Don't be afraid

68. kapitola

Ráno bolo Faith lepšie, ale chcela byť sama. Rozhodla som sa jej dať teda priestor a vrátila som sa domov. Ale sama som sa cítila pod psa. Kelly mi navrhla, že ma vezme k babke. Dala som teda babke vedieť, že prídem. Navrhla, aby zostala aj Kelly. Keď nám babka otvorila, opäť sa dlho dívala na Kelly so zamysleným pohľadom.

,,Monika? Vitaj, drahá!" privítal ma dedko.

,,Dobrý deň," pozdravila ho Kelly.

Dedko zostal nehybne stáť. Babka ho chytila za plece a niečo mu pošepkala do ucha. Dedko prikývol a podal Kelly ruku.

,,Dobrý deň, slečna. Ospravedlňte ma."

Kam dedko ide?

,,Bude len v dielni, neboj," usmiala sa babka a pozvala nás do kuchyne.

Bola som milo prekvapená. Sedela tam teta Marlene a rozprávala sa s prababkou. Obe sa k nám otočili. Prababka sa zamyslene usmiala. Teta Marlene sa rýchlo postavila a neisto urobila jeden krok k nám. Kelly sa nervózne usmiala a zamávala im.

,,Zdravím."

,,Teta Marlene, prababka, toto je Kelly. Kamarátka, u ktorej bývam. Kelly, toto je moja teta Marlene a moja prababka Rose," predstavila som ich.

Teta Marlene sa nezmohla na slovo. Nechápala som prečo, ale zišlo mi na um, že ju stále trápi Simonin únos. To bude tým. Sadli sme si za stôl. Babka nám pripravila ovocný čaj a domáce koláčiky.

,,Takže Kelly, koľko máš rokov?" spýtala sa babka.

,,V auguste budem mať dvadsať," povedala veselo.

Teta Marlene potichu fňukla. Pri našich spýtavých pohľadoch sa vyhovorila na alergiu.

,,V auguste by aj jej decko malo dvadsať," pošepkala mi prababka potichu.

Chúďa teta Marlene! Babka sa ďalej pýtala Kelly na to, ako žije, čo robí a podobne. Len som dúfala, že mojej kamarátke nevadí odpovedať na všetky otázky. Mne by to bolo nepríjemné. Neskôr sa Kelly vypýtala na záchod. Osameli sme a vtedy sa teta Marlene rozplakala.

,,Teta Marlene, čo ti je?" spýtala som sa ustarostene.

,,Ona... Má jej oči. Ako moja maličká," plakala.

,,Tiež sa narodila v auguste. A to ani nehovorím, že sa na teba podobá, Marlene," prikývla babka a objala tetu Marlene okolo pliec.

Kelly sa naozaj na tetu Marlene podobala. Jej dcéra by bola v rovnakom veku, ako teraz Kelly. Nie, to by bola priveľká zhoda náhod. Kelly nemôže byť dcéra tety Marlene. Alebo môže? Podľa toho, čo máme, by ňou pokojne mohla byť!

,,Pozri, pravdu zistíme len pomocou testov," ozvala sa prababka ako hlas rozumu.

,,Hej? A čo jej poviem? Je možné, že si moja stratená dcéra. Pôjdeš so mnou na testy DNA?!" vyhŕkla teta Marlene.

,,No... Možno," ozvalo sa nesmelo od dverí.

Do frasa! Stála tam Kelly, bledá ako stena. Nevedeli sme, čo robiť, ani čo povedať.

,,Koľko... Koľko si toho počula?" spýtala sa babka nervózne.

,,Dosť na to, aby som si myslela, že by ste mohli byť moja mama," povedala Kelly tete Marlene odhodlane.

,,Ak chcete, môžeme ísť na tie testy. Nič za to predsa nedám."

Teta Marlene začala nanovo plakať a objala Kelly. Vtedy mi naozaj pripomínali mamu a dcéru.

,,Testy ti povedia to, čo ja. Je to tvoja malá," usmiala sa prababka.

,,Musíme si byť isté, mama. Nemôžeš všetko zakladať na tom, čo cítiš," uzemnila ju babka.

,,Nehovor! Kto ťa varoval, že Jennifer prinesie celej rodine pohromu?! Ja! Kto vedel, že bude chcieť Katherine ublížiť? Ja! Kto vie, že sa skrýva v lese? Ja!"

,,Mama, to boli len náhody. A okrem toho, Jennifer nie je v lese. Podľa polície mala namierené do New Yorku, tam po nej teraz pátrajú!"

Babka sa ďalej hádala so svojou mamou. Teta Marlene, Kelly a ja sme sa presunuli do obývačky. Obe vyzerali neisto. Kelly si odkašľala.

,,Ak... Ak som vaša dcéra... Smiem sa spýtať, prečo ste ma vtedy nechceli?"

Teta Marlene sa zhrozila.

,,Nie, tak to nebolo!" zvolala a pevne Kelly objala.

,,Nebola som to ja, kto nechcel dieťa. Neviem, či ti Monika spomínala svoju mamu."

Kelly prikývla.

,,Vaša sestra. Bez urážky, ale je fakt švihnutá."

,,Nemáš ani poňatia. Práve kvôli nej som prišla o dieťa. Len čo sa moja dcérka narodila, Jennifer sa vkradla do pôrodnice a vzala ju. Nestihla som jej ani dať meno, ale jedno si pamätám. Tú chvíľu, kedy mi ju prvý a jediný krát dali do náručia. Hneď vedela, že som jej mama, usmiala s ana mňa. A... Mala tvoje oči. Žiarivé, plné lásky a života, po otcovi."

Rozhodla som sa dať im dvom súkromie. Nemala som tam čo robiť. Bola to ich chvíľka. Mám pocit, že Kelly naozaj je moja stratená sesternica. Cítim to. Vrátila som sa do kuchyne, kde bola už len prababka. Rýchlo ma k sebe zavolala. Kľakla soľ si k nej a čakala, čo mi povie.

,,Dieťa, dobre ma počúvaj. V tomto dome si každý myslí, že som starý blázon a nemôžem nikomu veriť."

,,Vy nie ste blázon," usmiala som sa na ňu.

Pohladila ma po vlasoch a úsmev mi opätovala.

,,Vedela som, že sa na teba dá spoľahnúť. A tykaj mi, drahá. Teraz počúvaj. Polícia ti zrejme veriť nebude a ani nikto iný, ale viem, kde by sa Jennifer mohla skrývať."

Celá som sa roztriasla. Vie, kde je mama?! Ako, preboha?!

,,Snažila som sa im to povedať, ale nikto ma tu nechce počúvať! Tak aspoň ty si ma vypočuj a sľúb mi, že sa tam aspoň pozrieš, ale budeš na tú harpiu pripravená."

,,Sľubujem," prikývla som sprisahanecky.

,,V lese je jeden starý sklad. Predtým ho normálne používala jedna firma, ale keď skrachovala, na sklad sa zabudlo a ako les rástol, sklad sa v ňom stratil, ale Jennifer o ňom vie. Tam sa teraz podľa mňa skrýva, som si tým istá. A určite tam niekde skrýva aj Simonu. Ja to viem!"

Bála som sa spýtať odkiaľ to vie. Ale niečo pravdy na tom možno bude. Za pokus nič nedám. A ak tam naozaj je Simona, oslobodím ju a mama zaplatí. Presne ako som to sľúbila sama sebe!

,,Pôjdem tam. A budem pripravená jej čeliť," sľúbila som.

Prababka ma pevne objala a dala mi pusu do vlasov.

,,Budem ti držať palce, dievča. Ale nesmieš sa báť, inak dostane aj teba! Máš v sebe viac sily, než si myslíš. Stačí ti pozrieť do očí a hneď to vidím! Ty to dokážeš, Monika, neboj sa."

Jej slová mi dodali odvahu. Pripravím sa a čo najskôr pôjdem to miesto preskúmať!

Ideš, Monika! Do toho! Kto bude našu hrdinku povzbudzovať na jej ceste so mnou?! Čo poviete? Zvládne to?