Predtým, než zomriem...

22. Muž bez duše

Ráno ma prebudí ostrá bolesť hlavy, ktorá sa šíri, z na pohľad nevinnej rany. Vyšlem k nej liečivé teplo a konečne môžem vstať bez toho, aby som omdlel. Z batohu vytiahnem čisté oblečenie a vojdem do kúpeľne. V sprche tečie síce len studená voda, no nesťažujem sa a radšej zatnem zuby. Nemám predsa nárok sťažovať sa a živel naozaj nechcem využívať, kvôli osobnému komfortu.

 Drkotajúc zubami schádzam do kuchyne, z ktorej sa šíri neznáma vôňa a Fynnov chrapľavý hlas. 

„Dobré ráno," pozdravím a Samantha mi bez toho, aby sa na mňa, čo i len pozrela, odkývne na pozdrav a ďalej sa venuje príprave raňajok. Zato Fynn mi zrazu venuje všetku svoju pozornosť  a čakajúc na Samanthu sa posadí vedľa mňa.

 „No čo ako si sa vyspal?" položí naoko nevinnú otázku, po ktorej sa sám seba pýtam, že či niečo vie. 

Nenápadne sa pozriem na Samanthu, no tá je na moje prekvapenie úplne pokojná a s úsmevom, pred nás postaví taniere plné vajíčok. Nervózne sa ošijem a nakoniec predsa slušne odmietnem. Akokoľvek som im totiž vďačný, ale vajcia prosto nezjem, rovnako ako Tanaja či Sellia. Po tejto myšlienke celý stuhnem, pretože aj najmenšia spomienka na čiernovlasú dievčinu spôsobí, že mi nepríjemne zovrie srdce.

 „Si v poriadku?" prenikne ku mne Samanthin hlas a ja súhlasne pokývnem hlavou. 

„Som, no myslím, že sa pôjdem prejsť," potichu odpoviem a zdvihnem sa od stola. 

Nečakám na ich reakciu, len za sebou zavriem dvere. Snažím sa to potlačiť, no bolesť mi zviera srdce a Sellia mi chýba viac než predtým. Jej dotyk, vôňa, pocitmi nasiaknutý pohľad jej modrých očí. 

Nerozmýšľajúc, sa rozbehnem popri asfaltovej ceste spomínajúc na trasu, po ktorej ma sem Fynn doviezol. Prudko potlačované napätie sa s behom uvoľní a ja mám pred očami už len jediný obraz. Ten Selliin. Na chvíľu ma prepadne myšlienka, že by som len zabehol pozrieť ako sa má, no v hlave sa mi ihneď rozozvučí Tanajin varovný hlas, a tak zastavím na začiatku lesa.

 Síce sa s ňou nemôžem vidieť, no aspoň mám spojenie našich myslí.  Odhodlane vkráčam hlbšie medzi stromy a príjemný chlad lesa ma sprevádza, až ku odpílenému pňu, o ktorý sa opriem. Prudko vydýchnem a zavriem oči. Zalovím v mysli, tak, ako po prvýkrát a pocítim známe brnenie. 

Miesto tmy spoza viečok, sa zrazu vynorí rozochvený obraz, ktorý sa postupne zaostruje a ja spoznávam Tanajine husté kučery  a neskôr aj zelené oči. Jej dôverne známa tvár je strhaná a vlastne celý jej postoj pôsobí akosi unavene. Je oblečená v bojovom odeve a zrazu začne zbierať mágiu, z okolitej prírody. Oči sa jej rozžiaria a únava zmizne ako mávnutím čarovného prútika. 

„Začni," prehovorí mojím smerom, a keď mi dôjde , že ma nemôže vidieť, tak svoj pohľad stočím doprava. Stojí tam Sellia pripravená na boj a havranie vlasy jej rozfukuje vietor. Postoj má pevný a v tvári chladný výraz, ktorý ma vydesí viac, než by to spravili slzy. 

Neuveriteľne sa podobá skôr Tanaji ako sebe a ja na chvíľu zapochybujem, či sa nevrátila Lia. No všetko nasvedčuje tomu, že nie. Oči má  síce chladné ako zamrznuté jazero, ale keď privolá silu vody, ktorá okolo nej krúži ako vodný vír, tak nestráca hlavu.  

Fascinovane hľadím na vodnú clonu, ktorú okolo seba vytvorila, pretože je neuveriteľné, ako pokročila. Nevidel som ju dokopy dva dni a ona už s rozvahou využíva svoju mágiu  a boj s mojou sestrou je vyrovnaný. 

Jedna druhej vracajú údery  a útoky, o ktorých vedia, že nie sú smrteľné, až kým Tanaja nespadne na zem. Sellia vyhrala, ale namiesto šťastného výrazu, ktorý by mala vykúzliť , len podíde ku Tanaji a pomôže jej na nohy. Spolu vojdú dovnútra a moje prekvapenie sa ešte znásobí, pretože na pohovke sedí Tiffany s pohľadom zaboreným v knihách a medzi prstami, jej poletuje malý vzdušný vír.

 „Máš niečo?" položí jej otázku Tanaja a nechá Selliu nech jej pripraví čaj.

 „Hej bolesť hlavy," zašomre blondínka, ale pod náporom Tanajinho pohľadu, ktorý ani s vyčerpaním nestráca na sile, rezignovane vzdychne a nalistuje príslušnú stranu. 

„Našla som jednu legendu, v ktorej sa píše o Mužovi bez duše," váhavo pozrie na Tanaju a tá len prikývne, aby pokračovala. 

„Zjavil sa tu ako predzvesť zlých snov, muž čo dušu postrádal. Nevedomky zveril ju tomu, kto sa za radcu vydával. Doplatil srdcom, dušou i krajinou. Vraj zahynul v boji, no legendy pravia o inom. Zo snehu, z ľadu zrodené oči, zmrznuté srdce, všetok ľad v jeho moci. Vzstúpi z pekiel a prinesie skazu - oheň, síra, dym ponesú jeho slávu. 

A tam, kde sa stretne s odporom, rozhodnú vyvolení, čo s jeho osudom. Vo veľkej paráde zanechá stopu Zemi, vtedy, keď sa leto v zimu zmení. Prinesie armádu vo veľkých šíkoch, nech pustošia ľud a prinesú smrť. On sám je ich srdcom, démonom i vládcom. Zachrániť ho môže len havraní pán, ktorý dušu jeho nosí . Chráni ju vo dne v noci." 

Tiffany zmĺkne a v miestnosti sa rozprestrie neprirodzené ticho, ktoré preruší až Tanajin hlas. 

„Poďme pekne od začiatku," vďačne pozrie na Selliu a prijme čaj, ktorý jej priniesla, „vieme kedy to nastane, pretože v našom svete neexistuje jar či jeseň. Máme len leto a zimu, ktorá sa oficiálne začína dňom, ktorý vy nazývate zimným slnovratom." Vysvetlí im ďalšiu časť nášho života a ja čakám, že sa mi zacnie. Nič však neprichádza.

 „A zrejme nepríde sám," doplní ju Tiffany a ďalej listuje v knihe.

 „Všetky tie reči o ľade a zime, neprídu vám divné?"načrtne zrazu Sellia, „nemal by byť stvorený ohňom pokiaľ je démonom? Čo ak je to to, čo nám chýba v skladačke miesta. Možno potrebuje domácu pôdu ak chce vyhrať, no nie?" ďalej pokračuje v logických argumentoch. 

„Možno máš pravdu," zamyslí sa Tanaja, „a práve si prišla na miesto boja."