Don't be afraid

36. kapitola

Ono sa to naozaj deje! Namjoon ma bozkáva! Môj prvý bozk! Bolo to niečo nové a nevídané. Nevedela som, čo robiť, mozog mi prestal fungovať a jeho rady zneli ako cudzie jazyky. Preto som ho prestala počúvať. Radila som sa inštinktom.

Zavrela som oči. Objala som Namjoona okolo pliec a nesmelo som kopírovala pohyby jeho pier. Bolo to niečo... Niečo nádherné. Odrazu sa Namjoon odtiahol. Otvorila som oči, akoby som sa prebudila z nádherného sna.

Usmiala som sa. Namjoon cítil to isté, čo ja. Prečo inak by ma bozkával? To som si myslela veľmi krátko. Namjoon totiž rýchlo vstal a než som sa mohla opýtať, kam ide, buchol dvermi a bol preč. Zanechal ma tam samú, zmätenú a so zlomeným srdcom.

So slzami v očiach som utiekla do svojej izby a hodila som sa na posteľ. Prečo? Prečo to urobil? Najprv ma pobozká a potom ujde! Že vraj mi už neublíži. Že vraj sa nemusím báť. Lenže opäť mi ublížil a bojím sa. Bojím sa, že teraz ma bude bolieť čo i len naňho pomyslieť. A viete čo? Ono to fakt bolí, myslieť naňho. Uplakala som sa k spánku.

Ráno som vykonala svoj obvyklý ranný rituál a cítila som sa hrozne. Ako odhodená hračka. Ani toto ráno sme sa s ockom nerozprávali.

V škole som sa pokúsila tváriť, že je všetko v poriadku a šlo mi to. Možno aj preto, lebo Namjoon nebol v škole a tak som požiadala Clare, aby si sadla ku mne. Namjoonova neprítomnosť mi ale vŕtala v hlave. Rozhodla som sa na to spýtať jeho najlepšieho kamaráta.

,,Jin? Prečo nie je Namjoon v škole?"

,,Nooo... Hovoril mi, že má nejaké osobné dôvody, ale nič viac."

Osobné dôvody, hej? Takže zistil, že bozk so mnou bol o ničom a teraz sa na mňa nechce ani pozrieť, čo? Ďakujem pekne, mojim pocitom to prospelo, opäť sa cítiť ako menejcenná bytosť.

No tak, pozbieraj sa, dievča! To ťa zrazí na kolená jeden chlapec?! Hej. Jeden chlapec, ktorý bol zhodou okolností moja prvá láska. Ani neviem, či mi za to stojí.

Obedná prestávka mi priniesla iné starosti v podobe istej blondínky. Tak známej, že som na ňu chcela zabudnúť. Potiahla ma za ruku a jej pohľad bol... Ešte som to u nej nevidela. Zúfalý pohľad a Simona spolu dokopy proste nejdú.

,,Môžeme sa porozprávať?"

,,Nie, nemôžete," zasiahla Faith.

,,Prosím!"

Simona nikdy neprosí! Toto musí byť vážne. A možno sa mi to len zdá. Ale niečo na tom bude, keď prosí.

,,Ak sa mi niečo stane, budem kričať na celú školu, neboj," usmiala som sa na Faith a dúfala som, že sa na mojom úbohom pokuse o vtip zasmeje.

,,Dobre teda," povzdychla si.

,,Ale fakt, krič, keby niečo."

Prikývla som a nechala sa Simonou ťahať na školský dvor. Nebolo to násilné škubanie, na ktoré som u nej zvyknutá. Posadila ma na lavičku a začala okolo mňa nervózne krúžiť.

,,Sadni si," povedala som, keď sa mi začala točiť hlava.

,,Huh? Och, jasné," prebrala sa Simona a sadla si vedľa mňa.

Ruky mala zovreté ako v motlidbe a stále sa na mňa nepozrela. Začalo mi to trochu vadiť.

,,Som až taká odporná?"

Simona sa na mňa nechápavo pozrela. Ako sa môže tváriť, že nevie, o čom hovorím? Trpko som sa zasmiala.

,,Samozrejme, že som."

Už sa rozprávam sama so sebou! To je pokrok! V mojej retardácii, myslím.

,,O čom to hovoríš?" spýtala sa Simona.

,,Som taká odporná, že sa na mňa ani nedokážeš pozrieť. Sama si mi to hovorila, každý boží deň. Potkan, retard, cvok a podobné slová. Tak si mi hovorila. Nepamätáš si to?"

Simona pozrela do zeme.

,,Ako by som mohla zabudnúť?"

Prečo znie tak previnilo?

,,Robila som to každý deň. A každý deň som ti našla škaredšiu prezývku než predtým," dodala.

,,Nie len to. Každý deň si si ma podala. Či už sama alebo s partiou, zmlátili ste ma a každý deň som strácala pocit, že som človek."

Snažila som sa to povedať neutrálne. Ale za tými slovami boli kúsky môjho srdca, ktoré zlomila vo chvíli, čo pretrhla naše puto kamarátok. Srdce vám nemusí zlomiť len vaša druhá polovička.

,,Ničili sme ti život a ty si to znášala a nikdy si to nikomu nepovedala," povedala Simona a zaklonila hlavu dozadu.

,,Potom sme ťa raz dostali do nemocnice a na všetko prišli. Len ja som z toho vyviazla bez problémov vďaka Dede a jej otcovi."

Simona si skryla tvár do dlaní. Ona... Plače? Opatrne som jej položila ruku na plece.

,,Ty si... Ty si bola vždy tak... Dobrá a milá. Bola si moja prvá kamarátka. Najlepšia kamarátka a ja... Ja som ti tak veľmi ublížila!"

Takúto Simonu, bezbrannú, nepoznám. Mala by som jej možno povedať, že si za to môže sama, že tak jej treba a niečo v tom zmysle. Lenže ako povedala. Na to som príliš dobrá a stále ju asi mám trochu rada. Predsa len, boli sme si ako sestry.

,,Ja... Chcela som sa to za všetko ospravedlniť. Ale... Ale keď... Ja si to nezaslúžim! Nezaslúžim si, aby si mi odpustila a dala mi druhú šancu!"

Objala som ju. Nečakala to.

,,Prečo ma objímaš? Po všetkých pičovinách, ktoré som urobila?"

,,Lebo ťa stále mám aspoň trochu rada. A bolí ma, keď vidím, ako ťa trápi, čo si urobila."

,,Takže... Mi dáš poslednú šancu?"

Povzdychla som si. Rada by som, ale čo ak sa minulosť zopakuje a znovu sa popálim? A horšie než predtým?

,,Daj mi trochu času. Nie som si na 100% istá, či ti môžem úplne veriť."

Simona prikývla.

,,Chápem. Kľudne nad tým popremýšľaj."

Obe sme vstali a šli sme svojou cestou. Mala som z toho dobrý pocit. Začali sa mi vybavovať všetky pekné chvíle, ktoré sme spolu zažili. A nie je ich málo.

,,Monika?" zavolala na mňa Simona.

,,Tá neznáma, čo ti písala, keď si bola v nemocnici, som bola ja. Len aby si vedela," povedala s malým úsmevom, ktorý som jej opätovala.

Robila si o mňa starosti. Stále jej na mne záležalo. Možno bude mať naše priateľstvo nový začiatok. Vrátila som sa do jedálne a sadla som si k Faith. Zlatá, vzala obed i pre mňa!

,,Čo od teba chcela?" spýtala sa.

,,Ublížila ti?"

,,Nie, som v pohode. Ako povedala, chcela sa len porozprávať. Všetko je v poriadku, nemusíš sa báť, Faith."

,,Dobre. Verím ti," usmiala sa a začali sme jesť.

Všimla som si, ako sa Simona pri druhom stole háda s Dede a Dadou. Bolo s nimi i dievča, ktoré ma v prvý deň vzalo k mojej triede. Tuším Petra. Tá asi stála na Simoninej strane. Tá hádku zakončila prostredníkom. Potom sa pozrela na mňa a nenápadne sme sa jedna na druhú usmiali. Niektoré vecí možno predsa len budú na dobrej ceste.