Don't be afraid

63. kapitola

Inštinkt mi vravel jediné. Bež. Bež ako ďaleko sa len dá. Ale nemohla som. V tom dome bol Namjoon a aj napriek tomu, že mi ublížil, som ho mala rada. Čo mám ale robiť? Z domu odrazu vyšiel nejaký muž. Asi Namjoonov otec. Akoby ma nevidel, šiel niekam preč. Vyzeral byť opitý. Nechal otvorené dvere, tak som zvedavo nakukla dnu na chodbu. Tam ležal Namjoon a nehýbal sa.

Neváhala som, vbehla dovnútra, zavrela dvere a vrhla som sa k Namjoonovi. Mal zatvorené oči, ale dýchal. Začala som plakať. Tušila som, čo sa mohlo stať. Namjoon sa začal pomaličky hýbať.

,,Joonie?" oslovila som ho.

,,Urgh."

Odpoveďou mi boli len bolestné stony. Ani sa mu nečudujem. Modriny, jazvy, bol dobitý ako pes. Otvoril jedno oko a keď ma zbadal, otvoril aj to druhé.

,,Monika... Argh!"

Snažil sa postaviť, ale zostal len bezvládne ležať. Doplazila som sa zaňho a pomohla mu posadiť sa tak, aby sa o mňa chrbtom mohol oprieť. Sťažka dýchal. Bol vyčerpaný. Chudáčik môj!

,,Musíš... Ísť preč," mrmlal Namjoon nezmysly.

Ani ma nehne! Zostanem tu s ním! Aj keby sa jeho otec mal vrátiť!

,,Na to zabudni," precedila som pomedzi plač.

Namjoon zaklonil hlavu dozadu, aby na mňa lepšie videl. Už teraz som videla, ako sa mu robí monokel. Jemne som ho hladila po tvári. Chcela som, aby vnímal mňa, nie bolesť. Myslím, že to trošku pomohlo.

Pomaly som skúšala postaviť ho na nohy a dostať do postele. Na studenej zemi ho predsa nenechám! Trvalo mi to hodnú chvíľu, ale zvládla som to. Dostala som ho do jeho izby, až do postele! Mala som šťastie, že aspoň ako tak zvládol chôdzu, lebo inak by sa mi to nikdy nepodarilo.

,,Prečo si tu?" spýtal sa ma chladne.

Takto sa ku mne správa, keď mu chcem pomôcť? Ďakujem pekne.

,,Počula som krik a keď som ťa zbadala... Nemohla som ťa len tak nechať. Čo ak by si zomrel?!"

Namjoon len pretočil očami. Berie to príliš ľahkovážne!

,,Preháňaš."

,,No a čo?! Predstav si, že by si videl mňa, ležať dobitú na zemi. Tebe by to asi bolo fuk, čo?"

Chystala som sa vstať. A odísť. Čo som si myslela? Že ma privíta s otvorenou náručou? Som preňho len potkan. Malý, špinavý potkan, ktorého nikto nemá rád. Namjoon ma chytil za ruku a ťahal naspäť k sebe. A ja som mu to dovolila.

,,Prosím, nechoď preč!"

Znel zúfalo. Potreboval ma. A ja som potrebovala jeho. Zostala som. Sadla som si k nemu na posteľ a držala ho za ruku. Aj keby som chcela, nemohla by som odísť. Namjoon ma stále držal za ruku. Ako malé dieťa. Pousmiala som sa nad tým.

,,Čo ti je smiešne?" nechápal Namjoon.

,,Nič," odvetila som a ľahla si k nemu.

,,Čo všetko ťa bolí?"

Namjoon zavrel oči a povzdychol si.

,,Hlava, rozbil mi na nej fľašu od piva. Brucho od toho, ako ma kopal a trochu ruka. Udrel som si ju, keď som spadol na zem. A ešte..."

,,A ešte kde?" pýtala som sa nedočkavo.

Namjoon mlčal. Len zdvihol druhú ruku, ktorou ma nedržal a ukázal si na hruď. Tam, kde má byť srdce.

,,Lebo už viac nie si moja."

Aj jeho to bolí? Že už nie sme spolu? Prečo nič nepovedal? Cítila som, že zase začnem plakať. Ešte mi ani nestihli vyschnúť prvé slzy, ktoré som sa dnešok vyronila!

,,Pusti ma," požiadala som ho.

Zatváril sa, ako keby som ho práve bodla nožom.

,,Ako inak ťa mám ošetriť?"

Namjoon mi váhavo pustil ruku. Vzala som si potrebné veci a snažila sa mu pomôcť ako sa len dalo. Najťažšie bolo vybrať mu z vlasov všetky črepiny z fľaše. Jedna sa mu dokonca zarezala pod uchom! Tú ranu som mu musela zašiť. Keď som skončila, Namjoon nabral trochu sily, ale stačilo mu to na to, aby ma stiahol k sebe do postele.

,,Nevystrájaj, lebo ti bude zle!" karhala som ho.

Namjoon sa nad tým len pousmial. Mení nálady častejšie ako nejaká tehotná žena!

,,Čo ak chcem, aby mi bolo zle? Potom sa o mňa budeš dlhšie starať."

Ťulpas jeden!

,,Namjoon... Povedz mi pravdu. Zbil ťa takto tvoj otec?" spýtala som sa.

Namjoon si ma privinul bližšie. Tvár si skryl do môjho krku. Triasol sa, ale nie od zimy. Podľa zrýchleného tepu som vedela, že je za tým strach.

,,Odkedy zomrela mama," priznal potichu bez toho, aby sa mi pozrel do očí.

,,Som preňho len chyba, ani som nemal existovať. Začal som v to veriť a myslel som si, že láska a šťastie neexistujú. Až kým som ťa nestretol. Ty... Môj život bola doteraz nejaká búrka a ty si mi opäť ukázala slnko. Ale... Otec prišiel na to, že spolu chodíme a chcel ti ublížiť."

Chcel mi ublížiť?! Prečo?! Veď som nič neurobila! Len mi nehovorte, že Namjoonov otec je rovnako mimo ako moja mama!

,,Ja... Nemohol som mu to dovoliť! Tak som ti ublížil skôr ako on. Vedel som... Vedel som, že so mnou už neprehovoríš... Ale otec sa potom rozhodol, že už sa ťa netreba zbaviť, keď som to spravil za neho. Mrzí ma to! Strašne mi chýbaš!"

Namjoon sa mi na ramene rozplakal. Vždy sa zdal ako silný chlapec, ktorého nič nezlomí, ale mne teraz ukázal, koľko bolesti a smútku v sebe nosí. Ukázal mi svoju skrytú stránku. Rukou som mu zašla do vlasov.

,,Aj ty mi veľmi chýbaš," povedala som potichu.

,,Musíš odtiaľ odísť!"

,,A kam mám ísť?" spýtal sa Namjoon ironicky.

,,Hocikam inam. Len preč od tvojho otca. Ak ti bude ubližovať aj naďalej... Zavolám políciu!"

Namjoon na mňa prekvapene vykukol. Opatrne sa ma dotkol, akoby sa bál, že keď to urobí, zmiznem. Vzal mi tvár do dlaní a zadíval sa mi do očí.

,,Odkedy si sa tak zmenila?" spýtal sa.

,,Si silnejšia, viac odvážna. A zdá sa mi, že i viac tvrdohlavá."

Pretočila som očami, ale i napriek tomu som sa červenala. Ale silná a odvážna som sa necítila. Keby som taká bola, Simona by nebola v nebezpečenstve. Opäť slzy.

,,Povedal som niečo zlé?" zľakol sa Namjoon.

Pokrútila som hlavou.

,,Nie. Len... Nechcem o tom hovoriť, teraz nie. Možno inokedy."

A možno nikdy. Kto vie, či ju ešte uvidím! A či ju uvidím živú! S Namjoonom sme ticho ležali v jeho posteli a lepili sa jeden na druhého. Obaja sme chceli, aby ten druhý netrpel, ale boli sme ako Rómeo a Júlia. Milenci narodení pod nešťastnou hviezdou.