Predtým, než zomriem...

7. City ako smrtiaca zbraň

Nočné mory a predstavy o upírovi ma nenechali na pokoji ani minútu a vždy, keď niekto kráčal za mnou, nahovárala som si, že ma našli a čaká ma krvavá pomsta. Nakoniec sa aj tak ukázalo, že príliš verím svojej bujnej fantázii. No aj napriek tomu, som sa nedokázala ovládať. 

Ako dnes.  Kráčala som po vyľudnenej ulici a za sebou som neustále cítila niečiu prítomnosť. Avšak  vždy, keď som sa obzrela, nikto tam nebol.  Srdce mi  začalo byť rýchlejšie a ja som pridala do kroku. Desila ma predstava stretu s upírom. 

Na pokoji mi nepridával ani fakt, že na chrbte som cítila husiu kožu. Presne takú, akú mávam, keď na mňa niekto zíza. V duchu som snažila presvedčiť samú seba, že som len zbytočne paranoidná. Veď tam predsa nikto nie je. Nepríjemný pocit však stále pretrvával a ja som sa s desom v žilách rozbehla. 

Všade okolo seba som zrazu cítila jemné mihotavé teplo a po mojom chrbte prebehol mráz. V duchu som tŕpla, či niektoré z tých neľudských stvorení sa nedokáže zneviditeľniť. Moje informácie boli však takmer nulové, keďže som odmietla Zackovu pomoc.

 Obloha začala temnieť a slnko pomaly končilo svoju púť. V jeho poslednej žiare som zbadala vysoký panelák, ku ktorému som mierila. Bol jedným z mála vo Fogweste a vždy, keď som ho zbadala, mala som pocit, že sa o chvíľu zrúti. 

Šedá omietka držala už len na niektorých, výnimočných miestach a v tých najvyššie položených bytoch bývali už len myši a netopiere.  No o čosi nižšie, v byte číslo 12 na treťom poschodí bývala Camila. 

Jej rodina nebola najbohatšia, ale ona sa aj tak nikdy nesťažovala. Nebola rada, keď  k nej niekto zavítal a vždy, keď som prišla, okamžite som zamierila k nej. No dnes nie. Dnes to bolo inak . Možno bolo toto miesto nekonečne desivé, ale moja odvážna kamarátka mi ukázala miesto vďaka, ktorému sa to dá vydržať. 

Strechu niekoľko desiatkov  metrov nad zemou. A tam som mala namierené. Potrebovala som si vyčistiť hlavu od zbytočných myšlienok, pretože v poslednom čase toho na mňa bolo naozaj moc. 

Stále bežiac som otvorila vŕzgajúce dvere , ktoré sa s rinčaním zabuchli. Obklopená stenami by som sa mala cítiť pokojnejšie, no neustále ma sprevádzal ten hrejivý pocit, ktorý mi nepochopiteľne vyvolával zimomriavky. 

 Schody som brala po dvoch a onedlho som sa dostala na siedme, najvyššie poschodie. Chvatne som vyliezla po rebríku a odsunula nalomenú kladku pri poklope. S námahou som sa vytiahla hore a do tváre mi narazil studený večerný vzduch, ktorý pôsobil ako balzam na moje rozdráždené nervy. 

Potom sa však vrátilo staré známe hrejivé chvenie  a ja som sa snažila ho ignorovať. Pokiaľ by ma chceli napadnúť už by sa stalo a nakoniec, môj strach mi nepomáhal. Po čase sa môj zámer podaril a ja som sediac na streche, nechala priechod svojim myšlienkam. 

Zaliali ma spomienky, tak ako každý rok presne o takomto čase. Boli to už štyri roky a stále som nedokázala zabudnúť. Do očí sa mi začali tlačiť slzy, ktorím som sa po dlhom čase nebránila. 

Zaplavil ma žiaľ, ktorý nahradil všetko ostatné  a ja som necítila nič okrem zdrvujúcej ničoty. Boli to len nekonečné slzy v temnej priepasti spomienok, ktorá sa nikdy neuzatvorí. Pretože ja nikdy nezabudnem. 

Vzlyky mnou otriasali hodnú chvíľu a ja som si kolená pritisla tuhšie k sebe. Rozbitá. Zlomená. Zničená. Tak som sa cítila a objímala som sa rukami, akoby som mohla sceliť svoju dušu. Srdce. No to nešlo . A všetky dni, ktoré som kvôli nej zvládala s úsmevom boli zrazu preč. Nedokážem predsa naozaj žiť, keď mi chýba druhá časť. 

Bolí to. Tak veľmi a ja neviem  dokedy zvládnem všetku bolesť niesť na pleciach. Kedy príde ten deň, keď svoj úsmev vymením pred všetkými za nepriestrelnú masku a svoju bolesť, osobnosť uzamknem vnútri. Ešte hlbšie než doteraz. 

A tak len nechám slzy, ktoré sú zrazu neprirodzene veľké, aby odplavili všetko trápenie. A tak ich nechávam, aj keď viem, že takto to nefunguje. Nech sa už deje čokoľvek, ju mi to nevráti. 

„Ach keby si tu bola Lia," vzdychnem si medzi  vzlykmi a zrazu sa cítim ľahká ako pierko. Moja bolesť odteká ako voda. Presne tak, ako som si predstavovala a želala už toľko dní. A ja zrazu padám kamsi hlboko. Mimo priepasti stvorenej z čírej bolesti a sĺz. Nebránim sa, ani len na malú chvíľku. Veď to už aj tak, nemá zmysel. 

Z mojej pokožky zrazu  začne presakovať voda a ja sa s poslednými zvyškami zraku fascinovane dívam. Celá sa chvejem, pomaly sa strácam a zbavuje ma to bolesti, smútku, zodpovednosti. 

Je to také ľahké  a ja to mám na dosah. Len zavrieť oči a nechať sa unášať tým chladivým pocitom vody stekajúcej po pokožke. Je ako hodváb. A tak čistá! 

Ponáram sa do ticha, ktoré dokážem takmer cítiť a prichádza pokoj.

 Idem za tebou Lia, vyšlem poslednú myšlienku a  naplno sa odovzdám vode. Je to dokonalé, nechať všetko prirodzene plynúť. 

Keď vtom sa hladina rozčerí a niečí hlas rozvíri prúdy okolo. Ťahá ma hore a ja sa začínam brániť. Nechcem späť. Chcem plynúť. Na ruke pocítim hrejivý dotyk a plávam na hladinu ako záchranné koleso. No kto mi ho hodil? Komu som za to stála? 

Čím vyššie som, tým viac pribúda pocitov. Bolesť,zlosť, vina a moje srdce sa znova triešti. Už neunikám. Nemám kam. Prudko otvorím oči a zbadám dve planúce ohníky. 

„Sellia! Vďaka bohom," povzdychne si prestrašne Zack a tuhšie ma zovrie v náručí. Sála z neho TO príjemné teplo a ja sa po dlhých rokoch cítim bezpečne v náručí niekoho iného. 

„ Toto mi už nikdy neurob, dobre? Nesmieš odísť." Ruku mi zapletie do vlasov a mojou tvárou prebehne zmierenie a pokoj.