Predtým, než zomriem...

24. Krv ako čokoláda

Prebudím sa, no priestor okolo seba nespoznávam. Všade sú kovové pláty, lesklé ako zrkadlo a jediné svetlo pochádza z červenej lampy na druhej strane miestnosti, uprostred ktorej stojí zvláštna posteľ. Znova je celá kovová a koženými popruhmi širokými ako moja dlaň, je k nej niekto pripútaný. Pomaly sa blížim k nehybnej postave a zmocňuje sa ma nedobrá predtucha. 

Prvé zbadám uhľovočierne vlasy, ktoré na svete nemajú páru. Celé telo i zachváti panika a nefalšovaná hrôza, ktorá sa mi pomaly plazí ku srdcu. 

Pristúpim do tesnej blízkosti a každá moja bunka zareaguje na Sellinu prítomnosť. Modré oči jej unavene kĺžu po strope a tuhé popruhy má zarezaná hlboko v koži, až okolo nich presakuje krv. 

Na tvári má širokú ranu, z ktorej pomaly stekajú krvavé kvapky. Snažím sa jej dotknúť, no moja ruka sa stratí v tej jej. Srdce, ktoré nosím v hrudi v tej chvíli zamrie, pretože pocítim, že toto nie je len ďalšia nočná mora. 

Sellia je skutočne pripútaná v kovovej miestnosti a takmer celé jej telo pokrýva krv. V jej tvári je vpísané vyčerpanie a ona už len z posledných síl myká pravou rukou, čo len zhoršuje jej bolesť.

 Zrejme je tu dlhšie ako pár hodín, inak by sa bránila zo všetkých síl. No ona už nemala energiu a boj prebehol, kým som veselo kecal so Sam a Riley. Pochytilo ma zúfalstvo. 

Neochránil som ju a ani Tanaja, ku ktorej vo mne na chvíľu zahorel hnev. Prudko som zaťal ruky v päste, snažiac sa vyčistiť myseľ. Tanaja predsa za nič nemôže a hnev, aj tak nie je tá správna emócia v tejto situácii. Musím niečo urobiť, aj keď bez hmotného tela, je to takmer nemožné.

Sellia zrazu zakňučí cez pásku, ktorou má zalepené ústa a ja sa prudko zvrtnem ku dverám, ktoré začnú buchotať. Po chvíli sa ozve ticho a železo sa začne odliepať zo zárubní. Práve v tej chvíli rozoznám dvere, cez ktoré do miestnosti vkročí mladý, vysoký chlapec, ktorého  chrbát strážia dvaja chlapi ako hora. 

Inštinktívne vstúpim viac do tieňa, a keďže nemôžem nič spraviť , tak sa svetlovlasý mladík približuje ku Selii. Je ako tichá šelma a jeho úškľabok odhaľuje temnú stránku jeho osoby. V Selliiných očiach však nebadať prekvapenie, nad tým, že ho vidí. 

Iba akýsi zvláštny druh poznania, ktorého význam pozná len ona. Tvár sa jej zvraští nechuťou, keď ku nej pristúpi a keby mohla, tak si zrejme aj odpľuje.

 „Vedel som, že sa znovu stretneme," pohladí ju hánkami prstov po tvári a moja zúrivosť je razom na maxime.

 „No nemyslel som si, že to bude takto," obíde ju dookola a svoj pohľad zabodne do miesta, na ktorom stojím. Dokonca by som povedal, že ma vidí, avšak je to nemožné.  

Očami preskúmava priestor, ktorý okupujem a nakoniec iba potrasie hlavou. Naozaj dúfam, že je to znak toho,  že jeho myšlienky ho vedú k tomu, aby sa nad tým nepozastavoval. Aj keď vlastne neviem, či ma cíti. Nech je však ako chce, tak ma nevedomky nechá na pokoji a gestom ruky naznačí svojim mužom, aby odišli. Obaja čiernoodenci sa mierne uklonia a so sklonenými zbraňami za sebou zavrú dvere. 

„Ak nebudeš kričať, budeš môcť rozprávať," úlisne sa usmeje na svoju väzenkyňu a pomaly jej stiahne čiernu pásku z úst. 

 „Vidím, že už nie si taká horkokrvná, ako spomínala Lia," otočí sa jej chrbtom a  Sellina tvár okamžite ožije.

 „Čo máš s mojou sestrou?" zasypí naňho a mykne popruhmi.

 „Čo mám s tvojou sestrou? Máme rozum, milá Sel. Sme totiž na správnej strane," zopakuje to, čo už raz odznelo z Liiných úst. Z vylešteného stola pozdĺž miestnosti vezme zaprášený obal, no stále je k nám chrbtom, takže čo bude nasledovať naozaj netuším.