Predtým, než zomriem...

13. Zbytočne...

„Tak, čo dnes podnikneme?" prenikne ku mne Camilin hlas počas obeda. 

„No vieš...ja dnes nemôžem,"nervózne som sa ošila a na jej tvári sa zjavili chmáry. 

„Aha. Tak mi aspoň neklam. Pokiaľ sa so mnou nechceš stretávať, tak mi to povedz na rovinu. Ušetri si všetky tie rodinné večery a nezmyselné migrény!" podráždene mi odsekla, a kým som stihla hocičo namietnuť, prudko vstala a pobrala sa preč. 

Zničene som si povzdychla, pretože na jednej strane som ju chápala....no na tej druhej som potrebovala niekoho, kto by pri mne stál aj bez vysvetlenia. Kto mi ukáže svetlo v tme. Niekoho ako Camila, pretože tak dobrú kamarátku, mi život dvakrát nedaruje. 

Netáraj nepotrebujeme ju. Preľaknuto nadskočím, ale nech sa obzerám sebeviac, nikoho okolo seba nevidím. 

Kto si? Vystrelím myšlienku len tak, skusmo, do prázdna. Miesto odpovede, sa však ozve zvonivý smiech. 

Nie je podstatné, kto som, ale to, že som tu, aby som ti pomohla. Zaliečal sa mi neznámy ženský hlas. Presne ten, ktorý ma zmiatol aj ráno. 

„Problémy v raji?"započujem slová, ktoré už patria reálnej osobe . Konkrétne Tiffany. 

Neveriacky na ňu zazriem, pretože tá sa mi dobrovoľne neprihovorila, odkedy sme spolu trávili popoludnia. Ďalším prekvapením, však bola aj jej samota. Jej prívesky boli v nedohľadne a ona vyzerala takmer ľudsky. Tá chvíľa však rýchla pominula a znova bola späť  beštia. 

 „Teba do toho nič nie je!" precedila som pomedzi stisnuté zuby a ona sa zasmiala.

 „Možno nie, no nezabúdaj že som jediná, ktorá by ti mohla rozumieť. Je to paradox, ja viem a pretože to nikomu povedať nesmieš, dvojčatá sú ako bezcitné sochy, som jediná, ktorej sa môžeš vyrozprávať," obtočila svoje dlhé prsty okolo môjho zápästia , pretože som sa pokúsila odísť. 

„ A stále sú dvojčatá citlivejšie než ty," vmietla som jej do tváre, no sadla si vedľa nej. 

„Každý sa niečím bránime," surovo skonštatuje a ja na ňu prekvapene vyvalím oči. Žeby mala aj ľadová kráľovná srdce?  

„A v tomto ohľade chápem čarodejnicu a jej podareného bračeka. Pocity človeka zbytočne oslabujú . A láska? Tá ani neexistuje," bezcitne mi objasní svoj prístup. 

„Tak na dnes toho bolo dosť," postaví sa na odchod. „Ešte si ma aj obľúbiš," pohodí vlasmi a stihne zakričať čosi nepekné o mojich topánkach. A ja stále nemôžem uveriť tomu, čo sa stalo. Neodhalila mi vari kúsok svojej duše?

**************

Domov kráčam sama, pretože Camila sa rozhodla ignorovať ma. 

A nech. Nevie, aké je to byť pod takým tlakom. Veď vždy som to bola ja, ktorá sa ospravedlňovala . Teraz je rad na nej. Spokojná s (nie celkom)  svojím rozhodnutím, som zabočila za roh . Síce niekde v hĺbke duše som vedela, že je to nesprávne, no hravo som to potlačila a kráčala ďalej. 

V diaľke sa rysoval náš dom, a hneď po prvom pohľade som vedela, že je niečo zle. Pred domom stáli obe autá mojich rodičov, ktorí mali byť ešte v práci. 

Zrýchlila som krok a už pred dverami som započula otcov, na počudovanie bezcitný hlas. Potichu som otvorila dvere, pričom ich krik bol tak hlasný, že som sa ani nemusela namáhať. Mužský hlas vystriedal mamin, hysterický a ďalšia vlna hádka sa privalila ako cunami.

 „Si hajzel!" kričala mama. „Neskutočný chrapúň. Chudák! Vykašlal si sa na mňa a svoju vlastnú dcéru! Pokašlal si to!" skríkla a ja som nepozorovane nakukla do kuchyne.