešte cíti. Ktoré ho stále bodajú v spánku. 

Justína si pri česaní pozrela svoju tvár. Zdala sa jej unavená a nepekná. Tajila v nej však nádej, čo jej dodávalo iskierku sviežoty. Jej oči akoby však hľadeli do prázdna. Bolo jej ťažko na duši.

Popoludní, na odporúčanie doktora, si vyšla na prechádzku do lesa. Konáre stromov sa chveli v letno vánku. Kupodivu bolo horúco, navzdory rannému dažďu. Sadla si do trávy na poli, kde s pánom Webberom trávila posledné dva týždne. Smoklila. Od hrôzy jej po tele prebehli zimomriavky.

Napokon, keď sa zotmelo, Justína sa vrátila domov. Lenže pri spomienke slova ,,domov" sa pozastavila a poupravila na ,,peklo". Peklo s hlavným luciferom pani Benningtonovou.

,, Kde si bola Justína!" vyhŕkla matka, ktorá svoju dcéru čakala v jej izbietke.

,, Na čerstvom vzduchu," odvetila zranená.

,, Dnes posol priniesol svadobné šaty, drahá. Zajtra si ich vyskúšaš. Dnes je neskoro. A nezabudni, chcem pre teba to najlepšie!" kútiky úst tejto ( s prepáčením) zmije sa vysunuli nahor a vznikol luciferský úsmev.

,, Keby si chcela pre mňa to najlepšie, nezavrhla by si Ronalda," šepla a ľahla do postele.

Nasledujúce tri dni trávila Justína voľný čas na lúke. Odmietala matke vyskúšať si svadobné šaty a tá ju vyhnala preč z jej očí, čo tejto smutnej dáme prišlo najlepšie, čo za celé roky mohla povedať.

Otca od oného večera, kedy prvýkrát za ňou prišiel doktor, nevidela. Od Anny sa dozvedela, že pomáha jej budúcemu ženíchu so sobášom a prípravou na hostinu. Matka celé dni žiarila, usmievala sa a vôbec nedbala na pocity vlastnej dcéry. 

Piatok ráno bol veľmi pamätný a osudový deň. Hneď zrána navštívil Justínu posol a podal jej drobnú obálku. Bolo v nej písané:

Posledný bozk venovať ti nesmiem, bo cítim bolesť pri zmienke posledný. Preto osudný sa zdeje tento pocel, čo umožní nám vstup k večnej láske našej. 

Podpísaný bol Ronald Webber. Pritisla si list ku srdcu, i keď nemala potuchy, čo znamená. Milovala ho. Nádej preblysla v jej očiach.

Bolo asi sedem hodín, keď sa rútil k statku Benningtonovcov koč zapriahnutý dvoma koňmi. Justína nazrela z okna, bolo ešte toľké svetlo, aby dovidela na cestičku. Nemohla uveriť vlastným očiam. Vyrútila sa ako šialená zo svojej izby a už aj stála pred bránkou, kde zastavil koč. 

Vystúpil Ronald. Stál skľúčene, no zamilovane hľadel do jej očí.

Vyrútila sa do jeho náručia. Pobozkal ju. Nebral ohľad na to, že o chvíľu sa ta priženú Benningtonovci, nebral ohľad ani na svoju prísahu, že tento statok nikdy nenavštívi. Jeden hrejivý bozk za druhým. 

,, Pôjdem s tebou!" vykríkla Justína.

,, Nemôžeš opustiť svoju rodinu!" namietal. Ni jeho srdce kričalo: ,, Poď! Opusti bezcitnú matku a falošného otca! So mnou ti bude lepšie!"

,, Prosím! Dovoľ mi ísť s tebou."

,, Už som povedal, nie. Budeš sa predsa vydávať."

,, Ako to vieš?" zaplakala.

,, Vie to už celý kraj. Predsa Jeffreyho neodmietneš. Pochopil som, na čom záleží tvojej rodine. Len prosím, nebuď ako oni! Ja odchádzam!" zahrmel.

,, Nie! Počkaj! Ak som si nemohla vziať teba, nevezmem si žiadneho iného muža!" zaprisahala sa.

,, Je to už dohodnuté. Máš len dva dni a budeš Jeffreyová."

,, Nehovor. Vari tvoje srdce neplače? Ako si mohol dovoliť, aby si ma Jeffrey vzal?"

,, Je to priateľ," odsekol, ale stálo ho to priveľa námahy, aby sa nerozplakal.

,, Priateľ? Ale ja ťa milujem, vieš to Ronald, a ty miluješ mňa!"

,, On to vie tiež."

,, Prečo nás nenechá spolu? Vravel si, že by nám pomohol. Prečo si sa neopýtal?"

,, Aj by nám pomohol, ale odmietol som.

,, Čo? Ronald, ja ťa milujem! Prečo si odmietol jeho ponuku?"

,, Nemohol som žiť s vedomím, že ti zničím život. Bol by som celému Anglicku na výsmech, tvoja rodina ma ponížila. Nemohol som..."

,, Ronald..." Justína sa zmohla len k slabému zastonaniu. Ranili ju jeho slová. 

,, Nepoviem ti zbohom, lebo milujem ťa a zbohom pre mňa nič neznamená. Žiadna vzdialenosť či odlúčenie moje city nezavrhne! Toť posledné, čo môžem urobiť, pobozkať tieto presladké a smutné rty, posledná spomienka navždy v srdci mi zostane."

Odišiel a pomaly nastúpil do koča. Udrel blesk a zasiahol Justínino srdce. Bol to posledný úder, ktorý zničil jej život.