Predtým, než zomriem...

31.Sellia

Netuším či čas plynie alebo som už mŕtva. Cítim len neutíchajúcu bolesť, no nemám síl vydať ani hláska, či spraviť aspoň nepatrný pohyb. Preto len nehybne ležím a oči mám prekryté ťažkými viečkami. V mysli sa mi premietajú tváre mojej rodiny, ktorá sa šťastne usmieva a volá ma k sebe.

 V Liiných očiach je ospravedlnenie a slzy, ktoré ma na chvíľu zneistia. No keď sa zahľadím na otca, ktorému v očiach pulzuje život , ako sa s odpustením díva na svoju manželku, nemám chuť pochybovať. 

Tak rada by som sa k nim rozbehla a vyobjímala ich, pretože mi chýbali. Každý jeden mizerný deň, ktorý som bez nich musela prežiť. každú chladnú minútu, ktorú som obetovala čakaniu na Zackov návrat, ktorý sa aj napriek preplakaným nociam neuskutočnil. 

Chýbalo mi toľko ľudí, až som v posledné dni svojho vedomia začala pochybovať o tom, či ešte dokážem milovať. Snažila som sa samú seba presvedčiť že áno. Vari nie je dostatočným dôkazom diera v mojom srdci, ktorá sa každým dňom zväčšovala? 

Teraz sa to už nedeje. Moje srdce zrejme pohltila temnota a miesto smútku cítim už len tupú bolesť, až nedokážem prebudiť k činnosti ani svoje slzy. Želám si, aby mi ostal aspoň hnev na Zacka a na to, že ma tam nechal. 

To, že bez vysvetlenia ma netrápi, pretože žiadne slová nenahradia činy,  a tak neprahnem po vysvetlení, ale po hneve. Uvedomujem si však, že bol v mojom srdci zapísaný tak hlboko, že to jednoducho nedokážem. Dlho to však nepotrvá, pretože bolesť, ktorá ma aspoň raz za čas vrátila do reality slabne a nahrádza ju akýsi pokojný nepokoj. Rozrušuje moju dušu bojovníčky a tá je ihneď v strehu. 

Neviem odkiaľ sa tá sila vo mne berie, no moje zmysly sa zaostria a odporný kovový pach krvi ma takmer rozkašle. Oči však otvoriť nedokážem, a tak využívam túto malú chvíľu na pozliepanie kúskov spomienok .

V mysli sa mi objaví postava v čiernom plášti, osvetlená žiarou mesiaca a jej, mnou podcenená sila. Obraz strieda obraz a ja si vďaka spomienkam znovu uvedomujem chladný kovový stôl  pod mojím telom. 

Znova cítim nože upírov, ktoré si hľadajú cestu v mojej koži, svoju úpornú snahu o spojenie sa s vodou, ktorá končí len ďalšími bolesťami. Slová Troya sa mi znova zarezávajú do tela. Nemám šancu sa odtiaľto dostať, pretože je to tu celé obklopené ťažkými kovmi .

Na mieste kde by malo byť srdce ma nepríjemne zabolí, keď musím druhýkrát počuť Troyov hlas, ako hovorí, že Zack je  s nami v jednej miestnosti. Všetka tá bolesť, ktorá potom nasledovala a litre krvi, ktoré sa snažil môj organizmus nahradiť. Potom nasledovala už len bolesť zmiešaná s temnotou a môj posledný rozhovor s Troyom.

„Tvoja vôľa žiť, je takmer silnejšia ako moja snaha ťa zaviť," zarazene sa uškrnie a prstom prejde po mojej zmrzačenej tvári.

 „Čo ťa drží pri živote tak úporne? Povedal by som až neochvejne," na chvíľu sa  zatváril, že premýšľa a ďalej pokračoval vo svojej pomalej a monotónnej chôdzi. 

„Vieš si predstaviť to množstvo nezodpovedaných otázok v mojej mysli?" odpoviem mu chrapľavým hlasom, ktorý takmer nespoznávam. Tieto rozhovory vedieme často, a preto dúfam, že sa aspoň dnes dostaneme niekam inam, ako ku jeho dýke. 

„Asi ťa sklamem, no tiež mám výcvik, ktorý nedovoľuje, aby som nemal prehľad o všetkých veciach okolo mňa. Takže si to neviem predstaviť." 

„Patríš aj ty medzi Amari?"vysilene sa ho opýtam a on sa začne pohoršene smiať. „To ani náhodou. A keby áno, tak si život vezmem dobrovoľne, no aj tak to nie je možné, pretože na svete ste už iba štyria...teda piaty ak sa počíta aj duša," jeho slová sú nové, a ihneď ma zaujmú. 

„Sme iba štyria, o čom to hovoríš?" 

„Myslel som si, že o tom viete, keď tak verne všetko bránite a rozdeľujete na dobré a zlé. No svet už dávno nie je čierno-biely. Vezmi si ako príklad seba. Si presvedčená, že si v Inom svete nikdy nebola , no predsa patríš medzi bájnych Amari. Ovládaš jeden z mocných živlov a ležíš tu bezmocná so životom na vlásku. Aj keď ti sestra prenechala ďalší živel," dokončí so zápalom a ja aj napriek bolesti, začnem intenzívne premýšľať o jeho slovách.

 „Ako je potom možné, že tie schopnosti mám, a prečo do toho pletieš Liu?" pripadala som si ako malé zvedavé dieťa, ktoré svojimi neustálymi otázkami otravuje rodičov. Možno len s tým rozdielom, že mne išlo  o život, aj keď to vyzeralo beznádejne.

„V krvi máš zrejme predkov práve z môjho sveta. Nechápem ako by sa to mohlo dostať k vám, do Dolného sveta. Bola by to totiž prašivá vlastizrada a priečenie sa krvi Bohov. No je ako je a tebe v žilách koluje božská DNA. Rovnakú však do vienka dostala aj Lia, no jej moc bola omnoho väčšia. Preto dostala ona možnosť, pripojiť sa k nám. 

Pripadla jej sila Ducha a jej schopnosti sa prejavili už pred mnohými rokmi. Vybrala si tú správnu cestu, pretože vedela, že priamemu potomkovi ako ja, prináleží veľká moc. Jediné s čím sme však nerátali, bola tá hlúpa nehoda, ktorá si vyžiadala akútne riešenie. 

Keďže ovládala tak mocný živel, nebolo pre ňu namáhavé odovzdať ti živel a svoju dušu k tebe poslať ako čierneho pasažiera. Tradááá...to je celé kúzlo," teatrálne rozhodil rukami, no mne to celé ani na chvíľu magické neprišlo. 

V srdci ma zabolelo, pretože som nevedela, ako si Lia mohla vybrať Troya a život po boku upírov. No fakty a krutá realita hovorili za všetko a Troy, ten slizký had, vedel ako ma to zraňuje, a tak nehodlal skončiť.

 „Neboj sa, aj pre mňa je nepochopiteľné to, ako si si mohla vybrať inak ako ona. No aj napriek tvojej neodvrátiteľnej smrti, ti môžem sľúbiť a povedať jednu vec. Ty, Lia, Zack, ani jeden z vás nie je hlavnou postavou v nadchádzajúcej  vojne. Pretože milá Sellia, vojnu zastaví len jedna vec. A tú mám ja."

Neviem či to bolo odstupom času, ale zrazu mi doplo, čo bolo tou jedinou vecou, ktorá dokázala zastaviť vojnu.  Karguvar predsa hľadal svoju dušu a v knihe, ktorú Tiffany dávnejšie našla, to bolo definované.

„Zachrániť ho môže len havraní pán, ktorý jeho dušu nosí. Chráni mu ju vo dne v noci."

Troy musí byť ten havraní pán a Karguvarova duša v ňom bude uväznená rovnako, ako tá Liina vo mne. Zrazu mi všetko dáva zmysel . Bojovníci Amari nie sú tí, ktorí ho zabijú, ale tí ktorí ho zachránia.

 Všetok novoobjavený entuziazmus, však rýchlo zmrazí krutá pravda. Ležím polomŕtva kdesi hlboko, obklopená železom, ktoré zabraňuje mágii a jediné čo ako tak funguje, je moja myseľ, ktorá práve pochopila niečo, čo nám od začiatku nedávalo zmysel. Načo však to všetko? Sily ma už dávno opustili.

 Všetko sa znovu triešti, keď započujem vzdialené slová a neskôr údery do stien.