Predtým, než zomriem...

3.Sila sa prebúdza

„Ahoj čo potre....," začala som, keď mi zazvonil mobil. 

„Sel ja som sa stratila," skočí mi Camila do reči a z jej hlasu cítiť strach.

 „Ako to myslíš stratila?" vyplašene vyskočím z postele.

 „No vieš znova som mala umeleckú chvíľku ," zamrnčí na druhej strane linky. „Nie Camila, prosím nehovor mi, že si v lese," unavene si pretriem oči, ale už sa pomaly obliekam, ,,veď je takmer polnoc!" zavrčím do mobilu, pretože jej mlčanie znamená súhlas. 

„Vieš , že keď si vezmem foťák, tak už ani neviem kde je sever," v jej zlomenom hlase už takmer počujem plač. „Problém je v tom, že ty nevieš kde je sever nikdy!" neodpustím si štipľavú poznámku. 

,,Upokoj sa Cami a povedz mi, ako to tam vyzerá," rezignovane si vzdychnem a snažím sa nájsť nejaký záchytný bod, pretože les vo Fogweste je naozaj veľký. Ako tak si pridŕžam mobil pri uchu, kým nacvičenými pohybmi vyskakujem z okna. Nohu spustiť na striešku, udržať rovnováhu a zoskočiť cez konár. 

„Skoro nič nevidím, ale je tu veľká skala. Netypicky veľká skala a začína mi byť zima," zavzlyká a mne sa v hlave začínajú premietať všetky veľké skaly. 

„Sel, Sel myslím, že tu so mnou niekto je. Niečo..."zašepká trasľavým hlasom a hovor sa preruší. 

„Doriti!" uľavím si a mobil šuchnem do bundy. 

Rozbehnem sa po lesnej cestičke, ktorá vedie od nášho domu až do stredu lesa. Je tam jedna veľká skalná stena a mne zostáva len dúfať, že je to tá, pri ktorej je Camila. Bláznivá baba a jej fotoaparát. Vždy sa dostanú do problémov.

 Ustáleným tempom sa snažím kúsok po kúsku rozpamätať na správnu cestu a v tme mi svieti len mesiac. S každým výdychom sa v nočnom vzduchu objaví biely obláčik pary a hlina mi vŕzga pod nohami. Už len kúsok, upokojovala som sa, pretože aj keď bola Camila bláznivá, bola to stále moja najlepšia kamarátka a ja ani neviem čo by som si bez nej počala. 

Zrazu som aj napriek mojim krokom začula hlasy, ktoré sa ozývali spoza neďalekých stromov. Okamžite som zastala a takmer silou vôle donútila svoj dych, aby sa ustálil. A vtedy som konečne začala rozoznávať jednotlivé slová.

 „Nemôžeme ju tu nechať!" nahnevane zasyčal chlapčenský hlas.

 „Vysal ju takmer celú!" Opatrne som sa snažila zahliadnuť pôvodcu hlasu, no v tme som rozoznala len dve obrysy postáv. 

„Nie sme za ňu zodpovední a nie sme tu preto, aby sme niekoho zachraňovali. Máme poslanie, ktoré nemôže nič narušiť. Nič! Ani polomŕtve dievča. Chceš aby Karguvar otvoril bránu?!" opýtalo sa dievča hlasom, proti ktorému sa nedalo nič namietať.

 „Ale...," prerušil chlapec svoje slová a ja som zrazu cítila, že sa díva na mňa. 

„Niekto je tu s nami," zašepkal prekvapene a vybral sa mojím smerom. Snažila som sa cúvnuť, no on bol rýchlejší a už stál len niekoľko krokov odo mňa. Len som naňho nemo civela, čakajúc, že sa stane zázrak. Ten však aj prišiel, no inak ako som si to predstavovala. 

Chlapec vystrel dlaň a z nej mu vyšľahol plameň. Osvetlilo to jeho tvár, na ktorej sa vynímali dve svietiace oči . Boli jasné, krásne, blčiace. Pripomínali mi jesennú vatru a miešali sa v nich všetky odtiene červenej a žltej. A vtom som ho spoznala.

 „Zack?" takmer nečujne som vyhŕkla a on sa zháčil. Prekvapene podišiel bližšie a oheň na jeho ruke mi priblížil ku tvári. Bol fascinujúci a zároveň čistý. Nebolo počuť ani malé zapraskanie a ja som naň nemo hľadela. 

„Je to úžasné však?" teplo ohňa ma hrialo a mňa ani na chvíľu nenapadlo, že by mi mohol ublížiť. Len som tam stála s úžasom vpísaním v tvári.

 „Ako to robíš? Si iluzionista alebo kúzelník?" vyšlo zo mňa prekvapene a on iba pobavene pokrútil hlavou.

 „Som bojovník Amari a mojím živlom je oheň. Poď predstavím ťa svojej sestre," položil mi ruku na kríže a celým telom sa mi rozlialo príjemné teplo. Stále som premýšľala či ujsť, ale niečo vo mne mi našepkávalo, že musím zostať. A dokonca nepochybovať o Zackových slovách. Bolo to akoby sa vo mne prebúdzala neobjavená časť mňa a tá vedela, čo to má všetko znamenať.

 „Sellia, toto je moja sestra Tanaja," predstavil ma zrazu Zack a ja som precitla.

 „Teší ma," zadíva sa na mňa hnedovlasá dievčina upreným pohľadom. Vtom sa ozve ston a môj pohľad padne na nehybnú postavu. 

„Sel," unikne jej spomedzi pier  a ja spoznám krátke ryšavé vlasy, ktoré môžu patriť len jedinej osobe. 

„Camila," hlesnem a padnem ku nej na kolená, no ona má zavreté oči. Prstami jej nahmatám pulz. Žije. No môj hnev narastá do obludných rozmerov.

 „Čo ste jej to preboha spravili?!" osopím sa na Zacka a ten cúvne. Cítim, ako zo mňa prúdi zvláštna sila. No je mi to jedno. Teraz záleží len na Camile.

 „Spýtam sa znova. Čo. Ste.Jej.To. Spravili!" odsekávam naštvane slová, no najradšej by som ich oboch zaškrtila holými rukami. Znenazdajky visí Zack   niekoľko centimetrov nad zemou a lape po dychu.

 „To...nie...my," dostane zo seba s ťažkosťami.

 „Energickí upíri..," prudko vydýchne a jeho tvár začne naberať neprirodzený odtieň. 

„Stačí Sellia!" skríkne Tanaja vedľa mňa, a keď nereagujem, rýchlosťou blesku ma zloží na zem. 

Jej oči sú zrazu rovnako zvláštne ako Zackove a nehybne ich na mňa upiera. Ich zelená farba sa prelína ako dvaja hadi. Zrazu necítim hnev ani tú zvláštnu silu. Len pokoj, ktorý ma núti zavrieť oči. Podľahnem a upadám do tmy.