UNTOUCHABLES

45.časť - ( 11. september /ráno/ )

11. september ráno

* Z POHĽADU ZAYNA*

Hneď ráno, keď som vstal, som sa rozhodol, že musím zistiť o Lexiinej rodine viac. Bol som toho názoru, že by som mal vedieť odkiaľ pochádza a taktiež by jej rodina mala vedieť, že Lexie onedlho privedie na svet dieťa. Dokonca ani to sychravé a upršané anglické počasie ma od toho neodradilo. Tak som do seba celý nedočkavý a zvedavý nahádzal rožok so šunkou a syrom, vypil som kávu, vzal bundu a kľúče a šiel do auta. Lexie ešte spala, tak som mal šťastie, že ma určite nevidela odchádzať. V aute som si nastavil navigáciu aby ma doviedla na adresu, ktorú som našiel v jej občianskom a po ceste tam som si zapálil cigaretu. Mal som trochu aj nervy z toho, čo všetko sa môžem dozvedieť a nič lepšie ako cigaretu som si na upokojenie predstaviť v momentálnej situácii nemohol.

Cesta mi trvala dosť dlho, keďže len vyjsť z lesa zabralo hodnú chvíľu a ešte k tomu som musel ísť až na druhý koniec Londýna vzhľadom na to, že tá adresa bola nejaká štvrť a ulica na úplnom okraji mesta. Ako som sa tak podľa navigácie približoval k cieľu, z luxusnejších panelákov a domčekov sa pomaly ale isto stávali chudobnejšie a chudobnejšie, až som sa dostal na sídlisko, kde nebolo ani stopy po čo i len malej troche bohatstva. Keď som sa lepšie popri pomalej jazde autom obzeral, všade okolo mňa som videl len jednoduché staré paneláky, ktoré vyzerali, že si už toho skutočne čo-to pamätajú. Občas sa na nich vyskytla nejaká tá deravá rímsa z ktorej dierok kvapkala voda miesto toho, aby odtekala pekne a súvisle až dolu na zem a o plastových či iných " lepších" oknách tu ľudia zrejme mohli len snívať. Fakt by som nepovedal, že toto môže byť časť tak rozvinutého a kultivovaného hlavného mesta, akým Londýn naozaj je, i keď o žobrákov, ktorí žobrali o peniaze nebola núdza rovnako tak v centre ako očividne aj tu. Z mojich myšlienok ma vytrhla až navigácia, ktorá zahlásila, že som v cieli. Zaparkoval som teda auto na mieste, čo sa aspoň trochu podobalo parkovisku, vypol som navigáciu a vystúpil. Ešte stále som mal z toho celého zmiešané pocity, takže ďalšia cigaretka mi padla vhod. Stále som sa obzeral okolo seba a premýšľal, či tu naozaj môže bývať toľko ľudí, keďže tu bolo neskutočné množstvo bytov a ako asi vyzerá byt, kde pred tým všetkým bývala Lexie. Nejako som nevedel, kam presne by som mal ísť, tak som usúdil, že najlepšie bude, ak sa opýtam niekoho, kto to tu určite bude poznať. Ako som sa tak obzeral, koho by som sa mohol opýtať, spomedzi všetkých tých ľudí, čo na mňa pozerali akoby som bol z inej planéty (zrejme kvôli peniazom), som si vybral nejakého malého chlapca kopajúceho futbalovú loptu o stenu budovy.

Z: „Hej! Hej, ty!" zavolal som naňho popri tom, ako som sa k nemu približoval.

CH: „Áno? Čo chcete?" spýtal sa ma, hneď ako prestal do tej lopty kopať a pozrel na mňa zvedavo.

Z: „Ako sa voláš?"

CH: „Dylan," odpovedal, pokrčil ramenami a pokračoval potom vo svojej zábavke s loptou.

Z: „Dylan, fajn meno. Mám na teba jednu otázku."

CH: „Akú?"

Z: „Nepoznáš náhodou jedno dievča? Volá sa Lexie. Lexie Royce."

CH: „Lexie? Áno, poznám, bývala v tom istom paneláku ako ja. Prečo?"
Z: „Potreboval by som vedieť, kde presne, respektíve v ktorom byte býva. Chcel by som totiž ísť za ňou," zaklamal som mu. No čo, potreboval som sa dozvedieť, ktorý ten byt to je.

CH: „Noo, tamten vchod, tretie poschodie a dvere úplne vpravo. Ale ona už tu dávno nebola, teda aspoň ja som ju tu už dávno nevidel."

Z: „To nevadí, aspoň skúsim šťastie, možnože sa trafím a bude doma. Vďaka," odpovedal som mu spokojný s tým, čo som od neho zistil a šiel tam, kde mi kázal. On pokračoval samozrejme v kopaní lopty do steny.

O pár minút som už stál pred dverami, na ktoré ma nasmeroval ten malý chalan Dylan. Chvíľu som váhal, či mám alebo nemám klopať, no zvedavosť by mi nedala pokoj, tak som teda zaklopal. Na moje prekvapenie bolo za dverami úplné ticho a nikto neotváral ani keď som klopal tretíkrát po sebe.

Z: „Hm, to je čudné," povedal som si nahlas sám pre seba a hneď ako som dopovedal, sa zjavila z vedľajších dverí nejaká staršia pani.

P: „Hľadáte niekoho?" spýtala sa ma a uprene na mňa hľadela. Z: „No, v podstate áno. Jeden chlapec mi povedal, že by tu mala bývať Lexie Royce a teda aj jej rodina."
P: „Aha, no povedal Vám správne, rodina Royceovcov tu bývala, ale teraz už tu nikto z ich rodiny nebýva."
Z: „Akoto?" spýtal som sa jej trochu zaskočený. Prečo by tu nikto nemal bývať? Veď Lexie mala nejakú rodinu, či nie? Pripadalo mi to celé akési čudné. P: „Poďte dnu mladý pán," povedala a otvorila dvere dokorán, „ tu by nás ešte niekto mohol počuť."

Bol som prekvapený, že staršia pani si len tak do bytu pustí nejakého mladého cudzieho chlapa, ale nenamietal som a vošiel som dnu. Očividne to bol malý byt, ktorý napriek tomu, že ani zďaleka nevyzeral ako byty, na ktoré som bol ja zvyknutý, tak bol útulný. Tá pani si na tom očividne dávala veľmi záležať.

P: „Sadnite si," povedala a odtiahla od stola starú rozheglanú stoličku, na ktorej bol položený podsedák z kvietkovanej látky. Ja som si teda sadol. „Dáte si čajík?" Z: „Nie, nie, ďakujem, radšej by som .."
P: „Tak kávičku? Alebo džús?" Z: „Nie, viete, naozaj nemám moc veľa času a .." P: „Jasné chápem," povedala a napriek tomu, že som predtým odmietol, tak mi do pohára naliala džús a položila mi ho na stôl. Z: „Ďakujem," povzdychol som si a zo slušnosti som si z toho pohára odpil. „Tak poviete mi, čo sa stalo s tou rodinou?" P: „No viete," prisadla si na stoličku vedľa mňa a hneď pokračovala: „ Royceovci boli veľmi dobrá rodina a bývali tu veľmi dlho, niekoľko rokov. Lexie tu bývala s oboma rodičmi, až kým sa nestala tá nehoda..." odmlčala sa na chvíľu a videl som, že jej niečo bolo veľmi ľúto.

Z: „Čože? O akej nehode hovoríte?"

P: „Lexiin otec zomrel. A vtedy sa začali všetky problémy. Keď zomrel pán Royce, Lexiina mama bola chvíľu na liekoch, aby sa nezbláznila, ale prepadla alkoholizmu. Od jeho smrti bola neustále opitá a stala sa z nej časom úplná troska. Nedokázala totiž uniesť smrť jej manžela. No a Lexie, keďže jej jediná rodina bola už len jej mama, sa snažila o ňu starať aj keď bola vkuse opitá. Čo Vám poviem, nemala to ľahké. Ešte keď vezmem na vedomie, že popri matke - alkoholičke sa musela starať aspoň o aký-taký príjem," dopovedala a ja som neveril tomu, čo som sa práve dozvedel.

Z: „To je .. To je naozaj hrozné," nezmohol som sa na viac.

P: „No a jedného dňa Lexie odišla z domu, zrejme do práce, a už ju tu viac nikto nevidel. A to bol koniec pre jej matku. Keďže Lexie neprichádzala domov ani večer, ani na druhý deň a ani doteraz, jej matka si myslela, že ju opustil nielen jej manžel, ale aj Lexie a začala piť ešte viac ako dovtedy. Snažili sme sa síce o ňu aj s ostatnými susedmi aspoň ako-tak trošku starať, ale viete.. Každý má svoje problémy, ktoré treba riešiť a nikto z nás pri nej nemohol byť neustále. Nedalo sa nám urobiť viac, aby sme jej pomohli. A tak sme ju jedno ráno museli aj so susedom odviezť do nemocnice, pretože jej vypovedala pečeň. Tam sa ju síce lekári snažili zachrániť, ale jej organizmus bol už celkovo na tom tak zle z toľkého alkoholu, že jej vypovedal a tak sa v podstate upila k smrti..."

**********************************************************************************************

Dúfame, že sa Vám táto nová časť páčila, určite nezabudnite zanechať hviezdičku a komentár s Vaším názorom :) ♥