Predtým, než zomriem...

34.Pokojný,(krvavý) nevinný sneh

Cesta ničotou trvala dlho, no Zack nás takmer po každom kroku upokojoval, že sme skoro vonku. Na jednej strane som sa nemohla dočkať ako vytiahnem päty z podzemia a konečne sa nadýchnem čerstvého vzduchu.  

No na tej druhej stál môj absolútny des, pretože podľa Tanajiných odhadov mal zimný slnovrat pripadnúť na dnešný deň, ale ani jeden z nás nevedel čo čakať. Neistota bola takmer citeľná, takže som ju nemohla potlačiť ani keby som chcela.

Ako to všetko bude vyzerať? Zastaví sa čas alebo sa rozostúpi zem? Na okamih mi to dokonca prišlo až smiešne. Premýšľam tu o konci sveta a predstavujem si ho ako populárny sci-fi film. No realita je o trochu krutejšia. Vo filme totižto vždy zvíťazí dobro, no  som si vlastne istá či my sme tí dobrí?

 Aj tak však nemyslím, že vonku budú lietať meteory a zovšadiaľ sa liať láva, pretože na odhalenej pokožke mi začali naskakovať zimomriavky a vyvracať túto ohnivú predstavu. Chlad, ktorý postupne naberal na intenzite, nám spoľahlivejšie ako Zack napovedal, že sme takmer na konci.

Ten, ako sa ukázalo bol naozaj blízko a miesto sci-fi popola všade naokolo poletoval sneh. Pokojný, nevinný a čistý sneh, ktorý spôsobil, že mi začali oziabať  nohy aj napriek topánkam. Oblečenie som mala už beztak tenké, nehovoriac o tom, že čo centimeter to stopa po noži.

„Na, obleč si toto," podala mi Tiffany bundu, pretože ako jediná si uchránila takmer všetky veci. 

Narozdiel od ostatných som mala nohavice na viacerých miestach pretrhnuté, no rovnako ako s topánkami to inak nešlo. Síce mi bola zima, no pomyslenie na budúcnosť mi dosť živo pripomenulo, že chlad je jeden z mojich najmenších problémov.

Nepríjemne som sa otriasla a konečne sa porozhliadala okolo seba. Sneh sa nepríjemne belel, a tak som musela žmúriť. Zbadala som však, že stojíme na kamennom zráze, možno pár dobrých metrov nad začiatkom skalného násypu, z ktorého vytŕčali skaly aj napriek všadeprítomného snehu. Nemohli sme sa dať však zmiasť mäkkou prikrývkou, pretože určite ukrývala klzký a zradný ľad. 

Stlmovala však akékoľvek zvuky, aspoň tak som sa to snažila nahovoriť samej sebe, pretože ticho, ktoré sa preháňalo horami bolo desivé. Žiaden vietor, žiadne sneženie či živej duše. Len nekonečné hory snehu a zlá predtucha.

Tá na seba však nenechala dlho čakať, pretože naša ostražitosť na chvíľu poľavila a to bolo zásadnou chybou.  Sprava sa zrazu ozval Tanajin výkrik, a keď sme sa za ňou obzreli, tak mala nôž pod krkom. Za jej chrbtom stál Troye nepríjemne sa vyškierajúc do mňa zabodol prázdny sivý pohľad. 

„Hádam, že už ste to všetko pochopili," smeruje svoju otázku priamo mne a ja prikývnem. V tej chvíli akosi nedokážem premýšľať nad výhodou, ktorú by mi mohla hraná nevedomosť priniesť. 

„O to viac si to užijem," zasmeje sa a začne Tanaju tlačiť k okraju skaly.

 „Skús to, " výhražne zavrčí Zack, „a zabijem ťa bez milosti." 

Jeho krok vpred však znamená aj Troyov posun, a tak je Tanaja ku kraju bližšie o čosi rýchlejšie. 

„Tentokrát ju už nezachrániš. Proste sa vzdaj a možno ťa nechám na žive," mierne pokrčí plecami a bez varovania ju sotí dolu. Z hrdla sa jej ozve ohlušujúci výkrik, ktorý v spojení s pádom spôsobí, že sneh sa uvoľní a okolo nás sa preženie lavína. 

Zack inštinktívne priskočí ku kraju, no už to nestihne, a preto ide späť. Vo mne však medzitým buble všetka tá zlosť a bez zaváhania a zbytočných slov sa vrhnem na Troya. 

Prirútim sa k nemu a pod mojím úderom zapraštia kosti na jeho tvári. Z nôh ho to však nezvalí a ja nechápem, ako sa stále môže uškŕňať. V mojom vnútri konečne zažne mágia a ja takmer cítim tú úľavu, s ktorou do Troya narazí voda z podzemnej jaskyne. Prebije sa skrz skaly a priklincuje ho k zemi. Vidím ako lapá po dychu, pretože nielen silný prúd je nebezpečný, ale voda musí byť neskutočne studená. 

Stále si však musím pripomínať, že ho potrebujem živého, a tak nasledujúca vlna už nie je natoľko silná. Troy zostane ležať na zemi a ja cítim aspoň malé víťazstvo, pretože sa neusmieva. Ešte raz sa presvedčím či je v bezvedomí a konečne sa pripojím k Zackovi, ktorý stále dúfa, že sa spod snehu vyhrabe Tanaja. 

„Idem dole," prednesie zrazu rozhodnutý. Už takmer otváram ústa, že ho podporím, keď sa z diaľky začne ozývať mohutné krákanie a oblohu zakryje nemožné množstvo vrán. Ich telá čierne ako uhoľ smerujú k vrcholu neďalekého štítu, ktorého vrchol tvorí takmer rovný hrebeň. 

Vtáky sa stáčajú do čiernej špirály a neustále víria nad vrcholkom, pričom je ich krákanie varovaním. Moje telo a myseľ zrazu prepne na automatiku a na chaos už nie je čas. Odniekiaľ viem, že sa to začína. Karguvar prichádza. 

Tanaja je však tam dolu a pokiaľ je ešte aspoň najmenšia šanca, že žije tak sa jej ani jeden z nás nevzdá. 

„Tiffany ty choď po Tanaju a my potrebujeme dostať Troya hore," organizujem hneď všetko bez pochybností o tom, či ma poslúchnu. Blondína však prikývne a pristúpi k boku, po ktorom sa zrejme dostali hore. 

„Tak poď," vyzve sa ma otrasený Zack a vranie krákanie ma posmelí v kroku. Obväzom stiahne Troyove ruky do provizórnych a popravde dosť nanič pút a vyhodí si ho na chrbát. Neobzerajúc sa za mnou začne stúpať po naviatom snehu. 

Postupujeme opatrne a vzhľadom na situáciu aj pomaly, no sneh je nám vyše kolien. Všetok ten strach spôsobuje, že robím chyby a neraz skončím s tvárou v snehu. 

Divadlo na samom vrchu naberá na intenzite a ja sa neustále musím obzerať, pretože vtáky vytvorili rovnú čiaru presne v strede.  Zovšadiaľ sa začal dvíhať studený vietor, ktorý silnel spolu s našou výškou. Nebolo by to nič nezvyčajné, no sneh zostával pri zemi a vzduch so sebou niesol znateľný zápach síri. So Zackom sme si vymenili znepokojený pohľad a prekonali posledných pár metrov. 

Stáli sme na vrchole hory, keď Troyove telo dopadlo do snehu  a vranie krákanie ako zázrakom utíchlo. Vietor niesol ozvenu pomedzi skaly a práve vo chvíli, keď sa nositeľ Karguvarovej duše, Troy prebral, prvá vrana dopadla k zemi.

Jej mŕtve telo zanechalo v snehu krvavú stopu a onedlho ju nasledovali ďalšie. Čierne zakrvavené telá padali k zemi ako vločky a sneh okolo nás sa sfarboval dočervena. 

„Vyzerá to, že idete pozde," ozve sa Troyov chrapľavý hlas.