Predtým, než zomriem...

11. Požehnaní silou Ducha

„Sústreď sa na každý môj pohyb," naviguje ma Zack a zatne ruky v päsť. 

Viem, že by mi naozaj neublížil, no môj inštinkt ihneď zareaguje. Moje myšlienky utíchnu a jediné čo vnímam, je Zackova postava v bojovom odeve. Stojíme oproti sebe pred ich domom a Tanaja s Tiffany sa nanávistne prepaľujú pohľadmi na priedomí. 

Sprudka vydýchnem a s odhodlaním pozriem na svojho protivníka. Zostanem však šokovane stáť. Na jeho tvári svieti pobavený úsmev, ktorý mu okolo očí,  vytvára jemné vrásky. Neviem sa naňho vynadívať a pomaly zabúdam na situáciu a aj na spoločnosť dievčat. 

Prezerám si ho od hlavy až k pätám a znenazdajky si uvedomím, že sa mi páči, čo vidím. Neupravené hnedé vlasy, do ktorých sa opiera vietor, ostré črty tváre a jemná jazva na spodnej strane čeľuste.

 Oblečený je rovnako ako ja, v tmavom a tvrdom, koženom bojovníckom odeve, ktorý mu obopína svaly na rukách. Na nohách má ťažké kožené čižmy, so železnou špicou a od zápästia až po rameno, sa mu tiahne reťaz. Ďalšia nahraditeľná zbraň. 

Keby nebolo jeho úsmevu, ktorý naozaj nečakane prepukol v smiech, vyzeral by ako obávaný bojovník a vládca ohňa, ktorým aj bol. No teraz? Ako obyčajný chlapec, ktorý sa baví s priateľmi a nesnaží sa zastaviť apokalypsu. 

Jeho príjemný smiech neustával, a keď som po ňom strelila pohľadom, ukázal na moje oči.  

„Bojujeme bez mágie," objasnil mi, no mne to stále nedochádzalo.

 „V tvojich očiach je voda. Mágia!" vyprskne naštvane Tanaja a pohľadom spraží Zacka. On razom zvážnie a ja takmer až zahanbene, potlačím všetku vnútornú silu.

 Hneď ako sa toto malé nedorozumenie vyrieši, tak Zack zaútočí. Nečaká ani chvíľu a mňa prekvapí, s akým nasadením začne bojovať. Neubehne ani chvíľa a ja sa už váľam na zemi. Snažím sa spomenúť na všetko, čo mi o boji Zack doobeda hovoril, a tak sa stihnem vyhnúť ďalšiemu úderu. 

Vidím ako proti mne znova beží a jeho koleno ma zasiahne do brucha. Útočí kruto a nemilosrdne a ja sa ohnem pod náporom bolesti, no ešte sa nehodlám vzdať. Zdvihnem k nemu pohľad, no aj napriek tomu, že sa v  jeho očiach zračí previnilosť a ospravedlnenie, tak sa nevyhnem ďalšiemu úderu. 

Moja sánka zapraská a tupá bolesť stúpa nervami až do mozgu. Skôr než sa pozbieram, vidím pred tvárou jeho napriahnutú ruku, pod ktorou sa prešmyknem a udriem ho medzi lopatky. Môj úder nečakal rovnako ako ja, a tak na chvíľu zaváha. 

Prekvapivo mi to stačí na to, aby som mu vykrútila ruku za chrbát a nešikovne mu podkopla nohy. Vedela som, že sa nebráni všetkou svojou silou, ale aj napriek tomu, som si kľakla na jeho chrbát, držiac jeho ruky v zovretí. 

Neoslavovala som však dlho, pretože svaly na celom tele sa mu napli ako struna a mňa odhodilo. Zrazu to bol on, ktorý na mňa hľadel z vrchu a ja som lapala po dychu. Pochopila som, že boj sa skončil, až keď mi Zack podal ruku a pomohol môjmu doudieranému telu sa postaviť.  

Kým som si stihla uvedomiť , čo všetko ma vlastne bolí, tak sa ozvali dunivé kroky a Tanaja za sebou buchla dverami. Tiffany na nás znudene zazerala, ale pri pohľade na môj boľavý pohyb sa nenápadne uškrnula. Škaredo som na ňu zazrela a ona sa z chuti rozosmiala. Bavilo ju, že niekto iný trpel. Priam sa v tom vyžívala. Tak ako by mohla práve ona, niekoho zachrániť?

Unavene som sa zvalila na mäkký koberec v obývačke, stále si pridržiavajúc brucho zachvátené bolesťou. No to som dokázala len jednou rukou , pretože tou druhou, som si držala vrecko ľadu na tvári. 

Neviem ako všetkým vysvetlím modriny a potenciálne zlomené zápästie, ktoré začalo jemne fialovieť. Tiffany z toho mala ohromnú srandu. Vraj sa mi hodí k tetovaniu. Mrcha jedna. 

Zato Tanaja,  mi na to dala nejaké ICH bylinky a Zack sa mi po celú dobu ospravedlňoval. Snažila som sa mu vysvetliť, že mu to nezazlievam, no on si stále tvrdil svoje. 

Aj teraz ku mne vrhol previnilý pohľad a všetci si posadali do kruhu. Malo ísť o Tanajine cvičenie, o ktorom nám pramálo povedala. 

Začala však tým, že živly sú pokojnejšie a lepšie sa ovládajú, keď sú v spojení. Najlepšie všetky päť. To sme im však museli dať vedieť a to pomocou posvätného Päticového kruhu. 

V ruke zvierala malú nádobku s bielou hmotou a nakázala nám, aby sme si ňou pretreli znamenia. Všetci sme ju poslúchli vrátane Tiffany, ktorej sa po včerajšom útoku objavila belasá hviezda na ľavom boku. 

Jemná hmota príjemne chladila, no keď sme našimi spojenými rukami uzavreli kruh, začala nepríjemne páliť. 

„Bohovia," preriekla. 

„Zošlite k nám vzduch a dovoľte dýchať," jej hlas rezonoval v tichu a po chvíli nám na koži zatancoval jemný vánok. Pozrela som na Tiffany, ktorá sa so zavretými očami potešene usmiala. 

„Oheň," pokračovala Tanaja, „nech nikdy nevyhasne plameň nádeje," kruh razom naplnilo teplo, ktoré sa miešalo s vánkom. 

„Zem. Nech nám dáva silu." Okolo nás sa zdvihla zemitá vôňa trávy a obilia.

 „Možno žiadam priveľa, no poctite nás i vodou. Nech odplaví bolesť," po jej slovách som pocítila ako mnou prúdi nielen voda, ale i ostatné živly.

 „Požehnaní nech sme silou Ducha," dokončí a všetko naberie vlastné farby. Cítim spojenie s ostatnými, akoby sme boli poprepletaní pavúčou sieťou z ocele. Oslobodzuje a spútava zároveň. Cítim nepredstaviteľnú moc a vďaku všetkým živlom. Je to lepšie ako let ponad mraky a eufória sa stupňuje. Zrazu môžem voľne dýchať. Zrazu žijem. 

Avšak Tanaja preruší toto magické spojenie prostým a úprimným ďakujem. Všetko sa zrazu vytratí a s prerušeným dotykom stratí.