Príbeh zo starého Anglicka

Rozlúčka

Prešli už tri žalostné dni od onej peripetie. Justína väčšinu času trávila v knižnici, zaborená v knihách s tragickým koncom. S matkou neprehovorila, otcovi sa vyhýbala, pretože ani jeden z nich jej nechcel vysvetliť príčinu ich rozhodnutia.
Tieto tri dni prežila v bolestnom utrpení, ukrutné muky zvierali jej srdce. Nespala, deň a nocou myslela len na jedinú osobu, Webbera. Bola unavená, srdce zívalo vyčerpanosťou. Ani Anna jej nebola útechou. I keď celý deň sedela vedľa nej a utešovala Justínu chlácholivými sesterskými slovami. Však pre Justínu niet útechy.
Ako sa len dá utíšiť žiaľ v srdci, ktoré kvitlo toľkou láskou k onému mužovi?
Ako utíšiť mok sladkých slov, ktorými ju zahŕňal? Ako utíšiť nádej, ktorá vzrastala do výšin? Nie! Už len pole mŕtvych vojakov. Táto bitva bola na dosah výhry, ale zaslepenosť protivníkov za bohatsvom krajiny ich skolila. Prehra tela, srdca i duše. Statočne bránili územie a statočne prehrali, ale strata sa smrti nevyrovná.
Dávno pradávno slovo spečatil sľub. Justína trasúc sa nazrela na svoj prstenník. Zabudla, že Ronald nastokol tejto slečne prsteň vernosti a lásky. Bude to spomienka na prvú lásku. Ale ako dlho bude trvať, kým sa skutočnosť premení na spomienku, kým sa zmení láska len na obyčajný krásny cit. Nie! Možno tento príbeh bude mať šťastné ukončenie.
Ešte v onen deň priniesol posol list. Bol adresovaný Justíne Benningtonovej, vraj do vlastných rúk, a preto pani Benningtonová poslala po dcéru slúžku. List písaný vo francúzštine víťazoslávne predal posol Justíne. Chvíľu venovala pohľad vlastnej matke, potom s bolesťou zazrela na otca a následne zmizla v knižnici. Načo ľútosť, keď kvitne falošnosťou? Dobrotivý úsmev matky, však jedovaté činy.
Sadla si do smaragdového nostalgického kresla a otvorila list. Obsah bol písaný úhľadným písmom, ktoré veľmi dobre poznala. Písmo drahého Ronalda.
(Uvediem vám stručný preklad tohto listu. Jeho pravý obsah je písaný francúzsky, a to len kvôli zachovaniu súkromia Justíny a Ronalda, ktoré by rodičia Benningtonovci mohli narušiť.)

Mon cher Justína!

Karhám svoje svedomie za činy, ktoré povolilo vykonať. Neklamal som, len zamlčal skutočnosť, že ja i moja rodina patríme navždy biede. Som zverenec Jeffreyovcom, zaslúžil som si to mravným správaním a ochotou pomôcť tomuto vznešenému rodu, preukázali mi obrovskú náklonnosť a sú mi doteraz oporou.

Nemal som v úmysle vziať si ťa Justína kvôli ako takému, no stále chabému venu. Jeffreyovci by nám zavše pomohli. Určite by nám zohnali i prácu. Ja by som sa v Londýne zamestnal ako právnik a ty, moja drahá, by si vyučovala. Si predsa natoľko múdra, že i najvznešenejšiu ženu pod Slnkom by si zahanbila. 

Otvoril som svoje srdce a pustil doň tvoju lásku. Daroval som ti ho. Justína ani nedokážem popísať ako ma strata tvojho srdca, tvojej prítomností bolí a pomaly morduje. Abože len zopár hodín samoty, bez pomyslenia na to, že o pár hodín ťa kolembám v mojom lone, hriešne pomyslenie, však už nikdy budúcnosť.

Tvoja rodina vysmiala sa mi krutým spôsobom, znížila ma na úroveň sedmoslivkára či všiváka. Urazila ma tak preukrutne, akoby ani kúštik citu nemal som. Tvoj otec zbavil ma jedinej dobrej vlastnosti a označil za nemorálneho zloducha. Boh mu žehnaj! Možno vyššie postavený ako moja rodina, no ľadové srdce neroztopí ani tá najvrúcnejšia láska. 

Justína! Láska môjho života! Lúčim sa s tebou, moje úprimné srdce pri písaní tohto listu vylieva si slzy. Každé písmeno je písané bolesťou a sklamaním, však aj nádejou, že raz si nájdeš cestu ku mne. Neviem, aká bude naša budúcnosť. Hviezdy mi nedávajú jasnú odpoveď, ale ja sľubujem, moje srdce tlčie len pre teba. Žiadny kvet nerozkvitne, pokým nezasvieti Slnko. Ani ja nerozkvitnem dovtedy, kým ma opäť nepobozkáš.

Ak čítaš tento list, nebuď smutná, neplač. Ľúbim ťa a ty to vieš. Neopúšťam ťa. Budem naďalej v tvojom srdci!

                                                                                                   tvoj Ronald Webber

Teraz Justína cítila obrovskú bolesť vo svojom hrudníku. Ronald Webber nezranil a nezradil, doteraz úprimné a čestné srdce pozviechalo odvahu napísať tento veľmi smutný, ale pravdivý list.

Ako mohol jej vlastný otec klesnúť na úroveň matky? Odkedy mu záleží na materiálnom zaopatrení? 

Ako malé dieťa, klesla na koberec a plakala. Držala list v rukách a druhým očkom pozorovala prsteň, jediná spomienka, ktorá jej pripomenie túto vášnivú lásku.

Svet je zlý. Báchorky ľudí uspokojujú, no skutočné príbehy sa im priečia. Šťastné konce neexistujú. Sú len vymyslené. Všetci spisovatelia, ktorí doteraz napísali ľúbostné romány, zabudli do svojho diela pripísať postavy so zlým srdcom ako je jej matka, pani Benningtonová či pán Bennington, i keď milý a pokojný, zavše poddajný neúprosným činom.

                                                                                           * * *

,, Bol to len tvoj nezmar, Justína," vysvetľovala dcére matka.

,, Nebola to láska, ako si myslíš ty. A vieš čo? Takých mládencov sa v tvojom živote ešte nazbiera, a možno budú zámožnejší!" zhúkla.

,, Nie. Mýlite sa mama. Bola to láska, stále to je láska. Milovať, cítiť sa ako anjel. Tešiť sa vždy na jeho prítomnosť, na jeho slová a pôvab, na jeho čisté srdce. Ale to vaše je skazené! Prahnete po bohatstve! Vravíte, že zavše sme vám najmilšie my, no nie je tomu tak! Ukrývate vlastnú povahu za vašou milou tváričkou a ľúbeznými slovami."

,, Ako sa opovažuješ, dcéra moja, rozprávať sa so mnou takýmto hrubým spôsobom?"

,, A ako ste sa vy a otec opovážili zničiť mi život takým krutým spôsobom? Stále nemôžem uveriť papá, že táto žena," prizrela sa na otca a prstom ukázala na nahnevanú pani Benningtonovú, ,, vás dokázala presvedčiť, aby ste zničil moje budúce blaho. Pre mňa bohatstvo neznamená nič. To i smrť je cennejšia ako peniaze či šperky!" zhúkla Justína. Toľko podstatného hnevu, čo kolovalo v celom jej tele. Otec si uvedomoval svoju chybu. Vedel, že keď vyhovie svojej žene, Justína ho bude rovnako nenávidieť ako svoju matku. Lenže urobil, čo mu prichodilo správne a výhodné.

,, Veruže milá moja, s nami sa takto rozprávať nebudeš! Teraz ti niečo poviem, dcérenka. Presne koncom tohto mesiaca, teda presne o sedem dní, budeš stáť pred oltárom s jedným najmilším a zámožným mužom v celom Hertfordshiru. Nezaujímajú ma tvoje výčitky či námietky, tvoj otec sobáš potvrdil dnes ráno!"

Zastavil sa čas. Justína bola veľmi otrasená zo slov jej matky. Má sa vydať za muža, ktorý je jej doposiaľ neznámy? Výbuch všetkých myšlienok a pocitov, ktoré ju ako dýky bodali po celom tele uskutočnil to, že Justína spadla na gobelínový koberec. Spadla ako mŕtva panna.