Don't be afraid

Špeciálna Časť 2

Jungkook pov

Po tréningu som šiel rovno domov spolu s Prue. Neverím, že mi priniesla obed! Moja láska! Neverím ani tomu, že ma neznáša. Keby to bola pravda, kašle na mňa a nechá ma umrieť od hladu.

,,Haló? Vnímaš ma?"

Čože? Prue mi mávala rukou pred očami, aby som sa prebral. O čom to hovorila? Nervózne som sa uškrnul. Hups! Prue si dala ruky vbok a zachmúrila sa na mňa. Keď vezmem do úvahy, že mi siaha niekde po hruď, bola neuveriteľne roztomilá!

,,Mal by si vnímať ľudí, ktorí sa s tebou rozprávajú. Inak ich môžeš uraziť."

Uraziť? Urazil som snáď Prue? Otočila sa a kráčala predo mnou rýchlou chôdzou. Snáď mi nechce ujsť! Rýchlo som ju dobehol a bránil jej v ceste.

,,Prepáč, nechcel som ťa uraziť, princezná moja," žmurkol som, dokonca som si kľakol na jedno koleno.

Prue bola červenučká a musel som bojovať s pokušením tie krásne líca vybozkávať. Aj pery, keď sme už pritom, hehe.

,,Povedz áno!" zakričal ktosi z druhej strany.

Stačil jediný pohľad a spoznal som ho. Bol to Jackson. Celý Ashbourn ho pozná, lebo pije ako dúha a s každým je kamarát. Občas je aj triezvy, nebojte sa. Ale len občas.

,,Povedz mu áno! On ťa ľúbi viac ako mňa! Prídem na svadbu, nebojte sa!"

,,Sklapni, Jackson!" skríkla Prue a Jackson radšej utekal.

So smiechom som sa postavil a oprášil si nohavice. To si píš, že mi raz povie áno, Jackson! A neboj, pozveme ťa.

,,Opilec," zahundrala Prue.

,,Ale no tak! Veď vieš, že sa jedného dňa tak či tak vezmeme," odvetil som.

Prue mi chcela niečo odvrknúť, ale jej nahnevaný výraz sa razom zmenil na prekvapený. Asi som ju konečne dostal!

,,Čo sa stalo? Mačka ti odhryzla jazyk?" zasmial som sa.

Prue mi zakryla rukou ústa. Nuž, čakal som všeličo. Ale nečakal som, že ma potom bude ťahať do uličky. Wow!

,,Nejdeš na to trochu rýchlo?"

,,Sklapni, ty úchylák sprostý! Nepočuješ to?"

Počkať, takže stále nič? Môj šarm nefunguje?! Doriti! Už som si myslel, že ju mám! Bol som ale ticho a začul som nejaký divný zvuk spod krabíc. Myslím, že štekot. Opatrne som nadvihol jednu krabicu. Krčilo sa pod ňou malé šteňa.

,,Preboha!" zvolala Prue a chcela toho ufúľanca zobrať na ruky, ale začal kňučať a triasť sa.

,,Neboj sa," povedala potichučky.

Šteňa na ňu smutne pozrelo. Bože, je roztomilé! Prue to malé chúďa zdvihla na ruky. Bolo chudé a špinavé a Pruino tričko bolo hneď od špiny.

,,Nemôžeme ho tu nechať," povedala rozhodne.

,,A čo chceš robiť? Vziať si ho domov?"

,,Presne tak!" odvrkla a vyšla späť na ulicu.

Bol som jej v pätách. Je to síce krásne gesto, ale keď nám to rodičia nedovolia? Čo urobí potom?

,,Miláčik, ale..."

,,Žiadne ale! To šteniatko si nechám aj keby tanky z neba padali a postarám sa oň! Či už s tvojou pomocou alebo nie!"

Prečo je tak tvrdohlavá?! Počkať, s mojou pomocou?