Don't be afraid

38. kapitola

Dnešok by som rada označila za dobrý deň. Lenže to by som vám klamala. Všetko zničila tá hnusná literatúra. Aby som zase nekrivdila milovníkom literatúry, pokazila to tá bosorka.

Cooperová. Vyvolala Jimina. Pri jednej otázke sa zasekol a ona sa doňho hneď pustila, akoby mohol za obe svetové vojny a globálne otepľovanie. Chudáčik, mal plač na krajíčku. A keď tresla tou hrubou knihou po katedre! Až ma striaslo.

I Namjoon sa bál ozvať. V tejto triede vydesených detí sa však našiel niekto odvážny. Stolička za mnou zaškrípala. Nikto tomu nemohol uveriť. Tichá a hanblivá Clare stála a nebojácne sa dívala na Cooperovú nenávistným pohľadom.

,,Dajte mu pokoj, vy bosorka!" skríkla a zovrela päste od hnevu.

Preboha! Cooperová ju zabije! Rázne vstala a smerovala ku Clare. Ten pohľad! Taký mala mama, keď ma chcela udrieť. Rýchlo som sa postavila pred Clare. Na líce mi dopadla presne mierená rana.

,,Čo robíš, ty hlupaňa?!" skríkla Cooperová.

Clare mi položila ruky na plecia. Bála sa, no stála za mnou.

,,A ty, ešte uvidíš! Vy všetci uvidíte..."

,,Čo uvidia?"

Do triedy vošla pani riaditeľka. Prísnym pohľadom schladila Cooperovú.

,,Ku mne do kancelárie, ihneď!"

Keď ten satan odišiel, všetci sme si vydýchli. Namjoon sa na mňa vrhol a pevne ma zvieral v objatí.

,,Ty šibnutá, bláznivá, divná myška! Čo ťa to napadlo!?"

Myška?

,,Nemohla som ju nechať udrieť Clare."

Čoskoro sme sa objímali celá trieda. Riaditeľka ju určite vyhodí. Sme voľní! Sloboda! Keď sme sa pustili, Jimin sa ešte objal s Clare a nechal slzy padať na zem.

,,Ďakujem, že si sa ma zastala," povedal a snažil sa skryť svoju rozkošnú tváričku v Clarinej bielej mikine.

Správa o tom, čo sa dnes stalo na literatúre, sa šírila ako oheň. Každý sa nás pýtal, či je to pravda, či nás udrela aj predtým, proste chceli vedieť všetko. Takto sa pýtali na chodbách. Do našej triedy nakuklo len jedno dievča, Simona. Skôr do triedy však vbehla a vrhla sa mi okolo krku.

,,Pusti ju!" zjačal Namjoon.

,,Si v poriadku?" spýtala sa Simona ustarostene a nevšímala si ostatných, ktorí ju vyháňali.

,,Nič mi nie je," usmiala som sa a vtiahla Simonu do ďalšieho objatia.

,,Stačilo! Vypadni, Simona!" zvolal Namjoon a natiahol sa po nej.

Simonu som schovala za seba a chytila ju za zápästie. Viem, bola zákerná. Ale keby nechcela byť zase moja kamarátka, neprišla by teraz za mnou.

,,Monika, uvedomuješ si, že brániš tú harpiu?" ozvala sa Faith a tvárila sa zhrozene.

,,Áno. Ale nechce nikomu ublížiť. Len sa pýtala, či som v poriadku a vy na ňu útočíte."

,,To ste zase kamarátky či čo?" spýtal sa Namjoon.

,,Vlastne áno," prikývla som.

,,Bude najlepšie, ak sa vrátim. Potom sa ozvem," zašepkala Simona a odišla.

Ja viem, že bola hnusná. Ale nevidí sa mi správne sa k nej takto správať. Bolo mi jej ľúto. Cítila sa odvrhnutá. Tak ako ja, keď začali jej útoky.

Vyrušil nás hluk na chodbe. Vyšli sme z triedy. Žiaci tvorili koridor. Riaditeľka práve vyprevádzala Cooperovú. Šepkalo sa, že ju vyhodila. Čo iné by aj urobila?

Cooperová sa pozrela mojím smerom. Stuhla mi krv v žilách. Ten pohľad! V živote som sa tak nebála ničoho ako tých očí! Namjoon si ma držal blízko pri sebe. Chcela som odvrátiť tvár, ale nemohla som. Stále sme sa s bývalou učiteľkou na seba dívali.

Ako som si vydýchla, keď nadobro opustila budovu školy! Nová učiteľka vraj príde už zajtra. Tu sa koná rýchlo! Keby sa ešte dalo aj rýchlo zabudnúť! Jimin bol stále zničený. Počas obeda nechcel o jedení ani len počuť.

,,Niečo jesť musíš," dohováral mu Jungkook.

Jimin len pokrútil hlavou a odsunul od seba misku. Snažili sme sa doňho dostať aspoň malú lyžičku. Clare sa rozhodla prejsť od slov k činom. Nabrala na lyžicu zemiakovú kašu a mávala ňou Jiminovi pred ústami.

,,Ak to nebudeš jesť... Tak... Tak ti s tým zababrem sveter!"

Jimin bol chvíľu ticho, ale potom sa začal smiať. Konečne bol veselý. A smiali sme sa i my.

,,Tak to je tá najhoršia vyhrážka, akú som kedy počul," vyjachtal Jimin pomedzi smiech a s radosťou zjedol ponúknutú kašu.

A tak to šlo po zvyšok obednej prestávky. Clare musela okrem seba kŕmiť aj veľké dieťa menom Jimin. Ale zaslúžil si tú starostlivosť. A aj to Clare oplatil, po škole ju odprevadil domov.

A mňa zase môj Namjoon. Bože, môžem ho tak volať? Môj? Viem, že sme spolu krátko, ale... Tak ťažko sa to vysvetľuje! To, čo k nemu cítim je silné. Dosť silné na to, aby som s ním túžila zostať už navždy.

,,So Simonou to myslíš vážne?" spýtal sa odrazu.

,,Huh?"

,,To, že ste zas kamošky. Určite vieš, čo robíš?"

,,Samozrejme, že viem!" zvolala som na obranu.

Namjoon sa začal smiať, no rýchlo prestal. Čo také som zas povedala?

,,Nemal by som to robiť často, smiať sa," zamrmlal si popod nos.

,,A to už prečo?" nechápala som.

Namjoon si povzdychol.

,,Keď sa človek usmieva, tak väčšinou preto, lebo všetko je v pohode. Lenže teraz nie je všetko v pohode a ja sa nemám čo usmievať ako buzerant."

Trochu som sa zľakla nad jeho hrubým hlasom. Sálal z neho hnev a šíril sa ako dym. Veľký, hlboko potláčaný hnev, ktorý musel ísť von.

,,A prečo sa teda usmievaš?" vyšlo mi z úst skôr, než sa zamyslela nad vlastnými slovami.

Namjoon na mňa zhora pozrel. Moja prekliata výška! Videla som, ako sa snažil potlačiť ďalší úsmev. Prečo? Veď je to nádherný úsmev!

,,Kvôli tebe. Preto si divná. Stačí, že dýchaš a ja mám takú chuť byť šťastný!"

,,A nie si šťastný?" spýtala som sa potichu.

,,Teraz keď mám teba, tak hej."

Nemohla som si pomôcť. Objala som ho a snažila sa doňho votrieť toľko pozitívnej energie, koľko sa len v mojom tele nachádzalo.

,,Mal som šťastie, že som ťa našiel," povedal tak ticho, že som mu skoro nerozumela.

Ale počula som to. Namjoon mal šťastie? A čo potom ja? Splnený sen mi pripadá ako správny výraz. Niečo také totiž zažívam.

Tak, a bosorka je preč! Ako sa vám páčila táto časť?