Predtým, než zomriem...

17. Toto nie je ona

Chvíľu nám trvalo, kým sme pochopili celú situáciu. Sellia predsa vravela, že sú dve. Že boli dve. No zrejme ešte stále sú, avšak prečo by Lia bola tá zlá? Prečo by svoju sestru  ovládala a hlavne ako. Keby sa to dozvedela Sellia, tak by jej od žiaľu puklo srdce. 

Nechcel som si tú situáciu ani predstavovať a podvedome som odmietal skutočnosť, že presne tak vyzerala, keď sa mi nedávno bez slova zrútila do náruče. Zlomená, zničená a pokiaľ by som necítil tep jej srdca, tak aj mŕtva. 

Vyzerala ako v nejakej zvláštnej kóme, pretože ani nespala. Veľakrát, keď som za ňou prišiel, tak nereagovala, len sa nehybne dívala do stropu a nehlučne pohybovala perami. Zrejme sa nevedomky rozprávala so svojou sestrou, ktorá mala byť už dávno mŕtva. 

Podľa všetkého zomrelo len jej telo.  Aspoň takú teóriu vyslovila Tanaja a odišla do svojej izby. Potrebovala porozmýšľať a zaloviť v knihách, aby jej vedela pomôcť. Tiffany na moje prekvapenie vzala so sebou, a tak som zostal sám. 

Nepohnuto som sedel pri klietke a vyčkával chvíľu, kedy sa objaví Sel miesto tej stvory, ktorá obývala jej telo. No dievča vnútri sa len desivo uškŕňalo a spievalo si detskú uspávanku. Snažila sa vo mne vyvolať akékoľvek pocity, ale také potešenie som jej nedoprial, i keď som si stále musel pripomínať, že to nie je skutočná Sellia. Aspoň nie tá, ktorú poznám. 

„Prečo to robíš?" ozvem sa zrazu a ona sa spokojne zasmeje. 

„Naozaj sa ma pýtaš, prečo chcem žiť? Bez tohto tela by som naveky odišla," odpovie mi protiotázkou. 

„Nie. Pýtam sa prečo ma chceš zabiť a ovládaš svoju sestru," nabrúsene pokračujem. 

„Som šťastná, že si konečne pochopil kto som  a na otázku ti odpoviem jednoduchou vetou. Moja sestra je  na zlej strane," takmer nevinne sa usmeje a zacinká nechtom po mreži.

 „Sama vieš, že je to lož. Je predurčená proroctvom Bohov!" zasyčím a sprudka sa postavím. 

Odmalička nás učili, že priečiť sa ich vôli, znamená zavrhnutie. A ona práve spochybnila osud nimi určený. Akoby toho však nebolo dosť, tak pokračovala. 

„Aké proroctvo prosím ťa, je to len vymyslená rozprávka, aby ľuďom ponechala nádej. Veď ten kto má nádej, bojuje, no nie? A nepotrebuje to vaše slávne Božstvo armádu?" pokojným hlasom prednesie a podíde k mrežiam. Prekvapí ma, že túto teóriu na chvíľu zvažujem a zhrozene tieto myšlienky stopnem.

 „Všetko čo hovoríš je lož. Nemáš to odkiaľ vedieť," postavím pred ňu, na prvý pohľad nepriestrelný argument, no jej len pobavene zaiskria oči. 

„Rada by som ti oznámila, že na tomto svete nieste jediní cudzinci. Ja tu mám tiež priateľov, ktorý mi viac než ochotne poskytnú potrebné informácie," skúsne si peru, z ktorej vytečie tenký pramienok krvi. 

„Prečo jej ubližuješ?" bezradne zavrčím. Z jej hrdla sa vyderie šialený smiech a ja pochopím, že som urobil chybu.  No už je pozde a Selline nechty sa zabárajú do jej zápästia, zanechávajúc za sebou krvavé stopy. 

„Myslíš, že ju to bolí?" posmešne zatiahne, keď tmavá krv dopadá na zem. 

„Alebo toto?" veselo buchne hlavou o jednu z kovových tyčí, na ktorej zostane krvavý odtlačok. „Pretože mňa nie," nadšene si začne pospevovať a ja urýchlene bežím za Tanajou. Toto musí skončiť. 

„Si si istý Zack?" uisťuje sa už asi po piaty krát Tanaja.

 „Samozrejme, že som," odvrknem jej a spoločne vchádzame do podzemia. Zažnem svetlo a z útrob sa ozve Sellin hlas. 

„Ale, ale návšteva," zaškerí sa a ja si všimnem krvavých čiar na oboch rukách. Môj odpor a hnev narastá behom sekundy, a tak sa snažím odvrátiť zrak.

 Potrebujem sa držať plánu a nesmiem dovoliť tej bezcitnej stvore, aby ma rozptyľovala. Postavím sa tesne ku klietke a prsty obtočím okolo chladného kovu. Tak ako som predpokladal, Sellia nasleduje môj príklad a zaujato si ma prezerá.

 V duchu narátam do troch a zmierim sa s tým, čo bude nasledovať. Odskočím od klietky, čo je signál pre Tanaju a tá zatiahne za hrdzavú páku na stene. Kovové mreže zrazu zaiskria elektrinou a Selliu odhodí na druhú stranu. 

Pri srdci ma nepríjemne pichne a inštinkt chrániť ju, sa objaví v priebehu niekoľkých sekúnd. Keď vidím ako nehybne leží a nepohne ani prstom strácam dych a v hlave si ako mantru, opakujem jedinú vetu. Nie je mŕtva. Taká možnosť neexistuje.

 „Tak poďme na to," preruší moje myšlienky Tanaja a ja čo najpokojnejšie obídem klietku, aby som sa dostal čo najbližšie k nehybnej Sellii.

 Prestrčím prsty pomedzi mreže a zovriem jej zápästie v mojej teplej dlani. Jej pokožka ma príjemne chladí a ja zisťujem, že pociťujem úľavu, keď konečne cítim jej dotyk. Palcom jej obkrúžim tetovanie, no ona sa ani nepohne. Tanaja medzitým zapáli zväzok voňavých byliniek a položí ho medzi nás. 

„Je to ichydor. Mám ho z Večných záhrad, tak si to nepokaz," napomenie ma a ja pozerám na dymiacu sa rastlinku. Ichydor je svetlofialová rastlinka, ktorá rastie iba vo Večných záhradách, ktoré patria Bohom. Radšej sa nepýtam, ako ju zohnala a všetku svoju koncentráciu sústredím na Selliu  a so zatvorenými očami sa riadim Tanajinými pokynmi. 

„Predstav si jej myseľ ako farebnú pavučinu. Každé jedno vlákno predstavuje inú myšlienku, spomienku či sen. Povedz mi čo vidíš," vyzve ma keď si je istá, že moja a Selliina myseľ sú napojené.  

„Je tu pár farebných vlákien, no mnohé z nich sa postupne menia na sivé," znepokojene odpovedám, pretože sivá znamená, že Sel prichádza o myšlienky. 

„To teraz nie je dôležité. Nájdi jedno, ku ktorému ťa to najviac tiahne ," povzbudzuje ma a ja podvedome pátram. Vtom zbadám jedno krvavočervené, ktoré žiari jasnejšie než ostatné. Dotknem sa ho a pocítim bolestivé brnenie, ktoré znamená len jedno. 

Naše mysle sú nadobro spojené.