Predtým, než zomriem...

8. Bolestivé odpovede

Nedokážem sa ho nabažiť. Jeho vône, objatia. No po chvíli sa odtiahne a mňa strasie od zimy. S prívetivým úsmevom na tvári mi podá svoju mikinu a zahľadí sa mi do očí. Z tých jeho uniká hrejivý plameň, ktorý rozohrieva moje ľadové srdce.

 „Už si sa nemusela vrátiť späť," prehovorí mäkkým hlasom a mne nejde do hlavy, ako mohol vyrastať bez citu. Bez lásky. Veď je tak milý, empatický ,narozdiel od Tanaji. 

„Čo to bolo?" odvážim sa spýtať a môj vlastný hlas mi znie cudzo. 

„Takmer ťa pohltil tvoj vlastný živel. Stala by si sa vodou," kým rozprával, vrátil sa mi pocit, ktorý jeho slová potvrdzoval. Ako sa mi po pokožke kĺzali kvapky vody a aká ľahká, som sa cítila. Bezstarostná. 

„Prečo sa to stalo?"nervózne som si prehrabla vlasy, pretože môj hlas stále neznel normálne. 

„Spúšťačom sú prisilné emócie. No len v prípade, že to nevieš ovládať. Nebola to tvoja vina, ale môže sa to zopakovať. A nechcem ťa desiť, no môžeš to spôsobiť aj iným. Napríklad sa pohádaš s Camilou a v návale emócií to v tebe vybuchne a voda pohltí ju." 

Vystrašene som preglgla a skryla si tvár do dlaní. To predsa nemôže byť pravda. Nemôžem byť nebezpečná. Nemôžem im ublížiť. 

„Sellia," pocítila som Zackovu dlaň, ako mi odkrýva tvár. 

„Neviň sa za to. Mne sa to stalo tiež. Keď moja mama umrela, mal som sedem. Chýbala mi tak strašne, až som jedného dňa vzbĺkol. Chcel som to, pretože som sa vzdal,"rysy mu nepatrne stvrdli kým rozprával a ja som pocítila nutkavú potrebu vyrozprávať mu svoj príbeh. Veď on sa mi tiež zveril. Trhane som sa nadýchla a zahľadela sa na tmavú oblohu.

 „Mala som trinásť, keď sa to stalo," prehovorila som po tom, čo stíchol. 

„A bolí to doteraz," v očiach sa mi zaleskli slzy starých spomienok, ale aj napriek tomu som pokračovala. 

„Mala som sestru. Dvojča. Boli sme úplne rovnaké a dokonca aj doma si nás často plietli," podvedome som sa usmiala, pri spomienke na naše krásne detstvo. 

„A naši rodičia zrejme tiež sršali zmyslom pre humor, pretože nás obe pomenovali rovnako. Sellia. Všetci, ktorí to vedeli ,sa s tým dlho zmierovali a tí, ktorí sa to dozvedeli, nám neverili. Ja som bola odjakživa Sel a ona Lia. Boli sme presne ako naše meno. Skladačka, v ktorej jedna bez druhej nič neznamená. 

No mali sme autonehodu, úplne obyčajnú avšak zničila naše životy. Napálilo do nás cudzie auto, keď otec šoféroval a ...aa.. Lia ona...ona to neprežila," z hrdla sa mi vydral vzlyk. 

Tentoraz som sa už slzy snažila zadržať, pretože som sa bála. Bála som sa smrti a zabudnutia. Zack na mňa súcitne pozrel a ja som si uvedomila, že mi rozumie. Cez slzy som sa usmiala nad predstavou, že som našla človeka, ktorý vie ako sa cítim. 

„Sellia, ja viem, že je to pre teba ťažké, no mali by sme začať. Potrebuješ sa to naučiť ovládať a bojovať proti temnote. Je to tvoj osud," prehovorí vážnym hlasom po chvíli ticha  a ja rozhodne prikývnem. Nemohla som chcieť viac dôkazov o tom, že Zack mi hovoril pravdu. 

Jeho slová sa mi odzrkadľovali v duši a navyše som to dlžila Lii. Ona by neváhala a neukázala by strach. Uverila by aj v nemožné. 

„Dobre ," zašepkala som odovzdane a Zack sa postavil, aby mi pomohol na nohy. Keď sa naše ruky dotkli, zahalil ma pokoj a ja som sa ho nehodlala pustiť. 

„Musíme však vyriešiť ešte jednu vec," ozval sa, keď sme zliezali rebríkom. 

„Živly musia byť kompletné a na to potrebujeme Tiffany. Tiež by si mohla ublížiť," znova ma chytil za ruku a spolu sme prekonali všetky schody až na prízemie. 

„Zajtra sa s ňou porozprávam a privediem ju ku vám," navrhla som mu riešenie a on súhlasil. Ešte som síce nevedela ako, no musím Tiffany dostať k ich domu. To je výzva.

Celú noc sa mi snívalo o ohnivých očiach a daždi, ktorý zmýval všetko čím som bola až zo mňa nakoniec nič nezostalo. 

Ráno som prežila v akejsi apatii a ani hádka mojich rodičov či Camilino štebotanie ma neprebralo. Až kým som nezbadala Tiffany s jej príveskami a celý včerajší rozhovor na streche som mala znovu celý v hlave.

 „Prepáč Camila," prerušila som ju a ona prekvapene stíchla. 

 „Potrebujem si niečo vybaviť. Stretneme sa v učebni," cítila som sa hrozne, že som ju takto odstavila , no nemala som inú možnosť.

 Posunula som si tašku na ramene a vykročila v ústrety katastrofe. Ich preafektovaný rozhovor som prerušila ráznym hlasom a všetky tri mi venovali pozornosť.

 „Potrebovala by som sa s tebou porozprávať ," oslovila som Tiffany. „Osamote," dodala som, pretože  jej chvostíky aj naďalej načúvali. 

Keď konečne odišli, bolo zvláštne vidieť Tiffany samú, z čoho bola aj ona sama nesvoja. 

„Potrebovala by som sa s tebou stretnúť mimo školy," nadhodila som čo najmilšie, „je to totiž prekvapenie. Uvidíš bude sa ti to páčiť," snažila som sa v nej vzbudiť záujem, no to sa dalo len jedinou vecou. 

„Bude tam aj mužské osadenstvo," dodala som sprisahanecky a okamžite sa dostavil výsledok. 

„Kde a kedy?" sladko sa na mňa usmiala a ja som si v duchu zagratulovala.