Predtým, než zomriem...

16. Zack

/Zackov pohľad/

Prebudil som sa na chladivý pocit, ktorý sa mi šíril od zápästia, až ku ramenu. Pomaly som roztvoril oči, ktoré keď sa prispôsobili svetlu, tak zbadali husté hnedé kučery, ktoré patrili Tanaji.  

„Konečne," povzdychla si a ja som v jej hlase spoznal úľavu. U nej to bolo čosi  výnimočné. 

„Čo sa stalo?" podoprel som sa na lakťoch a zo zápästia mi skĺzlo vrecko s ľadom. 

„To by som sa snáď mala pýtať ja teba, nemyslíš?" hodila na mňa spýtavý pohľad  a rukou si prehrabla vlasy. 

„V noci ma prebudil hluk, a keď som vyšla von, ležal si polomŕtvy na zemi a Sellia nad tebou stála ako bohyňa Smrti," znepokojená mi pripomenula včerajší boj a mne, sa ihneď vybavili Selline oči, ktoré vlastne ani neboli jej.  Prudko som vyskočil z postele, no Tanaja ma gestom ruky zabrzdila. 

„Najprv vysvetlenie," zatlačila ma späť do perín a ja som vedel, že protestovať nemá zmysel. Pustil som do svojho tela liečivý oheň a medzitým sa pustil do rozprávania.

 „Mal to byť len nevinný boj. Síce sa mi zdalo zvláštne , že túži po bolesti, no v tej chvíli bolo všetko lepšie ako apatia. A tak som jej vyhovel, čo sa nanešťastie zvrtlo a zrazu, to už nebola ona. Akoby ju ktosi ovládal, viedol. Jej oči, myseľ a telo už nepatrili jej," dokončil som rozprávanie a na sestrinej tvári sa zjavil zmätok. 

To bola tá chvíľa, keď som sa naozaj začal báť, pretože Tanaja bola tá, ktorá mala vždy riešenie a nijaký problém nebol prekážkou. A zrazu nevedela čo a ako.

 „To čo hovoríš dáva zmysel, pretože keď som za ňou bola..," snažila sa niečo povedať, no ja som jej skočil do reči.

 „Ty si za ňou bola? Ako sa má? A kde vlastne je?" znovu som vyskočil na nohy a tentoraz sa ma už nesnažila zastaviť. 

 „Nechaj ma najprv dokončiť," napomenula a spražila ma pohľadom. Chýbalo iba trochu, aby som sa začal cítiť previnilo. 

„Takže, keď som bola za ňou, správala sa naozaj presne tak, ako si to popísal. Je to zvláštne, a preto sa obleč ,pôjdeme dole," poberie sa ku dverám a ja ju zastavím ešte jednou otázkou.

 „A kde je?" opýtam sa a skôr, než sa za ňou zavrú dvere, ozve sa odpoveď. V klietke. 

Bok po boku schádzame do podzemných priestorov domu, ktoré sú narozdiel od zvyšku domu, vystužené železom. Chladné steny sa postupne rozširujú  a temnú tmu, prerezáva len môj oheň. 

Všade okolo sa vznáša pach krvi a hniloby, pretože ešte pred tým, než nám bol tento dom pridelený, tu bývalo výskumné laboratórium. Často tu držali upírov, pre ktorých bolo toto miesto nočnou morou. Postupy pri výskume boli zastaralé a predovšetkým bolestivé. Chytených upírov zatvárali do klietky, v ktorej je teraz Sellia. Je to jediné miesto, z ktorého nemôže uniknúť.

Hlbokým nádychom som sa snažil upokojiť, kým Tanaja odomykala dvere hlavnej miestnosti. Môj oheň zrazu nahradilo ostré svetlo žiarovky a stenám dodalo ešte ponurejší dojem. Okolo bolo množstvo kovových stolov, z ktorých sme sa snažili zošúchať zaschnutú krv, no tá tam bola natoľko zažratá, že to jednoducho nešlo. 

V strede stála rovnako železná klietka, od stropu až po podlahu. V pravom rohu a tesne pri mrežiach sa chúlila Sellia. Nohy mala pritisnuté k hrudi a tvár skrytú v záplave vlasov. Tie sa ako závoj rozhrnuli, keď nás počula prichádzať a moje vnútro nebadane poskočilo, keď som konečne zbadal jej tvár. 

Vyzerala normálne a ja som bez váhania podišiel k mrežiam. Nejavila žiadne známky toho, že by ju niekto ovládal, a tak som Tanaji okamžite navrhol, aby sme ju pustili. No tá len záporne pokrútila hlavou. 

„Pozri sa jej do oči Zack. To nie je ona,"  nakázala mi a ja som poslúchol. Ihneď som zistil, že má pravdu. 

Jej oči boli chladné ako noc a bolo v nich viac čiernej ako modrej. Pery sa jej roztiahli do desivého úškľabku a z hrdla sa jej vydral bublavý smiech.

 „Škoda, že tvoja sestra nie je ako ty. Zack,"zaznie Sellin hlas, ktorý mi je tak známy, a v tejto chvíli aj cudzí. Pomaly sa postaví a ladným krokom prejde ku mrežiam. Stojí pár centimetrov odo mňa a jej blízkosť mi pletie hlavu. 

„Prepáč za ten včerajšok zlato," prejde mi ukazovákom po líci tak ,ako jej to mreže klietky dovoľujú. 

„Chceli sme sa len pobaviť," úlisne sa usmeje a ja ustúpim. 

„Kto si?" znechutene vypľujem otázku. 

„Som Sellia drahý," veselo sa zatočí okolo svoje osi a uprie na mňa svoj prázdny pohľad. Viac to už nevydržím. 

„Ty nie si Sellia!" zvriesknem a plný emócií vybehnem von. Schody beriem po dvoch a čo najrýchlejšie rozrážam dvere.  „Toto nie je pravda!" mrmlem si potichu, no len čo si pripadám ešte bláznivejšie. 

„Hej Zack," začujem zrazu známy hlas a oproti mne kráča Tiffany.

 „Čo tu robíš?" prepálim ju prekvapeným pohľadom.

 „To je tak milé privítanie," odfrkne si, no našťastie pokračuje. „Tanaja ma zavolala. Vraj ide o nejaký rituál," pokrčí ramenami  a aj napriek mojej nechuti sa vyberieme späť. 

Nájdeme tam Tanaju, ako sústredeným pohľadom hypnotizuje dievča v klietke. Naznačí nám postavenia, tak, aby každý zaberal inú stranu. 

My s Tiffany sme stáli pri dvoch protiľahlých stranách, Tanaja zostala pred ňou a Sellia nevediac, že nám pomáha sa tisla ku zadnej strane. Tanaja bleskovo privolala živly  a bez zaváhania alebo času nazvyš, sa znova pýtala na pravú identitu Sellinej návštevníčky. Na naše prekvapenie odpovedala rovnako a ja som pochopil, že je to tak. 

Pretože kruh sa nedá oklamať.