Predtým, než zomriem...

29. Už nemám čo stratiť

Všetko na chvíľu stíchlo a ja som sa začal obávať, že je Troy natoľko oddaný svojmu presvedčeniu, že mu je jeho život ukradnutý. Ako sa však o chvíľu ukázalo, je to zbabelý sebec, pretože rezignovane prikývol. Sťažka preglgol a ja som ho pustil, pričom ku mne pristúpila Tiffany.

„Ako vieš, že ťa znova neoklame?" pochybovačne zvraštila tvár a môj zrak aj naďalej spočíval na tom vrahovi.

 „Neviem, no ak to spraví, tak zaplatí životom," ľahostajne myknem plecami a po dobe, ktorá mi pripomína večnosť, sa pozriem na svoju sestru. Nehybne leží na zemi a jej hrudník sa dvíha iba pod plytkými nádychmi.

„Už nemám čo stratiť," zašepkám ďalší dôvod, ktorý je už o čosi temnejší. 

Tiffany to však aj napriek tomu započuje a namiesto ľútosti, podíde k Tanaji. Pozorne si prezrie celé jej znivočené telo a ja sa snažím potlačiť hnev, ktorý mi stúpa žilami. Hnev na samého seba, pretože ja som ten, ktorý ju takmer pripravil o život. Len ja a moja sebeckosť, s ktorou nie som o nič lepší ako Troy. Teraz je však čas napraviť to.

Spoločne s Tiffany zdvihneme Tanaju na nohy a pomaly ju nesieme do útrob jaskyne. Troyov chrbát pred nami sa ponára do tmy, a keby som mal viac energie, tak zažne oheň. Avšak teraz môžem byť rád, že chodím, a preto sme obaja zostali žmúriť do tmy. Nemohli sme dopustiť, aby sa Troy stratil a s ním aj posledná šanca na záchranu Tanaji.

Z kamenných stien okolo vyžarovala temnota a vlhkosť menila vzduch na nedýchateľný. Tmavá chodba, ktorou sme kráčali sa stále predlžovala, no za to zužovala. Zovšadiaľ sa ozývali len naše kroky a jemný klepot stekajúcej vody. Tanjine ťažké vzdychy sa prehlbovali a jej váha na mojich pleciach začínala oťažievať. 

Neodvážil som sa však spraviť ani pohyb navyše. Už tak sme mojej sestre spôsobovali bolesť, preto som len zatol zuby a ďalej pokračoval pomedzi skalné bralá, ktoré vo mne začali vyvolávať miernu úzkosť.

Od Tiffany som sa však naučil, že pri strachu či tomto nepríjemnom pocite pomáha komunikácia. V domnení, že sa jedná o akúkoľvek, som prelomil mučivé ticho oslovením Troya. 

„Kde to sme?" môj nepriateľský tón, vyznel medzi stiesnenými stenami mierne hrozivo. Aj tak ma však prekvapila Troyova bojazlivosť, s ktorou mi odpovedal.

„Tieto hory sú poprepletané jaskyňami ako táto. Práve sme pod najvyšším štítom. Iba táto cesta však končí v strede, v srdci hôr," zamrmle a viditeľne pridá do kroku, keď sa steny začnú od seba vzďaľovať viac ako na dva mizerné metre. 

V diaľke, ktorá na koniec nie je až tak ďaleko, zbadám horiacu fakľu. Jej oheň je popretkávaný jemnými fialovými žilkami na znak mágie. Troy k jednej podíde a zvesí ju zo steny. Obozretne siahnem voľnou rukou po opasku, za ktorým visí ešte jedna malá dýka.

 Zdá sa však, že neplánuje využiť oheň proti nám. Otočí sa a jeho bezvýrazná tvár je osvetľovaná plameňom. Tiffany zo seba opatrne zhodí Tanajinu ruku a ráznym krokom k nemu podíde. Našťastie ona myslí dopredu a s dýkou nasmerovanou medzi jeho rebrá, ho postrčí.

V sivom kameni pred nami sa rysuje mierny poloblúk, ktorý je o odtieň tmavší ako zvyšok. Práve na to miesto položí Troy ruku a kameň sa oddelí za sprievodu studených kvapiek, ktoré sa rozpŕchnu všade naokolo. Zvnútra sa k nám dovalí príjemné teplo, ktoré som už od vstupu do jaskyne očakával.

Pred nami sa rozprestrie dlhá chodba, ktorá je osvetlená jedinou lampou na jej konci. Naša malá skupinka sa pohne smerom ku ďalším dverám, ktoré sa nám neskôr ukazujú. Troy sa snaží pôsobiť pokojne, no vidím ako sa jeho ruka jemne chveje, kým siaha po kovovej kľučke. Zrejme bolo Tiffanine opatrenie účinné a Troy spolupracoval aj vďaka dýke, ktorá mu jediným prudším pohybom mohla ukončiť život.

Jemným stlačením otvoril dvere a vnútri nás privítala len tma. Nekonečná čierňava, ktorá sa rozostúpila pred Troyovou fakľou a v priestore pred nami som na chvíľu zahliadol kovové mreže. Tie ihneď zahalila zamatová tma.

„Je tu svetlo?" opýtal som sa a na odpoveď som dlho nečakal.

 „Na stene je spínač len...au!" ozve sa zakopnutie. 

Troy zanadáva v inom jazyku a do očí nám udrie slabé svetlo, ktoré po chvíľach tmy oslepuje každého z nás. Ihneď sa porozhliadnem okolo seba a prekvapia ma cely, ktoré lemujú takmer jednu celú stenu. Tú druhú zaberajú kovové stoly poznačené vlhkosťou a zrejme aj krvou.

Drevené police zakrývajú špinavé steny, ktoré ani náhodou nie sú odolné voči mágii. Selliu zrejme nedržal tu, no teraz podíde k jednej z najbližších zásuviek a s Tiffany za chrbtom sa prehrabáva rôznymi predmetmi. Až nakoniec vytiahne malú fľaštičku, ktorú keď pridrží proti lampe, tak sa jemne a žlto zaligoce. Vnútri čosi zahrkoce a ja spoznám vlčí tesák, ktorý mi pred pár dňami takmer prehrýzol hrdlo.

„To ty si poslal vlkov," oborím sa na Troya a ten sa neprimerane ku situácii, uškrnie. 

„Myslel som že na to prídete skôr," hneď ako to dopovie, tak zasyčí od bolesti, pretože ho Tiffany poškriabe ostrým dýky. 

„Plán ti zrejme nevyšiel," na chvíľu precítim aspoň malé víťazstvo, ktoré však on rýchlo zruinuje. 

„Práve naopak, fungoval perfektne," spokojne sa usmeje, „veď sa pozri na svoju úbohú sestru, ktorá teraz zomiera. Síce bola škoda mojej alfy, no čo je to zvierací život oproti bojovníčke Amari, však?" mrazivo sa uškrnie a a odo dverí sa ozve vrzgot. Zo strechy sa popri stenách začnú spúšťať kovové platne a Troyov úsmev sa rozširuje.

 „Naozaj ste si mysleli, že máte šancu?" dovnútra vstúpia štyria statní upíri, ktorým očí divoko žiaria a Tanaja zastená bolesťou.

„Priznávam, že na chvíľu ste ma takmer dostali, no teraz mám ja vás. Prekvapenie," zasmeje sa a vlčí tesák si pohadzuje medzi prstami. 

Skutočnosť, že aj naša malá šanca práve padla k zemi, ma núti konať. Hoci aj zúfalo. Jednou rukou k nemu hodím ohnivú guľu a zároveň všetko čo mi ostávalo po mojej skorovražde. Jeden z upírov ihneď zareaguje a odhodlane skočí pred Troya. Jeho telo vzbĺkne bielym ohňom ako fakľa a nakoniec sa rýchlosťou svetla vyparí.

Na Troyovej tvári sa nezjaví ani štipka ľútosti a pokiaľ by som očakával opak, tak by som bol blázon.

„Môj život je cennejší než si myslíš," úsmevne poznamená a skôr než stihnem niečo namietnuť, tak mi skočí do reči.

 „Keď už máme hodinku pravdy, tak by som sa ti rád priznal k môjmu malému klamstvu." Nevinne pokrčí ramenami a zapozerá sa na tesák vo svojich rukách, ktorý môže zrejme zachrániť Tanajin život.

„ Bolo to vo chvíli keď som ti povedal, že je naša čiernovláska mŕtva. To bol ten okamih lži," provokuje ma predmetom vo svojich rukách, no na to okamžite zabúdam. 

„Chceš povedať, že Sellia žije?" postúpim o krok dopredu a Tiffany, ktorá už dávnejšie zacúvala ku mne, pevnejšie podoprie Tanaju.