Predtým, než zomriem...

28. Už je pozde

„Idete pozde," spoznám posmešný hlas Troya , Selliinho väzniteľa. Jeho slová ma zasiahnu ako bolestivá rana a svaly na tele znecitlivejú. Zrazu neviem či tomu mám veriť alebo je to len jeho ďalší špinavý trik. 

„To je lož ty parchant!" skríkne zrazu Tiffany a s hnevom, ktorý vonku rozpútal víchricu sa rozbehla priamo k Troyovi. 

V očiach jej blčal hnev, keď sa vrhla na pokojného chlapca a obaja sa zvalili na zem.  Tiffany na ňom kľačala a uštedrovala mu jednu ranu za druhou. Troyov prekvapený výraz sa zrazu zmenil na bolestivú grimasu , a keďže naokolo nebolo vidieť jeho ochranku, tak v ďalšom vývoji udalostí, nedokázal Tiffany zabrániť. 

Začala z nej vyžarovať mágia a jej výkriky sa miešali so zúrivým vrčaním. Zrejme sa z neho snažila vymlátiť dušu, pretože zrazu bola jeho tvár zaliata krvou a jeho posmešný úškrn sa stiahol do úzadia. Neviem či sa nesnažil brániť alebo jednoducho nebol dostatočne silný. Nikto však Tiffany nezastavil, pretože moje vnútro nemalo síl na ľútosť a môj rozum na iné riešenie. 

Tak som tam len stál, dívajúc sa ako sa Tiffanine výkriky menia na vzlyky a vo vlasoch má krv, ktorou sa dusí Troy . Zaslúži si to. Zaslúži si každú jednu ranu a zaslúži si ich tisíc. Jednu za každý úder Selliinho srdca, za každý nádych, o ktorý ju pripravil. Realita sa mi zrazu vleje do žíl a vnútri mňa sa začne niečo lámať. Takmer som počul, ako praská moja duša, ktorá sa  snaží oslobodiť. 

Nohy už nedokážu udržať váhu môjho tela, a tak klesnem na kolená, no necítim chlad premrznutej zeme. V žilách mi totiž prúdi oheň a v mysli vidím len priezračné modré oči, ktoré by ten oheň dokázali uhasiť. V zápätí však z tých očí uniká život a celá moja pokožka praská pod náporom tepla. Toto telo nie je stavané na celú moju ohnivú podstatu, a tak cítim plamene, ktoré si hľadajú cestu von.

 Drobné plamienky najprv zakryjú môj zrak, a potom sa roztancujú po pokožke. Jemne oblizujú moju súčasť až mi končeky prstov začínajú očernievať. Bolesť však necítim. Len prázdno, ktoré postupne zapĺňajú nádherné plamene. 

Pohlcujú moje zorné pole a napádajú slzy, ktoré mi stekajú po tvári. Cítim sa ľahký ako vzduch, premenlivý ako Duch, temný ako zem a znivočený ako oheň. No vodu necítim a to je možno dôvod, prečo mi nevadí, že každou chvíľou padám do temnoty.

 Spomínam na chvíľu, keď sa  Sellia  takmer rozplynula pod hviezdami a blížim sa k nej. Neviem ju však nájsť a všetko teplo zrazu zmizne. Z diaľky počujem desivé výkriky a náruč, ktorá teraz horí so mnou. Nos mi zaplní pach spáleniny a sladkého čaju, ktorý je takmer synonymom pre Tanaju. 

Moja sestra. Zahorí zrazu nová myšlienka a ja rozoženiem oheň, ktorý mi bráni vidieť, cítiť.  Jej telo sa tisne k môjmu a pokožka je hlboko poznačené ohňom. Horí spolu so mnou a neľudské  výkriky, ktorá ma priviedli späť, patria práve jej.

 Mojej horiacej sestre, ktorá za mňa pokladá život. Prudko uzatvorím všetok svoj oheň a moje telo zaplaví príjemný chlad, Tanaja uľahčene vydýchne a nehybne zostane ležať na dlážke. Moje spáleniny sa začnú ihneď hojiť, no tie jej krvácajú. Zuhoľnatené oblečenie sa jej lepí po zvyškoch kože a hrudník sa dvíha len nepostrehnuteľným tempom. Ihneď k nej priskočím, rozhodnutý zahojiť jej rany, no spoza mňa sa ozve Tiffanin výkrik. 

„Nie! Nedotýkaj sa jej !" pribehne ku mne a vystrašenými očami skenuje jej telo.

 „Nemôžeš sa jej dotýkať, pretože bolesť bude neznesiteľná. Teraz totiž nemá pokožku, ktorá by ju chránila pred bolesťou z tvojho dotyku," vystretými dlaňami prejde ponad jej telo a vydá hlboký  výdych. 

„Pokúsim sa to napraviť," otočí sa na mňa a chytí ma za ruku. 

Zavrie pri tom oči a ja ihneď cítim, ako sa moja energia prečerpáva skrz jej telo do toho Tanajinho, ktoré sa prudko nadvihne. Moja myseľ zrazu začne hájiť intuitívnu ochranu, ktorú však rýchlo stopnem. Energia, ktorá opúšťa moje telo, totiž roznecuje vzduch, liečiaci Tanajine popáleniny. 

Tiffany na čele vyrazia kvapky potu od námahy a telo pred ňou sa zmieta v bolestiach. Z hrdla mojej sestry sa vyderie výkrik, no mágia neprestáva pracovať a naďalej jej po pokožke behajú malé vzdušné víry. 

Zaceľujú jej ranky a Tiffanina ruka sa začína triasť námahou, avšak neprestáva a ja rovnako ako ona začínam pociťovať miernu slabosť. Na tom však nezáleží, pretože Tanajin život visí na vlásku a to len kvôli mne. 

Naše spojenie zrazu opadne a Tiffany vyčerpane klesne na zem. S nádejou podídem ku sestre, ktorá stále dýcha a má viac menej zcelenú pokožku, no stále trpí bolesťami.

 „Nevyliečim ju úplne, pretože v tele má nejaký jed. Len som oddialila nevyhnutné a pokiaľ sa jej nedostane protijedu, tak zomrie,"  vysilená bojovníčka sa postaví na nohy a položí mi ruku na zátylok. 

„Nesmieme to vzdať Zack. To si ona nezaslúži,"  zašepká a ja zdvihnem pohľad od hnedovlasej dievčiny. Vonku práve zúri snežná búrka, presne tak, ako som predpokladal. Jaskyňa je však dosť hlboká nato, aby sneh zavial iba na okraj. 

Svoj pohľad presmerujem na Troya , ktorý v polosede otiera zo svojej tváre krv  a snaží sa štvornožky presunúť hlbšie do jaskyne. 

„Ty za to môžeš!" pohľad naňho, vzkriesi môj hnev a ja sa aj napriek slabosti vyškriabem na nohy. Po pár krokoch som pri ňom, no aj napriek hnevu nestrácam racionalitu. Za golier ho zdvihnem do výšky a zadívam sa do jeho chladných očí. 

„Okamžite nás vezmeš k protijedu," zavrčím mu do tváre, „inak zomrieš."