Predtým, než zomriem...

26. Noc vlkov

Naša cesta viedla cez husté lesy a len výnimočne sme zachytili ruch nejakého mesta. Postupovali sme rýchlo, pretože pomocou mágie sa dala naša výkonnosť popohnať aj na dvojnásobok, a tak sme striedavo  bežali a svižným krokom prekonávali všetky prekážky, ktoré sa nám objavili v ceste. 

Svetlo zrazu začalo rednúť a obrysy tmavnúť. Náš krok už tiež nebol, tak silný ako na začiatku cesty, a tak Tanaja rozhodla, že pohľadáme miesto na prespanie. Tma už sadala na vrcholky stromov, preto sme s ňou ihneď súhlasili a na naše šťastie, sme hneď po tom, čo sme ušli  pár metrov, narazili na malú jaskyňu. 

Skrývala sa medzi vysokými stromami a miernym svahom, o ktorý sa opierala. Pre túto oblasť boli takéto malé skalné otvory typické, a aj keď to nebolo bohviečo, tak nás dokázala ochrániť minimálne pred možným dažďom. 

Veci sme naskladali ku bočnej strane, ktorá sa stretávala s kosodrevinou, ktorá sa pomaly začínala objavovať. Tanaja pomocou svojej mágie začala splietať konáre a tŕnisté haluze, ktoré našla v okolí, do provizórnej a hlavne prírodnej steny. 

Tak čiastočne uzatvorila jediný vchod jaskyne a poskytla nám miernu istotu.  Medzitým som ohňom ohrial kamenné steny, až sa teplota dvihla o niekoľko stupňov. Ihneď sme zo seba zhodili hrubé kožené bundy, ktoré boli podšité ďalšou hrubou vrstvou. 

„To by malo stačiť," podišla Tanaja k ohňu, pri ktorom som aj s Tiffany sedel.

 „Veď čo by sa mohlo stať?" neviem či ironicky alebo nie, poznamenala blondínka a zvalila sa na vyhriatu zem.

 „Dúfajme, že nič," unavene si povzdychla Tanaja a z batohu vylovila fľašu s aromatizovaným čajom, ktorý bol pre ňu tak typický. 

Ticho, ktoré na chvíľu nastalo, bolo prerušené vlčím zavytím a Tiffany sa striasla. 

„Prosím hovorte niečo," potichu požiadala, pretože divá zver jej asi naháňala strach. 

A tak som sa rozhovoril o Fynnovi a Samanthe. Porozprával som im o upíroch  a všetkom, čo by mali vedieť. Jediné čo som z neznámych dôvodov vynechal, bola existencia Alyssie, Fynnovej sestry. 

Podvedomie mi našepkávalo, že nie je ten správny čas,  a preto som túto tému jednoducho obišiel. Únava nám všetkým začala zavierať oči, ktoré nakoniec podľahli a my sme zaspali, spoliehajúc sa na prírodnú stenu a môj magický oheň. 

„Zack!" prebudil ma Tiffanin naliehavý hlas a ja som bol ihneď na nohách.

 „Čo sa deje?" obozretne som sa obzeral okolo seba, no v tej chvíli nič nenasvedčovalo nebezpečenstvu.  Tanaja pokojne spala a oheň plápolal oranžovou žiarou.

 „Niečo sa deje. Cítim neskutočný strach...," takmer vzlykne, inak nebojácne dievča a vystrašene skenuje priestor okolo seba. Viem, že pokiaľ by som nebol vychovaný na Nebesiach, tak by som ju poslal znova spať.

 Lenže ako bojovník Amari, staviam vždy intuíciu na prvé miesto, a tak čo najtichšie prejdem k našim veciam a vyhrabem dve nože v kožených púzdrach. Tanaju nebudím a sám si sadám k ohňu, ktorý príjemne hreje. Tiffany sa od desu trasie, ale donúti samú seba zachovať zdravý rozum a upokojí sa aspoň v rámci možností. Nervózne sa prechádza poza môj chrbát a jej tep, je takmer počuteľný. 

Neviem či je to pocit vyvolaný Tiffaniním strachom, no po pár minútach, už aj ja cítim nepokoj. Zimomriavky sa mi pomaly plazia po tele a všetky zmysli mám zrazu zaostrené na maximum. Ako na povel sa ozve ďalšie vlčie zavytie neďaleko od nás a Tiffany viditeľne zbledne. Zrejme je jej strach väčší, ako si pôvodne myslela.