Don't be afraid

65. kapitola

Bolo to nechutné, ale nemohla som sa na to prestať dívať. Simona. Stále zviazaná. Síce už nebola vonku v zime, ale bola niekde, kde je tmavo. Začal marec a sneh sa dosť rýchlo roztopil. Ale v lese je ho ešte dosť. Museli sa však presunúť, lebo tam, kde je Simona, nevidím žiadne okná. Určite sú už niekde inde. Chorá žena, tá moja mama! Zaplatí za všetko! Po ceste domov som premýšľala, ako ju nájsť, keď mi zrazu začal vyzváňať mobil. Namjoon! Zdvihla som bez váhania.

,,Joonie?! Kde si?! Prečo si sa dnes neukázal?" chrlila som otázky jednu za druhou.

Namjoon na druhej strane telefónu dychčal. Podľa zvukov sa pohyboval veľmi rýchlo, bežal. Mala som zlý pocit.

,,Myška? Počúvaj ma... Heh... Nič mi nie... Je... Ale nesmieš... Heh... Heh... Ma hľadať... Fuuu..."

,,Namjoon, kde si?!" zvolala som vydesene.

Niečo sa mu stalo! Niečo mu hrozí!

,,Nepoviem ti to... Lebo... Heh... Pôjdeš za mnou... Už ťa poznám.... Haaaaah... Ak chytia... Teba... Huuuuh... To... Nedovolím... Ja im ujdem... Neboj... Heh... Sa... "

,,Kto?! Kto po tebe ide?!“ pýtala som sa zúfalo.

,,Netráp sa tým... Musím ísť... Heh... Vrátim sa... Len... Neviem kedy... Dávaj si.... Pozor... Ozvem sa... Heh... Keď budem môcť... Ľúbim ťa..."

,,Aj ja teba," stihla som povedať tesne predtým, než náš hovor ukončil.

Nemohla som to udržať. Spočiatku to bola jedna malá slza, ale potom už šli ako na páse, rýchlo jedna za druhou. S plačom som sa naposledy tackala domov, keď som dostala v tretej triede päťku z fyziky. Teraz je to vážnejšie. Oveľa vážnejšie. Snažila som sa ale prestať plakať, niečo som si sľúbila. Jackson má teda nevidel uplakanú.

,,Mončííí!" skočil na mňa.

,,Ako ide akcia Faitin?"

Teraz ma zabije.

,,Vlastne... Ani som sa nesnažila."

Chcela som povedať, že mám iné starosti, ale to by som bola drzá. A ja taká byť nechcem! Jackson si povzdychol. Kým som jedla, neustále ma sledoval.

,,Deje sa niečo?" spýtala som sa, keď so dojedla.

,,Áno, niečo sa deje. Ideme spolu do akcie!" zvolal a už ma ťahal von.

Zamkol dvere a ťahal ma do ulíc mesta. Usmieval sa od ucha k uchu.

,,Toto je poprvýkrát, čo idem do shipovacej akcie triezvy! A nie som sám!" radoval sa.

Chvíľu sme sa len tak túlali, potom sme našli náš cieľ. Alebo skôr cieľ môjho akože šéfa akcie. Kim Seokjin sa práve lúčil s Dadou, no vyzeral, že chce byť od nej čo najďalej. Potom mieril do parku.

,,Plán je jasný," šepkal Jackson.

,,Zistiť dôvod Jinovej náhlej sprostosti."

Nenápadne sme sledovali Jina a Jackson sa rozhodol zaútočiť. Doslova zaútočiť. Proste na Jina skočil a stiahol ho do blízkych kríkov. Jin začal kričať a snažil sa ujsť, ale Jackson ho pevne držal. Vyzeralo to dosť komicky.

,,Pomôž mi!" otočil sa ku mne Jin.

Asi som to prehnala, ale v tej chvíli mi pripadalo správne to urobiť a nič som neľutovala. Kopla som ho do rebier. Okamžite stíchol, snažil sa tváriť, že ho to nebolelo. Jackson teda plakal miesto neho, ale z iného dôvodu.

,,Som na teba tak hrdý, Monči!"

,,To mám hovoriť ja! Adoptoval som si ju prvý!" ozval sa Jin urazene.