Predtým, než zomriem...

5.Nepochopené problémy

Sedím na priestrannej verande a prudký vietor mi splieta havranie vlasy. Snažím sa prísť na to, čo som urobila zle, že som sa ocitla v tejto situácii. Iný svet? Upíri, mágia, proroctvo? A toho všetkého mám byť súčasťou? Veď je to hlúposť. Totálny výmysel a Zack s Tanajou, to proste nemajú v hlave v poriadku. 

A čo ten oheň, ozve sa hlas v mojej hlave. No ja sa tomu bránim. Odmietam veriť tomu, že ovládam vodu alebo nejakého Ducha. 

„Sellia?" ozve sa zrazu spoza mňa a ja od ľaku mierne nadskočím.

 „Prepáč nechcel som ťa vydesiť, ale mal som taký zvláštny pocit. Bolo to ako strach, ale stále som videl teba. Neviem to vysvetliť," prisadne si Zack a ja naňho prekvapene zazriem. 

„Ty si sa o mňa bál?" vypustím z úst skôr, než si to stihnem rozmyslieť. 

„Báť sa o niekoho? Zvláštne. To u nás neexistuje. Sme vychovávaní v tvrdom vojenskom režime. Učia nás, že veriť sa nedá nikomu, pretože pocity človeka len oslabujú. Vytvárajú nežiaducu slabinu, ktorú by nepriateľ mohol využiť," odrecituje a ja pochopím, že v žiadnom z ohľadov nie sú ako my. 

Vtom si uvedomím, že všetko akceptujem. Druhý svet, iných ľudí. Verím tomu, a aj keď sa snažím spamätať , pravda je vo mne hlboko zakorenená.

 „Takže ty si nikdy nezažil lásku alebo priateľstvo?" vyzvedám. 

„Nie. V škole nás o týchto citoch učili, ale sú nežiadúce," odvetí akoby o nič nešlo.

 „To musí byť pekne nahovno svet," odfrknem si pri tej predstave. 

„Proste sme nič iné doposiaľ nepoznali. Okrem rodičovskej náklonnosti. No tu, v Dolnom svete všetci prekypujete emóciami a tie vás skoro vždy rania. Ale chápem to. Dáva to totiž to zmysel. Nikdy ste nespoznali upírov ani temnotu. No, keď nám teraz nepomôžeš, všetko sa zmení Sellia," snaží sa ma presvedčiť a ja sa snažím vyhnúť priamej odpovedi. 

„A ako sa dokážeme proti nim ubrániť?" konečne sa odhodlám opýtať, pretože Camila včera  vyzerala naozaj zle. Na pokraji síl. 

„Nikdy im nepozeraj do očí, pretože všetko prúdi cez ne. Inak ich môžeš zabiť ako normálneho človeka, no ver mi.  Pre tých, ktorí neovládajú mágiu , je to takmer nemožné. Sú prirýchli a prisilní. Keď ti však môžem poradiť, najviac im ublíži kov. Je neprírodný a to je v rozpore s ich podstatou," snažím sa zapamätať si všetky jeho slová a potajme dúfam, že to nikdy nebudem musieť využiť. V hlave mi však vŕta ešte jedna otázka. 

„Ako mám ovládať vodu?" vyhŕknem skôr, než si to stihnem uvedomiť.

 „Bál som sa, že sa ani neopýtaš. Nanešťastie na to neexistuje žiaden návod. Musíš to proste cítiť. Musíš vidieť, čo sa má stať a predstaviť si, čo v tebe tvoj živel vyvoláva." 

„Takže mi vlastne, ani nevieš dokázať, že hovoríš pravdu," snažím sa nájsť spôsob, ako túto absurdnú situáciu poprieť. 

„Neviem. Avšak všetko by si sa mohla naučiť. Ovládanie Ducha, vody, mágie. Naučil by som ťa bojovať a používať silu. My ťa potrebujeme," snaží sa ma presvedčiť, no ja som už rozhodnutá. 

„Či je mi to ľúto alebo nie, musíte si nájsť niekoho iného Zack. Ja odchádzam a nezáleží mi na tom , či to pochopíš," vstala som a z oblečenia si zmietla prach. 

„Sellia prosím! Bez teba je to proroctvo v háji. Celý váš svet môže byť zničený," v očiach mu zbadám záblesk zúfalstva, no moje rozhodnutie je konečné. 

„Ty si si to vybrala," počujem zrazu chladný Tanajin hlas. Stoja tam obe aj s Camilou a zrejme počuli koniec nášho rozhovoru. 

„Nezabúdaj však, že keď sa tvoja sila prebudí, nedokážeš ju ovládnuť. Nie bez bojovníka Amari," dohovorí a stratí sa v dome. 

„Maj sa Sellia," rozlúči sa so mnou aj Zack a nasleduje svoju sestru.

 „Uf. Tak to bol najčudnejší zážitok v mojom živote," podíde ku mne Camila a obe sa vyberieme po lesnej ceste. 

„A vieš čo je na tom najhoršie? Tanaja ma zaviazala prísahou mlčanlivosti . Neviem, ako to urobila, no vždy keď chcem povedať niečo zo Zackovách slov, onemejem a jazyk sa mi popletie tak, že zabudnem aj to čo som chcela vlastne povedať," posťažuje sa a ja umlčím hlas, ktorý mi káže vrátiť sa.

**************

Na moje šťastie sa všetko vrátilo do normálu a Zack s Tanajou sa v nasledujúcich dňoch neukázali ani v škole. Nedialo sa nič podozrivé či zvláštne a ja som takmer začínala mať pocit, že to bol len sen.  Takmer. Jediné čo ma v tejto teórii nepodporovalo, bol fakt, že Camila akokoľvek chcela, tak o tom nedokázala hovoriť.

 Rovnako aj dnes sme sa pokúšali rozviazať jej jazyk, no po dvoch hodinách márnej snahy som sa pobrala domov. Na cestu mi svietili len pouličné lampy a mesiac, ktorý vďaka nim nebolo vidieť. Ruky som si strčila hlbšie do vreciek a vtom tmu preťal hrozivý výkrik plný nefalšovaného strachu a zdesenia.