Don't be afraid

20. kapitola

Simona mi nikdy neliezla na nervy viac ako teraz. Najprv mi ničila život na starej škole, potom sa objaví tu. Dokonca na mňa zaútočila so svojimi dvomi kamarátkami! Potom ju nájdem v uličke, pomôžem jej a ona mi to dnes oplatila. A nesmiem zabudnúť na ten sen.

Mám to pustiť z hlavy? Aj keby som chcela, nemôžem. Stále sa mi prehráva v hlave. Ako pokazená platňa.

Doma to bolo ako vždy. Najesť, upratať za sebou, pripraviť sa do školy, postarať sa o domácnosť. Mala by som si nájsť nejaké hobby.

Žalúdok však vraví, že najprv by doňho trebalo niečo dať. Už mám zase hlad? Otvorila som teda chladničku, ale nebolo tam toho veľa. Napísala som ockovi, že idem na nákup a vzala som peniaze z pohára na zaváranie, ktorý bol na poličke. Ocko ho tam dal pre prípad, že by trebalo niečo nakúpiť.

V potravinách som si vzala vozík a dávala doň veci, ktoré v našej domácnosti chýbali. Zastavila som sa pri sladkostiach. Ocko a ja milujeme brusnice v čokoláde.

Vzala som dva balíčky, keď som pocítila mierne štuchnutie do chrbta. Rýchlo som sa otočila. Bola to Prue s košíkom v rukách.

,,Ups, prepáč..... Nevideli sme sa už? Vyzeráš povedome."

Začala som byť nervózna. Nestretli sme sa práve príjemne, nebol ani čas na predstavenie.

,,No vieš...... Stretli sme sa včera v parku," začala som opatrne.

Prue sa zamyslela a zdalo sa, že si spomína.

,,Ty si bola s Jungkookom, že? Musíš byť to nové dievča, čo spomínal. Ehm...."

Ospravedlňujúco sa usmiala a sklonila zrak.

,,Prepáč, vypadlo mi meno."

,,Monika," povedala som s úsmevom.

Dobre, nie je na mňa naštvaná. Síce som jej nič neurobila, ale človek nikdy nevie, čo má čakať.

,,Vedela som, že to začína na M. Jungkook ťa často spomína, ale keď začne rozprávať, veľmi ho nevnímam. Moja chyba. Ale páči sa mi, ako hovorí o svojich priateľoch."

Len čo to povedala, začala splašene mávať rukami.

,,Nehovor mu, že som to povedala! Bude si myslieť, že som doňho!"

Zasmiala som sa a pokrútila som hlavou. Zatvárila som sa, akože si zamykám ústa a kľúč som vyhodila. Prue sa tiež zasmiala.

,,Mal pravdu, si roztomilá."

Začala som sa červenať. Roztomilá? Ja?

,,Ideš k pokladni? Ja hej," povedala a keď som prikývla, chytila ma za ruku a šli sme spolu.

Vidím, prečo sa Jungkookovi páči. Je to milé a veselé dievča. Rada by som sa s ňou stretávala častejšie. Vyšli sme na ulicu, pripravené ísť každá svojou cestou.

,,Ozaj, čo robíš cez víkend?" spýtala sa ma Prue.

,,Ideme celá partia k Jinovi. Pozrieme si film a prespíme tam," povedala som.

A v zápätí som to oľutovala. Prue sa zatvárila veľmi sklamane.

,,Všetci?"

Neochotne som prikývla. Prue sa rýchlo usmiala a párkrát zažmurkala. Ten úsmev jej nepristal. Bol falošný.

,,Aha. Tak nič. Ale keby si niekedy mala čas, napíš mi. Nájdem si ťa na fb. Maj sa."

Než som sa jej stihla odzdraviť, rýchlou chôdzou sa mi vzďaľovala z dohľadu. Možno bude víkend tráviť sama a spoliehala sa, že ju zo samoty zachránim. Rada by som, naozaj! Ale už som im sľúbila, že prídem!

Smutne som sa ťahala domov s taškami. Ockovi som dala vedieť, že som doma a nákup som vyložila. Uprostred odkladanie jogurtov do chladničky mi prišla správa.

Už som tu

Jogurt mi spadol na zem. Aj som zabudla na tie správy!

Teším sa. Všetko ide podľa plánu

Rozhodla som sa odpísať.

Kto si a čo chceš? Nemôžeš mi dať pokoj?

Poznáš ma a veľmi ma sklamalo, že si ma nespoznala. Čoskoro pochopíš, čo chcem a pokoj ti nedám. Tak skoro nie

Začala som sa triasť od strachu. Kto to je? Sleduje ma? Zase mi pípol mobil. Tentokrát to bola žiadosť od Prue. Prijala som ju a začali sme si chvíľu písať. Pomohlo mi to zabudnúť na tie správy. Bohužiaľ, neskôr mi prišla ďalšia.

Pozri sa do krabice s fotkami

Čo tam má byť? Pomaly som sa pobrala do obývačky. V skrinke pod telkou bola krabica s fotkami. Ďalšia správa.

Nie do tej v obývačke

Takže ma predsa len vidí! Začala som odpisovať.

Inú ale nemáme

Máte, len ju musíš nájsť. Nájdi ju

Skúsila som sa aspoň tváriť, že som odvážna a vôbec sa nebojím.

A keď nie?

Snažíš sa hrať na hrdinku? To ti nešlo, ale prekvapuješ ma, to musím uznať

Nedaj sa! Nedaj sa! Tie dve slová som si opakovala v hlave.

A keď tú druhú krabicu nebudem hľadať?

Vážne chceš vedieť čo urobím potom?

Mohol by ublížiť mojím blízkym. Uniesť, mučiť, zabiť. Neviem s kým mám dočinenia a ani čoho je schopný.

Dobre. Skúsim ju nájsť

Dobré dievča

Až do večera som sa snažila nájsť ešte nejaké fotky, ale nič. Prehľadala som každý kút. Teda, nie tak celkom, ak mám byť úprimná. Vynechala som ockovu izbu, pivnicu a podkrovie. Ockova izba je jeho a ja by som tam nemala liezť a hrabať sa mu vo veciach. A tie dve ostatné? Bojím sa tmy. Ale musím to urobiť. Inak by ten neznámy mohol niekomu ublížiť.

Rozmýšľala som, kam najprv. Mala by som prekonať svoj strach. Pivnica je teda prvá. Dvere sa nachádzali v kuchyni. Pomaly som ich otvorila. Svetlo mi ukázalo pár schodov. Kde je spínač na svetlo v pivnici?

Začalo ma to vracať do minulosti. Mama ma často zamykala do pivnice, kde ma zbila a potom ma tam nechala pár dní. Pokoj, Monika, to je minulosť!

Spínač som našla na stene. Zapla som svetlo a pivnica už nevyzerala tak desivo. Zišla som dole a začala sa obzerať. Po chvíli som našla nejaké krabice v rohu.

Boli tam detské veci. Boli zelené. Keď som mala štyri roky, mama mi ukazovala moje fotky, keď som bola bábätko. Na každej jednej som mala zelené oblečenie. Povedala mi, že iné som ani nechcela a dodnes sa ma to drží. Ako, oblečiem si aj iné farby, ale zelená je proste naj naj naj!

Našla som však aj žlté dupačky. Možno jedny z tých, ktoré na mne skúšali, ale ja som chcela zase len zelené. Lenže iné farby som nenašla. Len zelené a žlté. Prečo neskúšali iné farby? Žeby to vzdali?

So záujmom som v rukách držala žlté šatôčky. Žltá. Simonina obľúbená farba. A zase som pri nej! Musím sa naučiť sústrediť na jednu vec.

Čas preskúmať druhú stranu! Okrem krabíc, v ktorých neboli fotky, som našla ešte niečo. Svoj detský kočiar. Presne ako z mojich fotiek! Bielo zelený. Zarazilo ma však, že tu bol ešte jeden, len viac vzadu. Bielo žltý.