Don't be afraid

12. kapitola

,,Upokoj sa."

A v tej chvíli som naozaj bola pokojná. Už som neplakala, srdce mi opäť bilo v správnom rytme. Stačilo sa pozrieť Namjoonovi do očí a všetka nervozita a strach sa z môjho tela vyparili.

,,Už je dobre," povedal Namjoon potichu a položil si bradu na moju hlavu.

,,Dnes toho na teba bolo veľa. Mala by si ísť domov a oddýchnuť si," navrhla Faith.

,,Prepáč."

Nevedela som, čo iné povedať. Nechcela som odísť tak skoro. Ale cítila som sa slabá. Dá sa to nejak trénovať? Emocionálna sila? Existuje to vôbec? Lebo ak áno, nutne to potrebujem. Veď ma všetko zloží!

,,To nič. Hlavne, že si v poriadku," usmiala sa Faith a s chalanmi ma objali na rozlúčku.

,,Idem s ňou," povedal Namjoon rozhodne.

Rozlúčili sme sa teda a privítala nás chladná noc. Ako dlho som bola na tej oslave? Namjoonov malíček začal jemne ťahať ten môj. Mlčky som sledovala, ako sa naše ruky preplietli a Namjoon si ich obe dal do vrecka bundy. To však nemusel. Jeho ruka bola dosť teplá na to, aby mi hriala celé telo.

,,Ďakujem," usmiala som sa naňho.

,,Nemusíš mi ďakovať za každú blbosť," pretočil očami a čakali sme, kedy prejdú autá a my môžeme prejsť cez cestu.

,,Nie sú to blbosti!" zvolala som trochu urazene.

,,Možno pre teba, ale pre mňa to znamená veľa. Pomáhaš mi, keď vidíš, že mi nie je dobre a dokonca si mi zachránil život!"

Autá sa stratili v diaľke a my sme prešli. Namjoon trochu pridal do kroku.

,,Preháňaš. Ešte povedz, že som tvoj hrdina!"

,,Možno aj si," zašepkala som viac menej pre seba so zrakom zapichnutým v zemi.

Namjoon zastal. Ajaj, povedala som blbosť! Teraz mi povie pár hnusných slov a...... Prestaň! Toto si nemôžem myslieť zakaždým! Sám predsa povedal, že mi nechce ublížiť. I tak som sa bála pozrieť mu do očí!

Dlho to tak nezostalo. Namjoon mi ukazovákom mierne nadvihol bradu a pozrel mi do očí. V tých jeho som videla úžas. Neverí snáď tomu, čo som práve povedala?

,,To nemôžeš myslieť vážne. Veď som k tebe bol hnusný a nadával som ti. Bol som ako Simona a obaja vieme, aká k tebe bola a stále je."

Je málo vecí, ktoré neznášam. Ale rozhodne neznášam pohľad na kombináciu toho, čo vidím! Namjoon a smutný. Láme mi to srdce. To, čo povedal, je pravda, ale mení sa! Nie je ako Simona, je lepší. Oveľa, oveľa lepší. Prečo sa teda tvári tak smutne a previnilo?

Až teraz som pustila jeho ruku, aby som ho mohla objať. Nečakal to. Po chvíli ma však objal tiež.

,,Namjoon, ty pre mňa naozaj si hrdina. A nehovor o sebe tak zle."

,,Ale je to pravda."

,,Áno, ale už ku mne nie si zlý. Si úžasný chlapec."

V tej chvíli sa stalo niečo neuveriteľné. Namjoon sa usmial. On sa na mňa usmieval! Jeho úsmev bol vážne krásny. Chvíľu sme sa na seba len tak usmievali a dívali sme sa jeden druhému do očí.

,,Hej, pobozkaj ju konečne!" zakričal ktosi.

Hneď ma zaliala červeň. Ježiš Kristus! Kričal na nás neznámy chlapec. Stál na druhej strane ulice a ukazoval nám palce hore.

,,Pobozkaj ju, kamoš! Tá kočka si zaslúži jednu sladkú pusu od svojho priateľa!"

,,Drž hubu, magor!" zakričal naňho Namjoon.

Potiahla som ho za rukáv, aby nedajbože neskočil na toho chudáka.

,,Nechaj ho, asi je opitý."

,,Prepáč, kamoš! Dám vám súkromie! Pozvite ma na svadbu!"

Zakryla som si tvár. Panebože! To sa stane len mne! V živote som sa necítila tak trápne! Bozkávať sa s Namjoonom.......... By mi nebolo úplne proti srsti. Môj prvý bozk by dopadol na jeho plné pery a určite by to bolo krásne.

Asi som si to mala uvedomiť skôr, no nemám poňatia ako. Namjoona mám rada viac ako kamaráta. Pár chlapcov sa mi už páčilo, ale teraz to cítim intenzívnejšie.

Namjoon ma opäť chytil za ruku a pokračovali sme v chôdzi. Pritom krútil hlavou a z úst vypustil pár slov, za ktoré by mu moja mama strčila do úst mydlo. Raz som povedala dofrasa a tým mydlom mi umyla každý milimeter ústnej dutiny. Hnus!

Nakoniec sme zastavili pred mojím domom. Stále sme sa však držali za ruky. Neviem ako Namjoon, ale ja som sa nechcela pustiť. Hoci som vedela, že raz sa budeme musieť pustiť.

,,Zajtra by sme mohli pokračovať v tom projekte. U mňa o jednej."

Neznelo to ako prosba. Znelo to ako požiadavka, ktorú musím splniť. Prikývla som, rozlúčili sme sa a vošla som do domu. Ocko ma čakal v kuchyni.

,,Ahoj, včelička!" pozdravil ma s úsmevom.

,,Ahoj," odzdravila som s rovnakým úsmevom.

,,Ako bolo?"

,,Celkom dobre. Bavila som sa a Faith sa páčil ten macko, dokonca ho po mne pomenovala!"

Ocko sa tešil so mnou. Po večeri som sa umyla a šla spať. Celú noc som však nemohla zaspať. V hlave sa mi stále smiali Anna a Emma. Po chvíli sa k nim pridala Simona a dokonca aj moja mama.

Zobudila som sa v studenom pote. Som zvedavá ako dlho trvajú nočné mory. A ako sa ich človek vôbec zbaví. Asi len tak, že si povie stačilo a bude silný. Presne v tom spočíva môj problém. Ja nepatrím k silným ľuďom. Nezostáva mi nič iné než si znova ľahnúť a skúsiť zaspať.

Zobudila som sa až o jedenástej. Upravila som sa a zišla dole. Ocko si práve obliekal kabát.

,,Dobré ráno! Musím sa ponáhľať na úrad, zabudol som ešte vybaviť jeden papier."

,,A robia tam aj v nedeľu?" divila som sa.

,,Len v nepárny týždeň, čo je dnes. Určite tam bude dlhý rad a ja neviem, kedy sa vrátim. Chystáš sa dnes niekam?"

,,K spolužiakovi dokončiť projekt."

,,Dobre. Ak dovtedy neprídem, zamkni a nezabudni sa hlásiť. Maj sa!"

,,Aj ty!"

Ocko odišiel a chvíľu som mu ešte mávala. V kuchyni ma čakal tanier s raňajkami. Moje obľúbené palacinky! Ľúbim ťa, ocko! Umyla som po sebe tanier a začala si robiť veci do školy. Akurát som sa dostala k literatúre, keď mi volal Namjoon. Rýchlo som zdvihla.

,,Haló?"

,,Môžeš prísť?" spýtal sa hneď.

,,Áno."

,,Dobre, lebo stojím pred tvojím domom."

Hovor skončil a ja som sa neveriacky dívala na svoj mobil. Počula som dobre? Vykukla som z okna a pozrela sa na chodník. Pred naším domom naozaj niekto stál. Na hlave mal čiernu kapucňu, takže som mu nevidela tvár, ale keď si ma všimol, začal na mňa mávať.

Vzala som si bundu a do tašky som hodila pero, zošit a kľúče. Napísala som ockovi, že idem k Namjoonovi a zamkla som.

,,Môžeme?" spýtal sa Namjoon.

Prikývla som a vyrazili sme.