Predtým, než zomriem...

4.Deň, ktorý vyvolá zmätok

Znenazdajky precitnem a všetky spomienky sa mi v hlave začnú prehrávať ako nemý film. Prudko otvorím oči a zahľadím sa do dreveného stropu, ktorý nespoznávam. Čo najskôr sa  snažím posadiť, no jediné čo dosiahnem je, že celá miestnosť sa so mnou prudko zatočí a ja klesnem späť do perín. 

Nemotorne si rukou prejdem po čele, a keď zaostrím na svoje zápästie, tak šokovane vykríknem. Okolo ruky sa mi totiž ovíja zvláštne fialové tetovanie. Je tvorené rôznymi ornamentmi , ktoré nedávajú zmysel. Druhou dlaňou sa ho snažím zošúchať , v nádeji, že ide iba o moje preludy. Nepodarí sa mi to  a ja mám atrament navždy vpísaný v koži. 

Zrazu sa spoza zatvorených dverí ozve dupot a ja prudko vyskočím na nohy. Adrenalín v krvi spôsobí, že kolotoč v hlave ustane a ja napäto čakám, čo bude ďalej. Dvere sa s vrzgotom otvoria a dnu vpadne Zack.

 „Čo sa stalo?" vyplašene skenuje izbu a vo mne začne bublať hnev. 

„Čo je dopekla toto?!" strčím Zackovi pod nos potetované zápästie. Jemne chytí moju ruku a prstami obkreslí celý vzor. 

„To nie je možné," fascinovane sa mi díva raz do očí a raz na ruku. Akoby v nich hľadal odpovede na všetky otázky.

 „Mysleli sme si, že máš vodu, ale toto..." neveriacky mrmle a mne už naozaj dochádza trpezlivosť.

 „O čom to dopekla melieš?!  A kde to som?" vytrhnem si ruku z jeho zovretia a pohľadom pátram po izbe. 

Vyzerá to tu ako nejaká chata, pretože steny, strop aj podlaha sú obložené  tmavým drevom, a takmer všetky steny sú pokryté pestrofarebnými dekami a kobercami. V rohu stojí obrovská knižnica, ktorá vedie k jedinému oknu. 

Je to staré dvojité okno so širokým parapetom, ako inak vystlaným dekou. Váhavým krokom podídem k oknu, za ktorým nie je nič iné, ako les. Nekonečný les. Nedávalo mi zmysel, že aj napriek tomu, že som tunajšie lesy poznala ako vlastné topánky, som na túto chatu nikdy nenarazila.

 Vonku práve svitalo a ranná hmla sa dvíhala ponad koruny stromov. A vtedy mi to došlo. 

„A čo škola?" zvrtla som sa útočne na Zacka, ktorý vykúzlil jeden z tých zvláštnych poloúsmevov. 

„Je sobota, Sellia. Poď Tanaja robí raňajky, pri ktorých ti to všetko vysvetlím," takmer nežne sa na mňa zadíva  a ja takmer okamžite podľahnem čaru jeho ohnivých očí. Už to nebolo, tak výrazné ako včera večer. Zdalo sa mi, akoby ten oheň bol ukrytý kdesi za hnedou farbou jeho očí a ako spiaca sopka čakal na zážeh. 

Očarene som ho nasledovala dolu drevenými schodmi, pretože tento dom pripomínajúci chatu bol obrovský a sálalo z neho akési čaro čias minulých. Všade boli staré fotografie a ústrižky z novín. 

Schody viedli do predsiene, v ktorej stál gramofón a polica s rôznymi nádobkami. Z kuchyne sa ozýval dievčenský rozhovor a príjemná vôňa, ktorá mi navodila aj neexistujúci hlad. Obaja sme vošli dnu a zbadala som Camilu, ako sa napcháva zrolovanou palacinkou. Keď ma zazrela, zasvietili jej oči a s plnými ústami sa ponáhľala zreferovať mi všetko o čo som prišla. 

„Sel verila by si, že Tanaja dokáže urobiť dokonalé palacinky, aj keď ich neje? V tomto je rovnako divná ako ty," zasmiala sa a pustila sa do ďalšej. 

„Vraj divné.  Nechápem, ako môže niekomu chutiť cesto plné múky a vajec," znechutene som sa zaksichtila, pretože už odmalička som bola prieberčivý jedák, a len tak hocičo do mňa nedostali. Mäso, vajcia, múka, koláče, torty-to všetko bolo pre mňa tabu. 

„Mám tu niečo, čo ti bude chutiť," ozvala sa znenazdajky Tanaja a podala mi tanier plný všakovakého ovocia a bylinkový čaj. Slinky sa mi začali zbiehať, a tak som sa do toho pustila rovnako pahltne ako Camila.

„Tak a teraz chcem počuť vysvetlenie," pohodlne som sa usadila na kožený gauč, hneď po tom, ako som vybielila tanier. Zack si sadol oproti mne a Tanaja s Camilou na huňatý koberec.

 „Tak fajn," začal rozprávať a ja som sa naplno ponorila do jeho príbehu. 

„Ľudia vždy verili, že existuje len ich svet. No mýlia sa. Nad nami niekde v atmosfére je iný, náš svet. Dokážu ho vidieť a cítiť len jeho pôvodný obyvatelia, pretože inak by sme boli ohrození. Ja a moja sestra sme sa narodili tam, na Nebesiach.

 Odmalička sme boli výnimoční a hlavne predurčení. Boli sme súčasťou proroctva, ktoré sa priamo týka aj teba. Ide o to, že štyria mocní, ovládajúci moc Amari, budú vybraní, aby zachránili Dolný svet, pred upírmi a tvormi temnoty. Viem, znie to hlúpo a klišé, no ich moc, si ani nedokážeš predstaviť. 

Sú to krvilační upíri, o ktorých koluje toľko historiek, no sú tu aj iní. Mocnejší. Jedni dokážu odobrať myšlienky alebo spomienky a tí druhí životnú energiu. Takého  včera stretla Camila. Ide však o to, že sa pomocou Karguvarovej brány pokúšajú dostať sem. Preto sú tu vyvolení. Preto sme tu my. Dokážeme ovládať niektoré živly a premeniť ich na mágiu. Ja mám oheň," ukázal na znamenie,  ktoré som  už raz videla.

 „Tanaja je zem," spomínaná si odhrnula vlasy zo zátylku, a tam sa skvelo podobné tetovanie, aké som mala ja, ibaže z toho jej šlo poznať, že sú dve hady bojujúce o nadvládu.

 „Doteraz sme si mysleli, že máš vodu , no včera si prejavila schopnosti Ducha a aj znamenie je dôkazom jeho prítomnosti. Ale v tvojich očiach je aj napriek tomu stále voda. Je to takmer nemožné, no zrejme ovládaš dve živly," zaujato si povzdychne a ja v duchu premýšľam.

 „Tak počkaj. Oheň, zem, voda, Duch a kde je vzduch?" prekvapene sa opýtam.

 „Vzduch," ozve sa po dlhom mlčaní Tanaja. 

„Vzduch reprezentuje Tiffany Morgenstrová."