Don't be afraid

16. kapitola

Monika pov

Prešiel nejaký čas, odkedy sme sa presťahovali do Ashbournu. Mesiac, ak mám byť presná. Veľa sa toho nezmenilo.

Stále som súčasťou Faithinej rodiny a veľmi ich všetkých ľúbim, no stále neviem o Yoongim. Trápi ma to a chcela by som mu pomôcť.

Ocko je stále ráno doma, no keď prídem zo školy domov, je v práci a vráti sa okolo polnoci. V nedeľu má aspoň voľno.

A Namjoon? Tvári sa, že ma ani nepozná. Projekt z literatúry som odovzdala sama a sama aj počítam matematiku. To som ho vtedy až tak nahnevala?

Dnes som si však všimla, že nie som jediná, čo sa cíti pod psa. Celá škola akoby bola pod mrakom smútku. Snáď sa nestalo nič zlé! Rozhodla som sa spýtať na to svojej najlepšej kamarátky.

,,Faith, deje sa niečo?"

Faith sa na mňa neisto pozrela. Zhlboka sa nadýchla a nervózne sa pozrela von oknom na školské parkovisko.

,,Stalo sa to ešte predtým, než si sem prišla. Z áčky dočasne vylúčili dve dievčatá. Je to známe duo Dada a Dede alias Dagmara a Denisa. Robia problémy a minule zašli priďaleko. Bola tu jedna mladá učiteľka na suplovanie a dostali od nej zlé známky. Tak si ju podali a skončila v nemocnici."

Prebehol mi mráz po chrbte. Ďalší ľudia do skupiny tých, ktorých sa bojím. Trebalo sa nám sťahovať?

,,Máš dôvod sa ich báť. A dnes ráno sa rozchýrilo, že sa vracajú. Aha, tam sú."

Pozrela som von oknom a všetci ustúpili z cesty dvom dievčatám. Jedna mala opálenú pokožku a hnedé vlasy v strapatom chvoste. Bola vyššia, ale asi to bol efekt jej vysokých opätkov.

Druhá mala tenisky a jej oči, tmavé ako aj jej vlasy, si premeriavali každého. Dovoľujem si povedať, že je to druhá Simona.

,,Vedela si, že sú zo Simoninej partie?" ozvala sa Faith potichu.

No zbohom! Náhoda je blbec.

,,Tá v teniskách je Dede, druhá je Dada," objasnila Faith.

Som taká rada, že nie som v ich triede! Ak boli na mesiac vylúčené, to musia byť poriadne čísla. Bodaj by nie, keď zbili učiteľku! Čo všetko by mohli urobiť mne, ak by som ich nahnevala? Na to radšej nemysli, Monika! Nechoď im do cesty a všetko bude dobré!

Každý bol ako na ihlách z tých dvoch. Až na Simonu, samozrejme. Objala ich, akoby sa vrátili z vojny a vybozkávala na obe líca. Smiali sa a rozprávali sa a mne bolo smutno. Simona sa kedysi takto bavila so mnou, ale našla si náhrady. Veď ja mám tiež nových kamarátov, ale oveľa lepších. Môže závidieť! Nejaká som škodoradostná, mala by som prestať. Nedajbože by som bola ako ona.

Trojici som sa úspešne vyhýbala celý deň, až kým neprišla telesná. Šla som si zo skrinky vybrať úbor, keď ma našli samú. Dada a Simona mali v rukách cigarety a fajčili. Vydesene som sa natlačila na skrinky.

,,To je tá chudera, čo si ju spomínala?" spýtala sa Dede.

,,Hej. Pozri, ako sa nás bojí. Ale ona sa bojí všetkého," zasmiala sa Simona a dievčatá sa k nej pridali.

Ona sama podišla bližšie a potiahla z cigarety. Dym mi fúkla priamo do tváre. Začala som strašne kašľať. Vďaka mame mám pľúca v nie práve najlepšom stave.

Aj ona fajčila a najradšej mi fúkala dym priamo do tváre a keďže som celkovo slabá, som dnes tu. Natlačená na skrinky a dusím sa z trošky dymu. Snažila som sa odvrátiť tvár, ale Simonine dlhé nechty sa mi zaryli do líc, ako mi chytila tvár palcom a ukazovákom.