Don't be afraid

Špeciálna Časť 5

Nechala som Jina, aby ma dotiahol až na školský dvor. Nechápala som, prečo sem. Mohol mi to povedať na parkovisku, nie? Asi nie.

Bohužiaľ, mali sme nechcenú spoločnosť. Na lavičke sedela Dada. Dede, hoci bola vylúčená, sedela vedľa nej a držala ju v objatí. Stála pri nich ešte jedna baba, Petra. Váhala som. Zastavila som sa na mieste. Jin sa ku mne otočil a zovrel mi ruku. Robil to vždy, keď som bola nervózna. A potom sa usmial tak sladko, že som mu podľahla a mal ma vo svojej moci.

Doviedol ma až k tej úžasnej skupinke. Mala som možnosť si ich lepšie pozrieť. Petra stála za lavičkou a triasla sa. Dede bola celá bledá a zvierala svoju kamarátku. Dada plakala. Bola celá od sĺz a sopľa a všimla som si niečo, čo rozhodne nebol jej hrozný mejkap. Modrina. Priamo na líci a na druhom červený fľak. Pekné! Kto jej to urobil? Chcem mu dať darčekový kôš. Nechápte ma zle, ale bolo na čase, aby jej niekto vrazil.

,,Povedz jej to," prehovoril Jin.

Dada vypískla ako myš, ktorú niekto pristúpil. Bála sa Jina. Videla som jej to v očiach. Nechápala som prečo. Jin je predsa neškodný!

,,Čo na mňa tak zízaš?!" vyštekla Dada.

,,Ešte raz sa s ňou takto budeš baviť a dostaneš ďalšiu ranu," zastal sa ma Jin a zdvihol päsť.

To on jej toto urobil?! Ten Jin, ktorého poznám?! Nemôžem uveriť tomu, že niekomu ublížil! Snáď nie som ďalšia na rade!

,,Dobre, prepáč!" vyhŕkla Dada a snažila sa schovať za Dede.

,,Ja... Chcela som, aby bol Jin môj. Tak som vás v ten večer sledovala do tej reštaurácie. Kým si bola preč, poslala som za tebou Dede, aby ti nasadila chrobáka do hlavy a ja som medzitým spracovala Jina. Povedala som mu, že ti ublížim, ak nebude robiť, čo mu poviem. Bál sa o teba, ako som čakala. Tak sa dal dokopy so mnou a teba nechal. Robil všetko, čo som mu povedala. Až doteraz."

Slova sa teraz ujal Jin. Ja som bola stále v šoku z toho, že niekoho udrel, ešte o tomu dievča! A to, čo mi práve Dada povedala, nepomáha.

,,Mal som toho dosť. Keď som ťa v ten večer videl s Monikou... Neovládol som sa. Strašne si mi chýbala, vieš? Dada na to prišla a chcela ti ublížiť. Len pred chvíľou mi hovorila, čo všetko ti urobí a dal som jej facku. Povedal som jej, že končím a nech dá nám všetkým pokoj. Súhlasila, ale bohužiaľ, musel som použiť násilie."

Jin... Vážne ju udrel! Preboha! A vlastne dvakrát preboha! To čo tá ťava urobila?! Vyhrážala sa môjmu Jinovi! Jemu sa môžem vyhrážať len ja, aj to len s tým, že ho budem štekliť, ak mi nedá pusu! Vložila som všetku silu do svojej pravačky a dala Dade takú facku, že jej hlava odletela. To si zaslúžila právom! Aby jej kamarátkam nebolo ľúto, aj im som jednu vrazila.

,,Faith, to bolo trošku..." vyjachtal Jin, ale viac slov z neho už nevyšlo.

Ani nemalo ako. Potiahla som ho za golier k sebe a venovala mu vášnivý bozk. Konečne! Neskutočne mi chýbal. A konečne je opäť pri mne! Bolo mi jedno, ako dlho sme sa bozkávali, ale keď mi dochádzal vzduch, museli sme sa odtiahnuť.

,,Wow," vydýchol Jin.

,,Čo?"

,,Teraz si... Bola ako nejaká... Bad Girl," usmial sa na mňa tak sladko, ako to dokáže len on.

,,Čo narobíš? Ty zase vyzeráš ako totálny bad boy," vrátila som mu so smiechom.

,,No hej, Dada odo mňa chcela aj nový štýl," pretočil očami, no potom sa na mňa vážne pozrel.

,,Mám to zmeniť? Či?"

Objala som ho tak silno, ako sa len dalo. Byť v jeho náručí bolo niečo úžasné! Keby ma takto držal navždy, zaspala by som a mala by som tie najkrajšie sny.

,,To je tvoja voľba. Ak sa ti taký štýl páči, nechaj si ho. Ak nie, zmeň to," povedala som mu úprimne.

,,Jeden z dôvodov, prečo ťa milujem," usmial sa na mňa môj princ.

,,Nič odo mňa nechceš."

,,Jedno ale chcem," namietla som.

,,Aby som bola jediné dievča, ktoré budeš ľúbiť."

,,To ti nemôžem sľúbiť."

Zosmutnela som. Teraz sme sa dali znovu dokopy a on mi povie toto?! Myslím, že teraz mi puklo srdce viac, než keď sa medzi nás vmiešala Dada. Mala som čo robiť, aby som nezačala hneď plakať.

,,Vieš, o takých pár rokov budem ľúbiť aj iné dievča. A bude ťa volať mamka."

Čože? Tak teraz som sa naozaj rozplakala, ale z iného dôvodu.

,,Ty... Pabo jeden!"

Schovala som si tvár v jeho košeli a začala plakať. Radosťou. On ma ľúbil! Chcel byť so mnou tak veľmi, ako som ja chcela byť s ním. Chcel byť so mnou navždy.

,,Poď, vezmem ťa domov," navrhol mi Jin.

Prikývla som, utrela si slzy a ruka v ruke sme sa vrátili na parkovisko. Naši kamaráti tam stále boli. Keď nás zbadali spolu, začali tlieskať a pískať.

,,Chváľte meno Božie, to jest moje!" skríkol ktosi, kto prechádzal okolo.

Ak ste hádali, že je to Jackson vyhrali ste. Pribehol k nám, objal nás a potom padol na kolená a splietal nejaké divné motlidby. Radšej sme s Jinom nasadli do jeho auta a vyrazili ku mne domov.

,,A aby bolo jasné, idem s vami," povedal Jin odrazu.

Nechápala som, o čom hovorí.

,,Do toho lesa. Vieš, Hobi nevie byť potichu. Počul som ho dosť zreteľne a samú ťa ísť nenechám."

Ani som sa nesnažila ho prehovoriť. Nechcem, aby sa mu niečo stalo, to je predsa samozrejmé! Ale je tvrdohlavý ako mulica. Čo mu môžem povedať? Jedine to, ako veľmi ho ľúbim. A preto som tie tri slová, ktoré spôsobujú zázraky, vypustila z úst.

Dorazili sme ku mne domov. Obom som nám uvarila čaj. So šálkami v rukách sme sedeli na gauči a pozerali nejakú komédiu. Päťdesiatkrát a stále po prvýkrát, tak sa to asi volalo.

,,Ja by som si ťa zapamätal hneď," povedal Jin odrazu.

,,Si si nejaký istý," uškrnula som sa a dopila zvyšky svojho čaju. Šálku som položila na stolík pred seba.

,,To teda som! Bolo by to tak, ako keď som ťa stretol po prvýkrát."

Bože, to bolo už dávno! Mali sme sedem, možno osem rokov? Boli sme malé deti.

,,Vryla si sa mi do pamäte. Niečo na tebe bolo... Výnimočné. A ťahalo ma to k tebe stále viac a viac a ja som od začiatku vedel, že s tebou musím byť, lebo inak zomriem."

Hľadela som naňho ako na zázrak, lebo Jin je naozaj zázrak. Zázrak, ktorý mi priniesol od života toľko lásky a šťastia, ako nikto iný.

,,Kim Seokjin, ak si ma do roka a do dňa nevezmeš, tak ti niekto vážne ublíži."

To teda bolo romantické! Výborne, Faith!

,,Jackson?! Prosím nie! Ja si ťa vezmem aj teraz, keď chceš!" zvolal Jin a zvalil sa na mňa.

So smiechom som spadla na chrbát spolu s Jinom. Smiali sme sa ešte hodnú chvíľu, potom sme stíchli. Ale na tvárach sme stále mali veľké úsmevy.

,,Vážne by si si ma vzal aj teraz?" spýtala som sa ho neveriacky.

,,Čím viac budem čakať, tým väčší pabo budem," prikývol a pobozkal ma.

Nie, neplačem. A áno, klamem. Toto je jedna z najkrajších kapitol, aké som kedy napísala. Aspoň ja si to myslím. Jackson, Faithin je späť!