Predtým, než zomriem...

27. Za horami, za dolami

Tiffany pracuje rýchlo, kým čistí krv z poranenej nohy a zrejme cíti môj prekvapený pohľad, pretože prehovorí.

 „Moja mama je lekárka a už odmala ma nepriamo zaúčala svojej práci. Nikto netuší, že som chcela ísť v jej šľapajách," smutne pokrúti hlavou. Uvedomím si, že ma naozaj nikdy nezaujímalo, aká Tanaja je.

  Predtým pre mňa bola namyslenou a uštipačnou nositeľkou vzduchu a prednedávnom dobrou bojovníčkou. No nikdy ma nezaujímalo, aká naozaj je. Možno preto som si v duchu sľúbil, že ak prežijeme, tak to napravím. To je však ešte vo hviezdach, pretože prvoradá je Tanaja so Selliou. 

„Môžeš stáť?" podopriem krívajúcu Tanaju, ktorá sa snaží zostať silnou, aj keď je zmorená bolesťou. 

Snažím sa ju aspoň  zahriať, pretože studený vietor, ktorý sa preháňa pomedzi stromami, mrazí až v kostiach. Mňa samého strasie od zimy, keď vkračujeme späť do chladného lesa, ktorým sa vinie zamrznutá cesta. V diaľke sa dvíhajú mohutné hory, spoza ktorých vylieza zubaté slnko a aspoň na chvíľu osvetľuje zasnežené vrcholky štítov, ktoré sa pomaly strácajú v oblakoch. 

„Poďme, nech to stihneme pred zotmením," povzdychne Tanaja a všetci odhodlane vykročíme. Síce pomalšie, ako doteraz, no vzhľadom k zraneniu mojej sestry, som rád aj za to.

Cesta je priam nekonečná a čím vyššie sa chodník vinie, tým väčšia zima sa nám dostáva pod oblečenie. Silný vietor k nám pomaly prináša zamrznuté snehové vločky z hôr, ktoré sa pred nami vypínajú. Sú síce s každou prestávkou bližšie, no Tanaja vyzerá stále horšie. 

Tiffany jej provizórny obväz už raz vymenila, pretože krv začala presakovať až priveľmi. Tanajina tvár je neprirodzene bledá a ja priam cítim úsilie, ktoré vynakladá, pri snahe zostať v bdelom stave. Kráča však neochvejne ďalej, i keď naše prestávky sú čoraz častejšie a dlhšie. Vidím ako zatína zuby, no nesnažím sa ju zadržať, pretože inak by asi podľahla chladu. 

Pod nohami nám škrípe jemná vrstva snehu a les čoraz viac redne, až z neho zostane len pár holých stromov. Mierime priamo k nebotyčným štítom a pritom nevieme, čo máme očakávať. Mnou dokonca začínajú hlodať pochybnosti. 

Čo ak sa Tanaja pomýlila a toto celé je zbytočné? Čo ak Selliu nenájdeme a budeme vydaní napospas zime? Avšak nie som jediný, ktorého trápia otázky, pretože Tiffaninou tvárou každú chvíľu prebehne chmára, keď nedôverčivo dvíha zrak k zasneženým vrcholkom. 

„Vieme vôbec čo hľadáme?" nevydrží to a nakoniec sa predsa spýta. 

„Aj áno, aj nie," neurčito pokrčím ramenami , len čo mi to Tanajino telo dovoľuje. 

„Držali ju v nejakej miestnosti, ktorá bola dokonale izolovaná tak, že jej bola vodná mágia na nič," stisnem zuby tuhšie k sebe, aby mi prestali drgotať a vnútri sa musím premáhať. Láka ma totiž predstava malého množstva tepla, ktoré by som si mohol nechať pre seba. No Tanaja ho potrebuje viac, a tak všetok magický oheň zohrieva jej skrehnuté telo. 

„A čo ten jej Duch, prečo neprivolá toho," snaží sa Tiffany udržať konverzáciu. 

„Odkedy je prepojená s Liou, tak ho zrejme nedokáže použiť." 

Obzriem sa za seba, kde sa rozprestiera chabý les, ktorý sme prekonali. Pomaly stúpame po skalných násypoch a zľadovatelej hline, keď z neba začnú padať snehové vločky. Nedôverčivo si prezriem biele mračná, ktoré nahrádzajú aj posledné zvyšky slnka. Vyzerá to na snežnú búrku, ktorá by mohla  byť pomerne nebezpečná. 

„Mali by sme niekde zastaviť," s miernou obavou v hlase sa otočím späť. Zabodne sa do mňa ustráchaný pohľad svetlomodrých očí, toľko nepodobných Selliiným. A nie iba preto, lebo patria Tiffany.

 „Máš nejaký konkrétny nápad?" jej hlas sa trasie, no neviem či od zimy alebo od strachu. 

Pozorne som sa obzrel okolo seba, či nebudem mať šťastie a nenájdem aspoň malú jaskyňu čo previs. Znížená viditeľnosť mi to však značne sťažuje, a takmer prehliadnem tmavý otvor, tesne pod štítom pohoria. 

„Tam!" energicky ukážem rukou.

 „Vidíš to?" uisťujem sa a na chvíľu mi odľahne, keď blondína prikývne. Nikomu by totiž nepomohlo, keby ma trápili ešte aj preludy. 

Všetky zdravé myšlienky, ktoré nestihli zamrznúť sa mi v hlave točili ako zbesilý kolotoč. Nemohol som tam hore ťahať aj Tanaju, len aby som zistil, že to nebude dosť veľké pre nás všetkých, pretože to vyzeralo mierne klaustrofobicky. Zrejme to budem musieť vyriešiť inak. 

„Počkáte s Tanajou tu," predostriem Tiffany svoj biedny plán, „a ja to pôjdem obzrieť."

 Nečakám na jej súhlas a aj napriek nesúhlasnému pohľadu, som presvedčený, že to nie je najhorší nápad. Biela clona sa totiž nebezpečne približuje a viečka mojej sestry aj naďalej klesajú. 

Jemne obtočím Tanajinu ruku okolo Tiffany, ktorá sa bokom opiera o veľkú skalu. Pritiahnem  si bundu bližšie k telu a čo najdlhšími krokmi postupujem po skalách. Síce sa neustále obzerám za dvomi postavami, zababušenými v bundách, no i tak mi cesta netrvá viac ako polhodinu. 

Skrehnutými rukami si pomôžem na poslednú skalu a otvor do napohľad malej jaskyne sa predo mnou rozprestrie ako brána. Síce do tmy, no aspoň nás uchráni pred snehom a vetrom. Ani ju ďalej neskúmam, len bežím naspäť cestou, ktorou som prišiel. Moje svaly sa konečne po hodinách pomalej chôdze zahrievajú a netrvá dlho, kým sa k nej znova vrátim. 

Opatrne podopieram Tanaju, ktorá je v akomsi polobdelom stave.  Adrenalín v mojej krvi začína stúpať, pretože vo vzduchu cítiť chladné závany snežnej búrky. Ženie sa za nami ako tieň a na chvíľu by som dokonca prisahal, že som začul skuvíňanie vetra. 

Moje pochyby sa však o chvíľu stali realitou, pretože kamenné steny jaskyne nás ukryli presne vo chvíli, keď sneh udrel v plnej sile. Tiffany ku vchodu postavila tenkú veternú bariéru, ktorá bránila tomu, aby nám sem nafúkal všetok sneh. 

„Zvládli sme to," zosunie sa na studenú zem Tanaja. Jej chlad sa rovná tomu, ktorý mi práve prebehne po chrbte. Prudko sa zvrtnem k vnútru jaskyne, a takmer mi šokom zastane srdce, keď z tmy vystúpi postava.