Predtým, než zomriem...

21.Tak to má byť

Sedím na cudzej posteli, v cudzom dome a pýtam sa sám seba , čo sa to so mnou stalo. Celý doterajší život som venoval príprave na boj a modelovým situáciám , v ktorých sa ocitám v inom svete.  

A zrazu to už nie je simulácia a všetko moje odhodlanie a bojachtivosť sa vytratili do nekonečna. Je to presne tak, ako hovorili - city človeka oslabujú. Inak by som nehľadal mysľové pojítko so Selliou, aby som zistil, či je v poriadku. 

Isto by som trénoval a nesnažil sa skryť každý úsmev. Nemusel by som zamykať city tam kam patria , pretože by vlastne ani neboli vypustené. 

Až teraz chápem, aký prázdny život som doteraz žil. No vrátil by som to späť?

 Ani náhodou. Nedokážem si predstaviť, že by som nespoznal Selliu, predtým než zomriem. A  úprimne, je takmer isté, že k tomu dôjde. Ešte skôr než sa postavím zoči voči smrti, však potrebujem vybojovať iný, menší boj.

 Upír, ktorý vyčíňa v tomto meste, už nesmie vziať ďalší život. Preto čakám až do zotmenia, a keď konečne vonku padne tma, obujem sa a čo najtichšie vykĺznem z domu. Snažím sa nájsť miesto, ktoré mi odporučil Fynn, pretože tam našli väčšinu tiel. 

Pred sebou zbadám neónkou osvetlený nápis kaviarne, ktorú hľadám a zabočím za roh. Rozprestrie sa predo mnou dlhá ulica lemovaná priemyselnými budovami a holými stromami. Pustím sa priamo cez ňu a načúvam tichu. 

Všade je pokoj a tma, nič nenasvedčuje tomu, že by sa tu mal zjaviť zabijak. Možno až na zvláštny závan, ktorý pocítim za chrbtom. Prudko sa zvrtnem a  v ruke zvieram predĺženú dýku. Za mnou však nikto nie je a moja ostražitosť je vybičovaná na maximum. 

„Nádherná noc, však?" ozve sa zrazu zľava chrapľavý hlas a z tieňov vystúpi vysoký muž s klobúkom narazeným hlboko do čela. Nemusím dlho premýšľať, aby som usúdil, že je to upír, okolo ktorého pulzuje energia.

 „Na mňa trocha moc krvavá," chladne pokrčím ramenami a on sa roztrasie smiechom. 

„Konečne niekto, kto nejačí od strachu," uznanlivo pokýva hlavou a klobúk sa mu posunie mierne dozadu. Odhalí tak, prázdne sivé oči, ktoré si ma hladne premeriavajú.  

 „Možno preto, že sa ťa nebojím," pravdivo mu odpoviem. Bojoval som už aj s  horšími, jeden hladný a nerozvážny upír pre mňa nepredstavuje hrozbu. 

 „Ale mal by si," sípavo namietne a v tele pocítim upírov nátlak. 

Snaží sa ma obrať o energiu, ktorú si však dokážem ubrániť, a tak narazí na odpor. Šokovane zvraští obočie a podíde o pár krokov bližšie. Zažnem svoj oheň, ktorý sa mi istotne odráža aj v očiach a dýka v mojej ruke zaplanie červeným plameňom. 

„Vybral si si zlého," naposledy prednesiem a vrhnem sa naňho s ohňom v rukách. Ostrie horiacej čepele ho zasiahne do hrude až to zasyčí a on bolesťou zavrčí. Zanadáva vo svojom rodnom jazyku a s revom mi vracia úder. Stihnem však uskočiť a jeho klobúk skĺzne na zem. 

Od bielej pokožky sa mu odráža mesiac, no jasnejšie i tak, žiari ohnivá dýka, ktorá mu spretrhá kožu na lopatkách. Z rany sa začne valiť tmavá krv a jeho zlosť ho núti aj naďalej útočiť. Rozoženie sa oproti  mne päsťou  a ostrými nechtami zasiahne môj spánok.

 Pred očami sa mi na chvíľu zahmlí, ale ihneď sa spamätám a moja noha zasiahne jeho žalúdok. Odletí o pár metrov, no ja nečakám kým sa pozviecha a rútim sa k nemu. Nohou mu šliapnem na krk a on sa ma snaží striasť. Je však príliš slabý a ja viem, že som vyhral.

 Horiacu dýku pretočím medzi prstami a nado mnou sa zablysne, keď mu ju vrážam do srdca. Jeho telo vydá sípavý zvuk a ochabne. 

Chladne si vezmem vražednú zbraň a krvavú čepeľ nastavím dažďu, ktorý sa spustil. Dažďová voda sa mieša s krvou a ja odchádzam bez ľútosti. Tak, ako to má byť.

*************

Čo najtichšie prekĺznem vchodovými dverami a po pamäti sa snažím dostať do kuchyne. Našťastie sa mi to podarí a ja zažnem malú lampičku, pripevnenú nad kuchynskou linkou. Stred miestnosti osvetlí mäkké svetlo, ktoré nedočiahne do rohov, avšak postačí na orientáciu. 

Z pliec si zhodím ťažkú bojovú bundu, v ktorej som prišiel a spoza opaska vytiahnem ,teraz už čistú dýku. Rukou si prehrabnem vlasy, ktoré sú teraz vďaka môjmu živlu suché a vyčerpane sa zveziem na stoličku. Používanie živlov totiž žerie priveľa energie aj napriek tomu, že sa na to dá navyknúť.

 „Čo tu robíš?"ozve sa zrazu dievčenský hlas a ja od ľaku mierne nadskočím. Pri vchode stojí Samantha a oči sa jej jemne lesknú.

 „Ja ...nevedel som spať," poviem to najstupídnejšie klamstvo a ona sa potichu zasmeje. 

„Nemusíš mi klamať," ukáže na moje veci vyložené na stole, „tiež nie som nevinná." 

Podíde ku stolu a prehodí si cez hlavu tašku. S jemným buchnutím ju pustí na stôl a preskenuje ma svojím zeleným pohľadom. 

„Krvácaš," sucho poznamená. 

Rukou siahnem na spánok, do ktorého ma zasiahol upír  a na prstoch mi zostane karmínovo červená tekutina. Samantha sa postaví a namočenou servítkou mi čistí krvácajúcu ranu. Mlčky mi ošetrí zranenie a so založenými rukami, si sadne vedľa mňa.

 „Viem prečo si tu,"šepne, „otec mi to povedal. No nemusíš mať strach, nebudem ťa odsudzovať," mykne plecami a odíde.