Don't be afraid

8. kapitola

Sestra na ošetrovni nás hneď vzala dnu.

,,Polož ju tu na posteľ," povedala.

Namjoon ju poslúchol. Sadol si vedľa mňa a držal ma, aby som nespadla. Mala som pocit, že sila gravitácie je miliónkrát silnejšia.

,,Čo sa jej stalo?"

,,Jedna krava ju sotila na zem."

Sestrička nadvihla obočie.

,,Len to?! Vyzerá, akoby ju prešiel nákladiak."

Dala mi nejakú tabletku a obklad na čelo.

,,Chvíľu si tu odpočiň. Môžeš pri nej zostať? Vedľa mám jeden vyvrtnutý členok," poprosila sestrička Namjoona.

Prikývol a ona odišla. Stále ma držal. A stále som mala pocit, že ak ma pustí, spadnem a už sa nedvihnem.

Prečo som slabá ako mucha?! Vždy som bola v zlej kondícii a mama to vedela. Občas som mala ako trest behať v lese a ona ma naháňala v aute. Keď som nevládala, vystúpila a kopala ma.

,,Ďakujem ti," usmiala som sa na Namjoona.

,,Za čo?"

,,Za to, že si mi pomohol."

Chvíľu na mňa bez slova hľadel, no potom sa otočil k oknu.

,,Si divná."

Sklonila som hlavu. Aký to má vôbec význam, byť k nemu milá? Pripomína mi peklo, z ktorého som len nedávno unikla.

Čakala som, kedy Namjoon odíde. Ani sa nepohol. Ďalej sa pozeral z okna na sivú oblohu a neprestal ma držať. Zrakom som opäť zablúdila k modrinám na jeho krku. Neboli až tak výrazné, ako tie na rukách. Teraz boli dosť viditeľné, lebo na telesnú mal Namjoon tričko s krátkym rukávom.

Kto ho takto napadol? Takýto ľudia sú naozaj divní. Tí, ktorí vás napadnú len tak. Pre radosť alebo preto, lebo nemajú nič lepšie na práci. Lenže svet to vidí ako normálnu záležitosť. A ja tento svet asi nikdy nepochopím. A tento svet nikdy nepochopí mňa.

Keď som sa cítila lepšie, opatrne som sa postavila na nohy. Trochu sa mi zatočila hlava a Namjoon ma chcel stiahnuť naspäť do sedu, ale urobila som dva kroky dopredu. Usmiala som sa naňho.

,,Už som v poriadku."

Namjoon pristúpil bližšie a pritom sa mi díval do očí. Stále som sa usmievala.

,,Sestričenka moja!"

Prekvapene som sa otočila. Prišli Hoseok a Jungkook. Hoseok sa mi zavesil na krk.

,,Si v poriadku!? Žiješ?!"

,,Áno, nemusíš sa o mňa báť. Mrzí ma, že som spôsobila taký rozruch pre nič."

,,Vážne si sa práve ospravedlnila za to, že ti bolo zle?!" zvolal Jungkook.

Všetci traja na mňa vyčítavo hľadeli. Zahanbene som pozrela do zeme. Keď mi bolo zle a pýtala som mamu o nejaké tabletky, dočkala som sa trestu a musela som sa jej ospravedlniť za to, že som zbytočne márnila jej drahocenný čas.

V očiach ma začali štípať slzy. Prečo si na ňu vždy musím spomenúť?! Ja nechcem! Nechcem! Cez slzy som videla ruku s vreckovkou.

,,Nerev, hlodavec," povedal Namjoon, vtisol mi vreckovku do rúk a odišiel.

Jungkook a Hoseok sa za ním dívali ako teľatá na nové vráta spolu so mnou. To... od neho bolo veľmi milé. Usmiala som sa a utrela si slzy.

,,Raz sa smeješ, raz plačeš. Ty si ako aprílové počasie," povedal Jungkook.

,,Poď, ostatní sa o teba strašne báli," usmial sa Hoseok, chytil ma za ruku a viedol do triedy, kde ma Faith a Jazz začali dusiť láskou.

,,Nič ti nie je? Tá Simona je taká krava! Dostala pokarhanie, tak jej treba!"

,,Faith, kľud. Monike nič nie je a to je hlavné," povedala Jazz.

Nemohla som uveriť tomu, že sa o mňa bál aj niekto iný, než ocko. Myslela som si, že len jeho zaujíma, či žijem a či som v poriadku. Bývalí spolužiaci milovali, keď ma videli v slzách a bolesti.

Na druhej strane som sa na seba hnevala. Bol to len sprostý pád na zem a urobila som z toho veľké haló. A spôsobila som im starosti.

,,Si v pohode?" spýtala sa Faith.

Aha, jasné. Už zase plačem aj sa smejem. Cvok! Cvok! Cvok! Cvok!

,,To nič, u nej je to normálne," mávol rukou Jungkook.

Pocítila som príval ďalších sĺz. To, čo povedal, ma zabolelo. Nechcela som to dávať najavo. Začala som sa nahlas smiať. Radšej nech si myslia, že som cvok, než aby videli, aká slabá som.

Hlupaňa, to vedia už dávno! Každému je jasné, že si neschopný a slabý tvor, ktorý nemá právo nazývať sa človekom. Vieš prečo sa s tebou bavia? Ľútosť. To cítia, keď sa na teba pozrú. Ľutujú ťa, ty sprostá chudera!

Jungkook otvoril ústa. Čakala som na jeho ďalšie slová, ale vydal zo seba iba au. Namjoon ho udrel. Kedy sa tu zjavil?!

Jin ho začal ťahať niekam preč a vyzeral dosť nahnevane. Nechápavo sme sa na nich dívali. Nestáli od nás veľmi ďaleko, ale nepočuli sme ich. Hádzali rukami a odrazu povedal Namjoon niečo, čo Jina zarazilo. Pozrel na nás a opäť na Namjoona. Prikývol a vrátili sa k nám akoby nič.

,,Vysvetli mi prečo si udrel môjho syna," zasyčala Faith a objala Jungkooka.

,,Nemusím ti dávať dôvod," odvrkol Namjoon a než ho Faith stihla zabiť, odišiel.

Ja toho chlapca fakt nechápem. Zvyšok vyučovania prebehol dobre. Ale záleží na tom, čo považujete za dobré. Nikto mi už nič neurobil, ale Namjoon na mňa pozeral takým divným pohľadom. Neviem to presne opísať, bála som sa mu pozrieť do očí.

Po škole som sa chcela dostať čo najskôr domov. Dokonca som sa zabudla rozlúčiť. Volali na mňa, ale tvárila som sa, že ich nepočujem.

Dívala som sa na svoje topánky a myslela len na to, že sa skryjem pod deku a celý víkend sa odtiaľ nepohnem. Ale v sobotu má Faith oslavu! A sľúbila som, že prídem.

Ocitla som sa na zemi. Vážne som sa potkla o vlastnú nohu?! Nemehlo! Lenže som sa potkla na povedomom mieste. Prechod. Má to niekto šťastie! A poškrabanú ruku.

,,Pozor!"

Čože? Než som sa spamätala, niekto ma stiahol na druhú stranu. Pozrela som späť na cestu. Šla po nej kolóna áut. Áut, ktoré šli ako o preteky.

,,To nemyslíš vážne, hlodavec! Chceš sa zabiť?! Lebo ak si si nevšimla, ide ti to celkom dobre!“

,,Namjoon?"

Zvieral mi plecia a triasol so mnou ako s handrovou bábikou. To už je dnes druhýkrát, čo mi pomohol!