Predtým, než zomriem...

18.Máš byť mŕtva

Zrazu viem, ktorá myšlienka, čo znamená. Prúdia do mňa jej spomienky a ja zazriem Camilu, ako beží oproti s kávou. Vidím malé čiernovlasé dievčatko, ktoré hádže snehovú guľu.

 „Mám to," uľahčene vydýchnem, pretože ak by sa niečo pokazilo, nedajbože by sa niektoré z vlákien spretrhalo, tak by Sellia pocítila neuveriteľnú bolesť. 

„Začni pomaly a najprv nájdi dušu, ktorá ju ovláda," pocítim Tanajin jemný  dotyk na mojom znamení, ako ma vedie pri mojom pátraní. 

Všade naokolo víria farby, ktoré postupne pohlcuje temnota, vyžarujúca z miesta predo mnou. Je to neuveriteľné, no je to takmer hmotné, ako reálne miesto hocikde na  zemi a pritom putujem v mysli iného človeka. 

Rovnako ako neviem vysvetliť to, že sa pomaly blížim k centru tohto mysľového hurikánu a čím som bližšie, tým lepšie môj mozog rozpoznáva dve postavy. Až teraz som pochopil, ako to Sellia myslela, keď povedala, že boli so sestrou na nerozoznanie.

 Díval som sa dlhú chvíľu, ktorá mi bola dopriata, a ak by nemali odlišný výraz tváre, tak by som určite nerozpoznal, ktorá je ktorá. Avšak odlesk v ich očiach, mi pomohol rozpoznať Sel od Lii. 

Jedna z nich sedela v tureckom sede, s rukami v lone a oči mala zaviazané čiernou látkou. Sedela úplne nehybne, len čo sa jej hrudník sem tam nadvihol pri nádychu. Nad ňou stála jej verná kópia, no jej oči boli čierne ako samotná noc, ktorá sa stretla so smrťou. 

Ihneď ako ma zbadala, na perách vykúzlila  svoj povestný desivý úškrn, ktorý mi takmer nahnal zimomriavky. 

„Prekvapil si ma. Vitaj," zasmeje sa, ale nepohne sa ani o pol stopy.

 „Nečakala som, že budete tak vynaliezaví a ochotný riskovať život mojej milovanej sestričky. No ako vidím, podcenila som vás," zloží mi posmešne kostrbatý kompliment  a prstami zájde so Seliných vlasov.

 „Jej život si riskovala ty. Nie my," osočím ju a ona len pokrčí ramenami. 

„Ber to ako chceš. V oboch prípadoch je ti to zbytočné," ukáže na nehybné dievča pri svojich nohách. 

„Sel, Sel!" zakričím  a snažím sa ísť bližšie, avšak niečo mi v tom bráni.

 „Sel!"ďalej sa snažím upútať jej pozornosť, no bezvýsledne. 

„Ona ťa nepočuje," s potešením mi vysvetlí jej zajatkyňa  a ja naštvane búšim do bariéry, ktorá nás oddeľuje.  Čím sú moje nárazy silnejšie, tým sa Lia viac smeje a mňa to privádza do šialenstva. 

Snažím sa stenu spáliť, no len čo sa Sel mykne bolesťou. Predsa len sme stále v jej mysli. Zrazu však nevnímam priestor ani čas a zúfalo sa snažím dostať ku Sel. V hlave sa mi objaví myšlienka porážky, ktorú rýchlo potlačím a hľadám iný spôsob.  Sme predsa spojení živlami nie? 

Skrsne mi v hlave nápad  a ja klesnem na kolená. Liu to natoľko šokuje, že stíchne a ja všetko ticho, premieňam na koncentráciu. 

Vytvorím ohnivú guľu a úplne inštinktívne a zároveň nepochopiteľne, ju vrhám za seba. Na moje prekvapenie sa oheň objaví na druhej strane bariéry  a zasiahne Sel. Viem, že jej neublíži. Len spáli čiernu šatku okolo jej očí a ona zmätene zažmurká. Nemo na mňa zaostrí a prudko vstane. Na Liinej tvári je vidieť šok, ktorý využívam a kričím na Sel. 

„Bež dozadu!" buchnem do bariéry a ona ma bezmyšlienkovite poslúchne. O chvíľu sa stratí v  tme, ktorá celý čas číhala za nimi a vynorí sa na mojej strane.

 „Zack!" skríkne a vrhne sa mi do náruče. Tuho ju stisnem a nadýchnem sa vône jej vlasov. Objímam ju zúfalo, bez nároku na priestor  a stále to nie je dosť. Jej čierne vlasy ma šteklia po celej tvári a studené dlane príjemne hrejú na lopatkách. 

„Zack," zašepká znova  a slová sa strácajú v mojom tele. Jemne sa odtiahne a bez váhania prilepí svoje pery na tie moje. Je to nečakaný takmer motýlí bozk, ktorý vo mne vyvolá nespočetné množstvo nepoznaných pocitov. Šokovane roztvorím oči a jej zrumenená tvár sa mi znova zaborí do krku.

„Och, aké dojemné," ironicky nás preruší Lia a pripochoduje k bariére. 

„Nechcem vám to tu kaziť, no nemám na výber," pokrčí ramenami a snaží sa prejsť k nám. Narazí však na tú istú prekážku čo ja a nahnevane do nej kopne. 

 „Ako je to možné?! Veď to ja, som ju vytvorila!"kričí na mňa a ja pomaly začínam chápať. To Tanaja, ona nás zachránila.

 „Nepodceňuj moju sestru Lia," zavrčím a uvedomím si moje prerieknutie. Pohľad presuniem na dievča po mojom boku, ktoré sa zdesením nedokáže nadýchnuť.

 „Máš byť predsa mŕtva," vykoktá nakoniec a snaží sa ísť bližšie, no stiahnem ju späť. 

„Mala by si byť rada, že nie som ," veselo na ňu žmurkne.

 „To nemôže byť pravda...Nie,"cúva Sel a takmer sa znova dostane na druhú stranu. Stihnem ju však zachytiť a obaja sa vraciame do reality.

„Hej Zack," počujem Tanaju a pomaly prichádzam k sebe.

 „Čo sa deje?" snažím sa rozpamätať a stále cítim Sellin dotyk. Keď sa obzriem jej smerom, práve sa prebúdza a púšťa moju ruku.  V očiach sa jej zračí obrovské prekvapenie, ktoré razom vystrieda bolesť. Tvár zvraští v nepeknej  grimase a ruka jej automaticky vystrelí ku krvavej rane, pričom sa otvoria tie na rukách. Sú hlbšie než na prvý pohľad vyzerajú, pretože krv je zrazu všade. Plazí sa jej po oblečení a lepí vlasy. 

Uprie na mňa svoje modré oči, ktoré konečne obsahujú množstvo pocitov, ale jej snaha o postavenie sa vyjde na zmar, pretože znova klesne na dlážku. Nehľadiac na vlastné popletené myšlienky spolu s krútiacou sa hlavou, vyskočím na nohy a odomykám klietku, z ktorej už elektrina dávno vyprchala. Čo najrýchlejšie sa dostanem k nej a vezmem jej  zúbožené telo do náruče.

 „Vezmi ju hore," prikáže mi Tanaja a ja ju s radosťou poslúchnem. Snažím sa čo najopatrnejšie Selliu vyniesť po schodoch a na chvíľu mi odľahne pri pomyslení na fakt, že aspoň pre túto chvíľu je v bezpečí. Avšak nie celkom. 

„Ona je stále tu Zack," zašepká a zatrasie sa dievčina v mojom náručí a ja priložím pery na jej studenú pokožku. Ani netuším odkiaľ to viem, alebo prečo je to tak príjemné. Dotýkať sa jej a počuť tlkot jej srdca. A tak robím všetko, čo mi inštinkt našepkáva. Rovnako ako nasledujúce slová.

 „Ja viem Sel. Ale už ti neublíži," dodám práve vo chvíli, keď zaspáva. Prajem si, aby som nemusel klamať.