Príbeh zo starého Anglicka

Ja lúčim sa, milý čitateľ

Milý čitateľ, dorazil si do cieľa. Je to tu. Koniec. Ako ťažko sa to číta, ešte ťažšie hovorí. Nadišiel čas dať zbohom Justíne, rozlúčiť sa s Alexandrom a všetkými, ktorí boli súčasťou tohto príbehu. Ďakujem, že si prešiel tou strastiplnou cestou plnou prekážok spolu s Justínou. Ďakujem, že si sa s ňou radoval i ronil slzy. Ďakujem, že si bol súčasťou tohto deju. Aké ťažké je to povedať zbohom. Lúčenie nikdy nebola moja silná stránka, vždy som plakala. I teraz roním slzy, keď píšem tieto slová. Plačem, lebo sa lúčim. Úprimne. Ďakujem. Si to ty, milý čitateľ, komu patrí moje poďakovanie. Si zázračný človek. Ďakujem.

Justína a Alexander mali šťastné manželstvo ( ak nepočítame prvých pár rokov). Toto manželstvo bolo prepojené kúzelným putom dôvery a rešpektu. Pán Jeffrey zakúpil menšie sídlo na pobreží francúzskej riviéry. Jeho úmyslom bolo potešiť Justínu na počesť ich desaťročného manželstva. Táto myšlienka sa zdala Justíne natoľko úchvatná, že sídlo pomenovala Chemin parmi les étoiles ( cesta medzi hviezdami). Sídlo uchvátilo mnoho obyvateľov Azúrového pobrežia ( francúzska riviéra), hralo mnohými farbami a žiarila z neho moc šťastia i kúzelná energia. Pre Alexandra a Justínu sa stalo akýmsi veľavýznamným symbolom v ich živote. Bol to symbol zrodenia nového života, ktorý v tomto magickom sídle bol počatý. 

Justíne a Alexandrovi sa narodili dve krásne deti. Adelisa- dieťa Azúrového pobrežia. Symbol nového života. Dievčina natoľko spanilá ako sám svet. Pôvabná ani lupienky ruže a krásna ako lesná víla. Plod dokonalosti. Milujúce dieťa a milovaná sestra. Dieťa matky. Sčítaná, rozumná i tvrdohlavá, ba najhoršie zdedila- precitlivelosť. Po svojom otcovi sa jej dostalo dobrého vychovania, statočnosti a trocha šermu ( na obranu do budúcna). ,, Nie je nič krajšie, ako dievča s mečom," ponosoval sa zakaždým Alexander, keď sa ho zo susedstva spytovali na jeho zvláštnu výchovu.

 Thomas ako malé dieťa bol skutočný diablik, neposlušný, hašterivý, ba mal i dobrú vlastnosť, z ktorej všetci takmer divom odpadli, mal nesmierny cit ku klavíru, od ktorého sa ani nepohol. Od služobníctva si vyslúžil presnú prezývku- Diablik Mozart. Noty poznal naspamäť, ba bol viackrát vysmiaty, že klavír patrí ženskej jemnej ruke. Nie mužovi. A nie mužovi takého mena. Ale on nedbal. A hoci ľudia vraveli to, čo vraveli, Alexander a Justína svojho synka s láskou podporovali.

Ak sa teraz zamýšľaš, ako pokračoval život Victorky, z ktorej je dnes už dospelá dievčina skúpa na vydaj, rozpoviem ti to. Victorka bola poslaná vo veku deviatich rokov bola do najlepšej školy pre dievčatá v celom Anglicku ( ktorú si sama vybrala). Victorka, keď sa stala úradmi povolenou mladou slečnou Jeffreyovou, bola veľmi uznávaná na škole, nielen kvôli jej menu, ale aj kvôli jej snahe, dobrému štúdiu, ba i jej pracovitosti a cieľavedomosti. Značne ju ovplyvnila Jane Austenová, vďaka ktorej v neskoršom veku vydala svoju prvú knihu ( napriek značným prekážkam, ktoré jej pod nohy hádzalo mužské osadenstvo). Bola veľmi šťastná, Justína s Alexandrom boli na svoje dieťa hrdé.

Zaujímalo by ťa, drahý čitateľ, aké vzťahy vládli medzi Victorkou a Adelisou s Thomasom? Potom sa skutočne nemusíš znepokojovať, pretože ich vzťah bol skutočne čistý ani prúd vody. Mali sa radi. Chránili jeden druhého, rešpektovali sa, hrali sa spolu, ba často i viedli boje o zbytočnosti. Adelisa a Victorka zdieľali spoločné záujmy, radi čítali knihy, vymieňali si vlastné poviedky, zhovárali sa o chlapcoch, ba neustále dobiedzali svoju mamu k tomu, aby konečne usporiadali ples. Zato Thomas- to dieťa Mozartovo, komponoval všemožné melódie k ich poézii. 

Zostala tu ešte posledná nevyriešená hádanka. Aký bol osud Justíninych rodičov a jej sestry?

Pani Benningtonová zomrela koncom jesene roku 1884. Justína ju vyprevadila na cestu nekonečného života. Naposledy ju videla na svadbe, od tej doby s ňou neprehovorila. Až teraz. Na pohrebu. Rozlúčila sa s ňou, ale vo svojom vnútri necítila nijakú vinu ani smútok. Odpustila jej to, že svoju dcéru nútene vydala, ale nikdy jej neodpustí to, ako sa hnala za honosným majetkom, nedala priestor láske, len peniaze ju robili šťastnou. Pán Bennington, láskavý to muž, rozumný a nešťastný zo svojej mŕtvej ženy spokojne dožil na Azúrovom pobreží, láskavom kruhu Justíninej rodiny. Napokon ku koncu leta 1892 skonal na ťažkú chrípku. Dennodenne prosil svoju dcéru o odpustenie. Justína však dávno odpustila svojmu drahému oteckovi. Mužovi, ktorý ju naučil ľúbiť knihy a ceniť si ich ako najlepšieho priateľa.

Anna Thompsonová porodila vcelku šesť detí. Avšak Justínina malá sestrička chodila dlhé roky odetá v čiernych honosný šatoch, pretože štyri z jej šiestich detí umreli. Justína niekoľko krát navštívila Thompsonovie sídlo v Londýne, aby uchlácholila svoju sestru a pomohla jej v najťažších časoch. Hoci tieto ťažké časy boli kruté a nemilosrdné, Anna, to smelé dieťa, ktoré Justína tak dobre poznala, ožalela svoje mŕtve deti. Čas ide ďalej. Nemôžme sa večne topiť v smútku. Preto sa konečne dostala do zdravej duševnej pohody a bola obklopená neumierajúcou láskou svojho manžela, Harryho Thompsona.

Alexander a Justína sú šťastliví. Žijú si pokojné roky svojho života, preskúmavajú svet, upevňujú svoju lásku. Držia sa za ruky, predčítavajú si zamilované verše Shakespearových hier, navštevujú divadlá či muzikály. 

Láska je silná a mocná. Je to nedosiahnuteľný štít, ktorý nemožno zničiť. Je to neprestajne voňavý kvet. Láska je nočná obloha, ktorá opatrne odhaľuje svoje hviezdy. Je to niečo, čo nepozná hranice.

 Lásku nenájdeš, niet k nej mapy, však čas - to starý kúzelník, ti k nej otvorí cestu a ona si ťa nájde. Ja dlho hľadala som kľúč, však len bolo potrebné stlačiť kľučku.                                                                                                              - zo zápisov Justíny Jeffreyovej