Don't be afraid

29. kapitola

Celú noc som oka nezažmúrila. Jednak kvôli správe v telke a jednak preto, lebo som nechcela zažiť ďalší divný sen. Samozrejme, že som spala, ale asi tak dve, možno tri hodiny.

Navyše ocko sa správal dosť podozrivo. Neustále niekomu písal, vypytoval sa na všetkých spolužiakov a nervózne sa pozeral z okna na ulicu každých päť minút. Po ceste do školy sa díval na všetky strany.

,,Včelička? Hneď ako pôjdeš domov, daj mi vedieť, dobre?" žiadal ma ocko, keď sme zastavili pred školou.

,,Dobre."

Chystala som sa vystúpiť, ale ocko mi položil ruku na plece.

,,A nemohla...... Nemohla by si poprosiť niekoho, aby ťa odprevadil domov?"

Už dlho som u ocka nevidela ten pohľad. Plný hrôzy a strachu. Naposledy sa tak tváril, keď mala mama svoju chvíľku. Objala som ho a usmiala sa.

,,Poprosím niekoho. A hneď po škole ti napíšem, neboj sa o mňa."

,,Lenže ja sa bojím, Monika. Si taká krehká, môže sa ti čokoľvek stať."

Rozlúčili sme sa. Pred školou už čakala Faith.

,,Počula si správy?" spýtala sa hneď.

,,Chudák pani Woodsová! Kto myslíš, že to bol?"

Faith pokrčila plecami a odhrnula si ružovú ofinu z očí.

,,To neviem. Ale Ashbourn je väčšinou pokojné mestečko. Preto je z toho také haló."

Celá škola vyzerala ako škola mŕtvych. Každý bol zo správ mimo. Vy by ste neboli? V našej triede bolo aspoň trochu života. Chalani sa snažili rozprúdiť život a darilo sa im. Ich tančeky nemali chybu.

,,Monika?"

Otočila som sa dozadu k Jiminovi. Zazvonilo. Začali sme sa deliť, mala byť litika.

,,Nemáš niečo malé pod zub? Nestihol som raňajky."

Rýchlo som z batoha vytiahla čokoládovú tyčinku a podala mu ju. Na oplátku mi stačil jeho úsmev. S chuťou sa zahryzol do sladkej dobroty. Lenže akurát vtedy vošla Cooperová.

,,Pozrime že! Niekto má hlad! Po hodine si to s tebou vybavím."

To nie je fér!

,,Pani učiteľka, môžete ho prosím ospravedlniť? Nemôže za to! Ponáhľal sa a nestihol raňajky," zastala som sa Jimina.

Vďačne na mňa pozrel. Cooperová si ma premerala pohľadom a prebehol mi mráz po chrbte.

,,Ty vieš aj rozprávať!" zvolala.

Nemôžem sa teraz zosypať! Nevedomky som zovrela Faith ruku. Keď mi stisk opätovala, cítila som sa istejšie.

,,Si teda ochotná prijať jeho trest?"

,,Áno," povedala som.

Jimin krútil hlavou, ale tvrdohlavo som si stála za svojím. Nakoniec, to ja som mu dala tú tyčinku.

,,Po hodine," usmiala sa na mňa.

Začala skúšať. Adam mal tú smolu, že šiel prvý. Podarilo sa mu vytiahnuť to na štvorku. Nasledovalo tiché dievča menom Clare. Cooperová z nej ťahala všetko, čo mohla, dokonca dávala otázky, ktoré ani neboli v poznámkach!

Lenže Clare sa nedala a učiteľka nemala na výber, musela jej dať jednotku. Celá trieda bola nadšená z toho, ako Clare potupila Cooperovú a začali sme jej nadšene tlieskať. Clare sa zahanbene usmiala a začala sa červenať. Vracala sa na svoje miesto k Jazz, ale okamžite letela k zemi. Cooperová ju potkla! Ako jej to mohla urobiť?!

,,Hmm, hráš sa na veľké dievča? Myslíš si, že stačí naučiť sa látku, aby som ťa nepovažovala za malé dieťa? Veď ani nevieš chodiť! Po hodine ťa uvidím spolu s Monikou."

Clare sa skoro rozplakala. Tá Cooperová! Prečo je ku nám tak krutá?! Nič sme jej neurobili. Jazz sa snažila Clare upokojiť. Zbytok hodiny bolo mučenie. Toľko poznámok som v živote nenapísala! Nakoniec nám dala ako povinné čítanie knihu, ktorej názov som už zabudla. Po hodine sme s Clare zostali, ostatní šli na biológiu.

,,Clare napíše stokrát Nebudem si namýšľať, že som niečo, čím nie som. Lebo ver mi, stále si dieťa, hoci si myslíš, že si veľká."

Chytila som Clare za ruku, aby neplakala. Cooperová sa otočila ku mne. Z jej pohľadu som chcela ujsť.

,,Clare, necháš nás osamote?"

Clare rýchlo poslúchla. Na jej mieste by som nekonala inak. Cooperová ma svojím pohľadom úplne zmrazila.

,,Ty stokrát napíšeš Nebudem sa zastávať hlupákov."

,,Jimin ale nie je hlupák," povedala som trochu hlasnejšie, než som chcela.

Cooperová vstala a skoro sa na mňa vrhla.

,,Neodvrávaj mi, ty hlupaňa! Kto si myslíš, že si?! Ja som tu šéfka a ty ma budeš počúvať! Je ti to jasné?!“

Vydesene som prikývla a vzala som nohy na plecia. Tak veľmi mi ju pripomínala! Hlasom, správaním, všetkým. Bola ako moja mama. Ponáhľala som sa na biolu a pritom som rozmýšľala, ako sa čo najrýchlejšie zbaviť tých sĺz, čo sa vydrali z mojich očí na svet. Až kým som do niekoho nevrazila.

,,Na-Namjoon?"

,,Do piče, čo ti je?! Ublížila ti nejak?!“

Z jeho hlasu som počula hnev. V očiach mal však strach. On sa..... Bál o mňa?

,,Clare prišla celá vyklepaná a vraj ťa Cooperová chcela zabiť, tak sa na teba dívala! Okamžite som šiel po teba a zdá sa, že som dobre urobil."

V zápätí som sa ocitla v Namjoonovej náruči. V bezpečnom mieste, kde mi nič nehrozilo a nemusela som sa viacej báť.

,,Čo ti urobila?" vyzvedal.

Nechcela som nič povedať. Čo ak za ňou pôjde a bude mať problém? To mu nedovolím!

,,Opýtam sa znova a tentokrát chcem odpoveď. Čo ti urobila?"

Nechcela som, ale zase som musela klamať. Prišla som na to, že občas je lepšie klamať, než povedať pravdu a všetko zhoršiť. A možno som si to nahovárala, aby som mala nejakú výhovorku pre svoje svedomie.

,,Nič len.... Trochu zvýšila hlas a zľakla som sa. Len to, fakt."

Namjoon si povzdychol.

,,Dobre, ale aj tak ma tá bosorka serie. Poď, Bonerová sa nemôže dočkať svojej najlepšej žiačky," povedal a za ruku ma viedol do biológie.

Bonerová si ma hneď na začiatku obľúbila a ja ju tiež. Učila veľmi dobre a biológiu som milovala. Po prvých troch hodinách tohto predmetu som sa rozhodla, že medicína je to, čomu sa chcem neskôr venovať.

Zvyšok dňa bol našťastie lepší, než prvá hodina. Náladu sme ale mali i tak mizernú. Na parkovisku sa chlapci dohodli na dnešnej skúške.

,,Monika, nechceš prísť? Faith sa na nás príde pozrieť, keď má čas. Môžeme sa ti predviesť v plnej kráse," navrhol Jin.

,,Napíšem ockovi, či môžem."

Už idem domov zo školy. Môžem ísť o piatej na skúšku kamarátom?

Prepáč, ale mala by si pre istotu zostať doma. Nech ťa niekto odprevadí. Ľúbim ťa.

Dobre teda. Aj ja ťa ľúbim

,,Mrzí ma to, ale ocko vraví, že mám zostať doma. Zrejme sa bojí kvôli tomu, čo sa stalo pani Woodsovej."

Ostatní súhlasili. Pomaly sa poberali domov. Až na Namjoona.

,,Odprevadím ťa," navrhol sám a spokojne som súhlasila.

,,Nechcem, aby sa ti niečo stalo," dodal a chytil ma za ruku.