Don't be afraid

1. kapitola

Volám sa Monika. Za svojich 19 rokov života som zažila rôzne veci. Zlé a kruté. Dnes sa to však zmení.

Moji rodičia sa pred tromi dňami rozviedli. Sťahujem sa spolu s otcom. Ocka mám moc rada. Je môj hrdina, lebo sa dokázal postaviť mame, hoci nikdy nebol schopný brániť sa, keď mala svoje stavy.

Začalo to asi pred desiatimi rokmi. Mama začala piť, dodnes neviem prečo. Viem len, že potom bola agresívna. Začala ma týrať. A aj ocka. Keď sa to stalo prvýkrát, bránil sa. Mama ho takmer zabila. Vtedy stratil všetku odvahu. Doteraz sme žili v strachu. Ocko však podal žiadosť o rozvod a teraz sme voľní.

,,Včelička? Už máš zbalené veci?" spýtal sa ocko, keď mi nakukol do izby.

,,Čoskoro. Zamyslela som sa," povedala som s úsmevom.

Vždy som sa usmievala. Verila som, že raz to bude dobré a nestrácala som nádej.

,,To nič. Keď budeš hotová, daj kufor do auta. Ak bude na teba priťažký, zavolaj ma a pomôžem ti."

Opäť som osamela. Vybrala som si zo skrine posledné kúsky oblečenia, ktoré tam boli a vložila ich do kufra. Išla som zavrieť skriňu, keď som si všimla zelenú krabičku. Vybrala som ju a otvorila. Boli v nej fotky s mojimi bývalými spolužiakmi.

Na tých som chcela zabudnúť. Verila som im. Myslela som si, že sú to moji kamaráti. Lenže oni si o mne mysleli niečo iné. Začali ma šikanovať, moje tajomstvá už viac neboli tajomstvá. Najviac bolelo, keď ma nazývali cvokom. A smiali sa mi pre všetko možné i nemožné.

Stačil mi pohľad na fotku mojej kedysi najlepšej kamarátky a krabicu som zavrela. Simonu som pokladala za sestru, ktorú som nikdy nemala. Mala by som to nechať tu. Lenže nemôžem na nich len tak zabudnúť. Napriek zlým veciam, ktoré mi robili mám aj pekné spomienky.

Vzala som do jednej ruky svoj kufor, do druhej krabičku. Ocko mi nemusel pomáhať, tak ťažký ten kufor nebol. Dala som ho do kufra auta. Sadla som si na miesto spolujazdca, pripútala sa a krabičku som držala v rukách. Ocko si sadol za volant.

,,Tak, máme všetko. Čo je v tej krabičke?"

,,Fotky so spolužiakmi," povedala som.

Ocko sa smutne usmial.

,,Naozaj chceš mať ich fotky? Aj po tom všetkom?"

O šikane sa dozvedel neskoro. Je to hlavne moja vina, že som o tom mlčala, ale už mal dosť problémov s mamou, aj v práci niečo mal.

,,Kedysi to boli kamaráti. Chcem si ich pamätať takto."

Ocko ma pohladil po vlasoch, naštartoval a vyrazili sme.

,,Si taká láskavá a svet sa k tebe chová inak," zamrmlal.

Celou cestou som rozmýšľala, aké to bude v novom meste. Vlastne to nie je až tak nové. Ocko vravel, že sme tam kedysi bývali. Bola som veľmi malá, keď sme sa presťahovali sem.

Chcem si nájsť nových kamarátov. Tentokrát ozajstných. Verím, že tento nový začiatok znamená lepší život. S touto pozitívnou myšlienkou som zavrela oči a zaspala som. Zobudil ma až ocko.

,,Včelička, vstávame! Už sme tu."

Vyšla som von z auta. Ocko už bral dnu kufre. S krabičkou v rukách som vstúpila do domu. Ak sa nemýlim, moja izba by mala byť na poschodí. Cestou po schodoch som si všimla bledé miesta na stene. Predtým tam museli visieť fotografie. Zaujímalo by ma aké.

Moja izba bola prvá napravo. Bola nádherná. Steny boli zelené, nábytok bol zo svetlého dreva. Moja nová posteľ bola veľká a vyzerala tak pohodlne, že som si do nej hneď ľahla. Ako na obláčiku! Položila som si tam krabičku a vybrala sa po svoj kufor. S ockom sme všetko vybalili a potom sme oddychovali na gauči.

,,Mám hlad. Uvaríme niečo?" ozvala som sa po chvíli.

,,Pozrime sa do chladničky," prikývol ocko a vošli sme do kuchyne.

V chladničke sme toho zatiaľ veľa nemali. Ocko však rýchlo vybral vajíčka, šunku, syr, korenie a olej.

,,Dnes ťa naučím robiť omeletu tvojej starej mamy," povedal.

Tešila som sa ako malé dieťa. Omeleta starej mamy je vynikajúca pochúťka, ktorá sa predáva z generácie na generáciu. Mama ma nikdy neučila variť. Ocko je však vyučený šéfkuchár. O túto profesiu sa prihlásil aj tu a prijali ho.

Podľa jeho pokynov som rozbila vajíčka do misky, vymiešala ich a okorenila. Na panvicu som dala trochu oleja a vajíčka. Začala sa z nich tvoriť akási placka. Dala som na to plátok syra a šunky, preložila na polovicu a nechala ešte chvíľku na panvici. Pripravenú večeru som nabrala na taniere. Ocko ochutnal a spokojne prikývol.

,,Z teba kuchárka byť nemôže."

Sklonila som hlavu. Mám sa ešte čo učiť.

,,Inak by som mal vážnu konkurenciu," dodal a žmurkol.

Dobre počujem? Vážnu konkurenciu?! Ochutnala som kúsok. Bolo to naozaj chutné. Usmiala som sa a pokračovala v jedení. Keď sme obaja dojedli, umyla som riady a odložila ich.

Potom som sa šla osprchovať. Telo som si natrela sprchovacím gélom a na vlasy som si dala trochu šampónu. Dôkladne som sa opláchla, osušila a obliekla som si pyžamo. Cítila som sa nesmierne unavená. Len čo som vliezla do postele, zaspala som.

Ráno ma zobudil budík. Rýchlo som si umyla zuby a začala krotiť svoje neposlušné vlasy. Možno sa bránia, lebo ich nemám práve v láske. Sú presne ako mamine. Dlhé, hnedé a rovné. Mama mi kedysi robievala všelijaké účesy a obe sme sa pritom zabávali.

Rýchlo som zažmurkala, aby som nezačala plakať. Pamätaj, Monika. Nový začiatok, takže žiadne slzy. Usmiala som sa na svoj odraz v zrkadle, hoci falošne. Vďaka bývalým spolužiakom som stratila všetko sebavedomie. Teda, takmer všetko.

Dnes pôjdem do novej školy, nájdem si nových kamarátov a bude to v pohode. Všetko bude fajn. Obliekla som si džínsy a zelené tričko s dlhými rukávmi. Zelená je moja obľúbená farba.

Zišla som dole do kuchyne. Ocko mi práve balil desiatu a pitie do školy. Popriala som mu dobré ráno a sadla si za stôl. Na tanieri som mala praženicu. S chuťou som sa do nej pustila. Tanier som dala do umývadla a vzala som si školskú tašku.

,,Nezabudni si kľúče! Keď prídeš zo školy, budem ešte v práci," povedal ocko a naštartoval auto.

Vzala som si kľúče a dala si ich do vrecka. Nastúpila som k ockovi a vyrazili sme.

,,To budeš v práci tak dlho?" spýtala som sa.

,,Do polnoci," prikývol.

,,Ale to nič! Keby niečo, môžeš mi hocikedy zavolať."

Prikývla som. Cesta do školy netrvala dlho. Budova sa mi zapáčila na prvý pohľad.

,,A sme tu! Dávaj si pozor a veľa šťastia!"

,,Aj tebe v práci, oci. Maj sa!"

Vystúpila som na školské parkovisko a zamávala mu ešte. Otočila som sa k budove školy a zhlboka sa nadýchla.