Don't be afraid

42. kapitola

Mama si ku mne sadla na posteľ. Čakala som, čo urobí. Natiahla ku mne ruku. Udrie ma! Zavrela som oči a čakala na bolesť. Žiadnu som však necítila.

Hladkala ma tak ako včera. Neveriacky som sa na ňu dívala, kým v jej očiach bola láska a teplo. Niečo, čo som v maminých očiach dlho nevidela.

,,Moja maličká," zašepkala.

Nie som práve vysoká, ale rozhodne nie som maličká. A nie som ani jej. Je mi fuk, čo tvrdia gény a papiere. Táto žena nemôže byť mojou matkou.

,,Moje dievčatko, už mám len teba!"

Len mňa? Samozrejme, predtým mala dve. Dve dcéry, no jednej sa zbavila.

,,A kde je tá druhá?" spýtala som sa s nádejou, že za svoju zvedavosť nedostanem trest.

,,Je preč, už navždy," povzdychla si mama a sklonila hlavu.

,,Čo sa jej stalo?"

,,Nebola dobrá. Bola veľmi zlá a ja som ju už nechcela. Nejaká mladá rodinka si ju však chcela kúpiť. Tak som im svoju malú Simonku predala."

P-predala?! Ona... Ona predala moju sestru! Rozplakala som sa ako malé dieťa. Ako malé dieťa, ktoré prišlo o sestru.

,,Mala si len tri roky, uverila si nám. Uverila si nám, že to bola len tvoja vymyslená kamarátka a zabudla si na ňu. Potom sme sa odtiaľ odsťahovali a všetky jej veci sme nechali tu."

Ako som mohla?! Ako som mohla zabudnúť na vlastnú sestru?! To nie je možné! Bola som síce malá, ale.... Preboha, prečo?! Prečo sme jej to my všetci urobili?!

,,Neplač, moja maličká! Teraz som s tebou. Som s tebou."

Lenže ja ťa pri sebe nechcem! Nechcem ťa! Nechcem byť tvoje dieťa! Choď preč! Nechaj ma!

Tieto slová som jej chcela vykričať, ale nevládala som. Bezmocne som sa dívala, ako ma hladká a tvári sa, že je dokonalou mamou.

Čo to s ňou je?! Akoby bola v tranze. Je šialená, je psychopat. Nechala ma osamote. Neskôr som napísala kamarátom, že som chorá a preto nie som v škole. Mama mi nosila čaj a nejakú polievku, ale tá sa dala stráviť.

Týždeň prešiel ako voda. Vďaka Faith som bola do školy dokonale pripravená. Pripravená som však nebola čeliť mame. Keď som zdravá, určite mi zase ublíži.

Ako trest za to, že som bola týždeň chorá nedostanem týždeň najesť. Áno, bola to moja vina. Taká je proste moja mama. Ani desiatu nesmiem!

V škole som sa snažila tváriť šťastne. Nemusela som sa tak tváriť. Ja som bola naozaj šťastná! Konečne som zase videla svojich kamarátov! A hlavne Namjoona. Tak som sa tešila na jeho objatie! Konečne v bezpečí!

Dúfala som, že nebudem mať problémy. Cez desiatovú prestávku mi ale začali v bruchu hrať cigáni a nemohla som to skryť.

,,Prečo neješ?" spýtal sa Namjoon a ďalej jedol svoj sendvič.

Sendvič by som si dala! S maslom, šunkou a syrom!

,,Zabudla som si desiatu," zaklamala som.

Namjoon sa zamračil a jemne mi ťukol prstom do čela.

,,Musíš jesť! To bolo naposledy, jasné?“

Tváril sa desivo. A ja? Ako správny cvok som sa smiala. Namjoon krútil hlavou a dal mi polovicu svojho sendviča.

,,Jedz a neodvrávaj," povedal prísne, keď videl, že chcem protestovať.

Usmiala som sa a s chuťou zahryzla. Bože, to je dobrota! Dala som Namjoonovi pusu a na líci mu zostal kúsok masla. Začala som sa nad tým smiať. Namjoon sa snažil svoj smiech schovať, ale nešlo mu to.

,,Ty si taká potvorka! Nútiš ma sa smiať, ale nie je to smiešne!"

Sklonila som hlavu a s vreckovkou mu to maslo utrela.

,,Ale si moja potvorka," dodal a objal ma.

Zrazu cvak! Obaja sme sa otočili k Hobimu a Taemu. Tvárili sa vydesene, ale kto nie, keď sa naňho Namjoon pozerá zabijáckym pohľadom? Rýchlo schovali svoje mobily a tvárili sa, že sú v tom nevinne.

,,To čo malo znamenať?" spýtal sa ich Namjoon pokojne.

Príliš pokojne. Hobi sa milo usmial, ale pre istotu sa skrýval za svojho komplica.

,,Robíme vám album."

Album? Náš album? Ježiši! Celá červená som sa snažila skryť pod svojou kapucňou.

,,Aj Faith a Jin majú svoj album," povedal Tae.

,,Urobte aj mne jeden!" zakričal Jungkook a pridal sa k nám.

,,Ty nikoho nemáš," zamrmlal Yoongi.

,,Mmm watcha say," zaspieval Jimin a chalani sa začali smiať.

Chudák Jungkook. Povzbudivo som sa naňho usmiala.

,,Ako ti to ide s Prue?"

Jungkook sa usmial. Vyzerá ako zajko, keď sa usmeje!

,,Stále sa hrá na nedostupnú, ale miluje ma. Bude moja a potom sa vezmeme a budeme mať tri deti!"

,,Budeš mať tri deti?!" zvolal Yoongi.

,,Možno štyri," pokrčil Jungkook plecami.

,,Budem sa modliť, aby boli všetky po mame," povzdychol si Yoongi a vážne sa začal modliť.

,,Tým chceš čo povedať?!"

Jungkook vyskočil zo stoličky a buchol Yoongimu po lavici.

,,Jeon Cena," zamrmlal Jin.

Jungkook mal právo sa hnevať, tiež by ma to trošku urazilo. Ale vtedy to prišlo. Yoongi dostal svoj záchvat hnevu. Chlapci sa na seba vrhli a začala sa bitka. Jin ťahal Jungkooka, Jazz Yoongiho.

,,Obaja prestaňte!" zvolal Jin.

Chlapci sa upokojili. Jungkook sa hodil na svoju stoličku. Yoongi sa otočil tvárou k Jazz a vyčerpane sa jej hodil okolo krku. Červenovláska ho s radosťou objala, akoby mu dávala svoju silu.

,,Správate sa ako malé deti! Ak vám je to fuk, mohlo by vás zaujímať aspoň to, že Monika je na smrť vydesená!"

Tak v tom mal pravdu. Vždy keď vidím bitku, zľaknem sa. Je to ako reflex, inštinkt. Proste sa bojím. Namjoon mi dal pusu na čelo a trochu ma to upokojilo. Ale až vtedy som si všimla, ako mu silno zvieram mikinu v rukách.

Cítila som sa previnilo. Za to, že sa bojím všetkého. Za to, že sa bojím vlastných kamarátov, svojich takzvaných bratov.

,,Mrzí ma to."

,,Čo ťa mrzí? Že si sa zľakla? Veď to je normálne! Je to v poriadku, vážne," utešoval ma Jin s vľúdnym úsmevom.

,,Prepáč, že sme ťa vydesili," povedal mi Yoongi a otočil sa k Jungkookovi.

,,Prepáč, že som debil."

,,Aj ty mi prepáč. Nemal som sa tak naštvať," zamrmlal Jungkook.

Chlapci sa teda uzmierili, ale stále som mala zlý pocit. Zlý pocit zosilnel na záchode. Bola som na odchode, keď som začula Dede a Dadu. Rýchlo som sa opäť zavrela do kabínky a sedela som na veku záchoda tak, aby mi nevideli nohy.

,,Konečne trochu súkromia,"zasmiala sa Dada a počula som ako niekoho udrela.

,,Pusti ma, ty hnusná potvora!"

Jazz! Má problémy!

Podarilo sa mi to! Ďalšia kapitola je tu a ja som totálne mimo. J-hope.... Daydream..... 🤣🤣🤣🤣🤣😍😍😍😍 nádhera