Don't be afraid

32. kapitola

Namjoon zaťal zuby. Ten lekár sa mu nepáčil a úprimne, ani mne nie. Ďalej som Namjoona hladkala, aby sa upokojil. A aby som sa nebála.

Lekár položil tanier s praženicou na stolík vedľa mojej postele a usmial sa na mňa.

,,Vy ste môj lekár?" spýtala som sa dúfajúc, že povie nie.

,,Bohužiaľ, nie. Teba má na starosti nejaká nová, ja som len priniesol raňajky. Ale skontrolovať ťa môžem."

Priložil mu ruku na čelo. Ďalej nech ma nekontroluje! Nech ide preč!

,,Teplota žiadna. Zdá sa, že budeš v poriadku," žmurkol lekár a mne to bolo nepríjemné.

,,Samozrejme, že bude v poriadku," odvrkol Namjoon.

Lekár naňho fľochol pohľadom. Namjoon vzal moju ruku, ktorá bola na jeho líci a dívajúc sa mi priamo do očí si priložil moju dlaň k ústam. Cítila som na nej jemný bozk.

Snažila som sa mu čítať v očiach. Oči sú oknom do duše, nie? Ja som v tých jeho videla..... Možno sa mi to len zdalo. Možno som slepá. Ale videla som.... Videla som tam lásku.

,,Dobre, dám vám súkromie," povedal lekár a odišiel.

Konečne! Vtedy som si uvedomila, že Namjoon by nemal byť tu, ale niekde inde.

,,Nemal by si byť v škole? Budeš mať problém!"

Namjoon pretočil očami.

,,No a čo? Mám iné priority."

Tou inou prioritou myslí mňa? S úsmevom som mu postrapatila vlasy.

,,Aj toto mi mama vždy robila."

,,Aká je tvoja mama?" spýtala som sa so záujmom.

Namjoon sklopil zrak. Oh, citlivá téma!

,,Moja mama zomrela, keď som mal deväť. Bola chorá."

,,To ma mrzí," povedala som potichu.

,,To nič, nemôžeš za to."

Chvíľu sa mi zdalo, že bude plakať, ale keď sa usmial, moje obavy boli preč.

,,Naozaj o nej chceš počuť?"

Nadšene som prikývla. Držala som Namjoona za ruky a čakala, kedy začne rozprávať.

,,Moja mama.... Vždy bola veľmi milá a láskavá. Kedysi som si dokonca myslel, že je anjel. A ona ním fakt bola. Keď som niečo vyviedol, nekričala, ani ma nezbila. Len si ma posadila na kolená a povedala, že to bude v poriadku a niečo vymyslíme."

Namjoon mi zovrel ruky. Palcami som mu krúžila po rukách.

,,Skoro vždy ma hladila. Miloval som jej dotyk. Bol taký nežný a bola to moja droga. Ruky jej vôňali po kréme, ktorý používala. Stále si pamätám tú marhuľovú vôňu."

Zrejme sa strácal v spomienkach na mamu. Usmieval sa od ucha k uchu a uvedomila som si, ako veľmi by som Namjoonov úsmev chcela vídať každodenne.

Nemala som tú česť stretnúť sa s Namjoonovou mamou osobne, ale z toho, čo mi teraz povedal viem, že bola úžasná.

,,Určite by ťa rada stretla," povedal Namjoon.

,,Vážne si to myslíš?" spýtala som sa.

Prikývol. Zaškvŕkalo mi v bruchu. S nechuťou som si vzala tanier s praženicou a začala som jesť. Nebola najhoršia, ale nič moc.

,,Ty nemáš hlad?" spýtala som sa Namjoona.

Než mi stihol odpovedať, pred ústami som mu mávala plnou lyžicou. Povzdychol si, no predsa len otvoril ústa a nechal ma nakŕmiť ho. Takto sme obaja jedli. Opäť sa otvorili dvere, ale vošla lekárka.

,,Dobré ráno, slečna Locksterová!" usmiala sa na mňa milo, tento úsmev však bol veľmi príjemný.

,,Som doktorka Smithová. Vaše zranenia neboli veľmi vážne, ale dnes si vás ešte necháme na pozorovanie a ak bude všetko ako má, už zajtra môžete ísť domov."

Už zajtra?! Super! Doktorka Smithová sa usmiala na Namjoona.

,,Už si jej povedal o tom, ako si s nami vyjednával? Silou mocou chcel zostať s tebou, slečna. Máš veľmi starostlivého priateľa."

Priateľa?! On im povedal, že spolu chodíme, aby tu mohol zostať? Obaja sme boli červení ako papriky a nič sme nepovedali, len Namjoon si so mnou preplietol prsty. Smithová odišla. Nastalo trápne ticho.

,,Vážne by si mal ísť do školy," prelomila som ticho.

,,Vyučovanie už začalo, i tak prídem neskoro, takže aký to má význam?"

,,Aj tak by si mal ísť," trvala som na svojom.

Namjoon aspoň nebude chýbať na hodinách a bude chápať učivo, narozdiel odo mňa. A ja tu budem sama! Ešte včera som chcela byť sama, ale tento môj pochybne fungujúci mozog zmenil názor.

,,Ak si myslíš, že ťa tu nechám samú, mýliš sa."

Ten je ale tvrdohlavý! Nechápe, že bude mať po chlebe?!

,,Kvôli mne budeš mať problémy so školou a s rodi... S otcom," opravila som sa rýchlo.

Namjoon pri slove otec mykol hlavou nabok. Pustil moje ruky a vyzeralo to, že sa fakt zdvihne a odíde.

,,Kašlem na to," precedil pomedzi zuby.

V hlase mu bublal hnev. Snažil sa ho ovládnuť. Položila som mu ruku na plece. Zmätene sa na mňa pozrel.

,,Namjoon, choď. Otec sa o teba určite bojí a aj v škole sa určite pýtajú, kde si. Veď sa potom môžeš vrátiť," povedala som s úsmevom.

Namjoon si povzdychol. Pomaly sa zdvihol a chvíľu stál vo dverách. Otočil sa späť ku mne.

,,Prídem čo najskôr," sľúbil a potom odišiel.

Rozhodla som sa pospať si. Potom som si čítala knižku, ktorú mi včera ocko priniesol. Ani som sa nenazdala a dvere mojej izby bolo takmer vykopnuté. To sa stáva, keď sa vám do izby snaží dostať jedenásť ľudí naraz. Prišli Bangtan, Faith, Jazz a čo ma prekvapilo, Clare a Prue.

,,Jungkook mi dal info," pousmiala sa Prue nad mojím výrazom prekvapenia.

,,A napadlo ma, že ťa prídem pozrieť," dodala a podala mi malú krabičku.

Bol v nej čokoládový muffin so srdiečkom z jahodovej peny.

,,Ďakujem, nemusela si si robiť starosti."

,,Ale aké starosti," mávla rukou a objala ma spolu s ostatnými.

Všetci sme sa usmievali. Teda až na dvoch. Namjoon sa často neusmieva, to je mi jasné. Ale prečo Faith plače?

,,Prepáč mi to, Moni!"

,,Čo ti mám prepáčiť?" nechápala som.

,,To, že som ťa udrela."

Ako som mohla zabudnúť?! Faith mi naozaj dala facku. Nemôžem ju ale viniť za to, že jej praskli nervy. To sa stáva. Vtedy som si myslela, že už nie sme kamarátky. Že nikomu z nich na mne nezáleží. Ako to však teraz môžem tvrdiť, keď za mnou všetci prišli? Prue a Clare sa so mnou poznajú krátko a predsa prišli! A Namjoon tu dokonca prespal a odmietal ísť do školy! Ja sama som sa rozplakala.

,,Ježiši, neplač! Neplač! Nikto z nás nemá vreckovky!" zvolal Tae a začala som sa smiať pomedzi slzy.

,,To nie je smiešne! Náš rozpočet je v hroznom stave!" pridal sa Hobi.

Chytila som Faith za ruku a usmiala sa na ňu.

,,To je v poriadku. Bola to moja vina. Nemala som sa správať tak, ako som sa správala."

Faith sa na mňa usmiala a pevne sme sa objali. Je to úžasný pocit, mať svoju najlepšiu kamarátku späť!