Don't be afraid

48. kapitola

Stalo sa niečo neuveriteľné! Mama ma pustila von! Moja radosť však netrvala večne. Len čo sme sa dostali do mojej izby, hodila ma na zem a kopla ma do brucha. Podľa nej to bola daň za to, že som voľná. Voľná budem, keď od nej odídem.

Ocko sa o mňa postaral, priniesol mi teplý čaj a nechal ma oddychovať. Rýchlo som sa ozvala kamarátom. Mala som od nich milión správ a neprijatých hovorov! Vymyslela som si, že som bola veľmi chorá a nevládala som ani vstať z postele.

Zistila som, že zajtra sa ide do školy, tak som rýchlo dohnala učivo. Aspoň som sa snažila, ale vôbec nič nechápem. Akurát som dokončila matiku, keď mi do izby vošla mama. Bola v nejakom tranze, myslím. Neprítomným pohľadom sa zastavila pri mne a roztiahla ruky na znak toho, že ma chce objať.

,,Simonka? Si to ty moja maličká?" pýtala sa ma.

,,Nie... To som ja, Monika," vyjachtala som.

Mame to bolo jedno objala ma a hladila ma po vlasoch. Vôbec mi to nebolo príjemné, práve naopak. Chcela som od nej ujsť. Čo najďalej.

,,Moja maličká Monička!" povzdychla si.

Naposledy ma zovrela v náručí a odišla. Čo to malo znamenať? Definitívne nie je v poriadku. Zmätene som sa vrátila k úlohám a celý deň som myslela na to, čo je s mamou a ako nájdem Simonu.

Ráno som sa zobudila bez energie. Rýchlo som sa dala do poriadku a čakala pred kuchyňou na mamino dovolenie vstúpiť. Keď som ho dostala, podľa jej pokynov som si sadla za stôl a začala jesť. Mama po chvíli potiahla k umývadlu, vytiahla mi rukáv a na ruku mi vyliala horúci čaj. Začala som kričať, aby prestala.

,,To máš za to, že si vtedy bola v nemocnici s tými dvomi!"

Prue a Jungkook! Ako o nich vie? Ten jej úsmev... Nepáči sa mi!

,,Poznám veľa ľudí, ktorí s radosťou ublížia tvojim milovaným kamarátom. Kto myslíš, že najal toho chlapíka vtedy? Síce mal zabiť to dievča, ale myslím si, že aj zranenie toho chlapca ťa dostatočne poučilo. Budeš ma poslúchať, jasné?!"

Ticho som prikývla. Po lícach sa mi kotúľali slzy. Ako mohla?! Dostala som facku. Mama prikázala ockovi, aby ma odniesol. Ona si vybrala fľašu alkoholu a začala piť. Ajaj! To zas bude, až sa vrátim domov!

V škole som sa cítila aspoň trochu v bezpečí. Už tu viac nie je mama, takže sa nemám čoho báť. Odrazu ma ktosi objal zboku.

,,Ahoj, zlatko," zašepkal mi do ucha známy hlas.

Teraz som sa cítila maximálne v bezpečí. Namjoon! S úsmevom som sa mu hodila okolo krku. Tak veľmi mi chýbal!

,,Už ti je lepšie?" spýtal sa ma.

Čože? No jasné, moja lož! Preto nie je dobré klamať, zamotám sa do svojich lží!

,,Hej, už mi je dobre."

Spolu sme vošli do triedy. Každý má vyobjímal, akoby sme sa roky nevideli. Jungkook je v škole! Ten keď ma objal, zdvihol ma do vzduchu a začal sa so mnou točiť. Namjoon mu to okamžite zatrhol. Žeby žiaril? Zlaté!

,,Moničko moja, ty si poklad! Som tvoj dlžník! Neuveríš, čo sa počas Vianoc stalo!" volal Jungkook a snažil sa ma opäť objať, ale Namjoon ho chytil za tvár a skoro hodil na zem.

,,Už miliónkrát si nám povedal, čo také úžasné sa stalo," povzdychol si Jimin vyčerpane.

,,Ale Monika to ešte nevie!" odvrkol Jungkook detinsky a otočil sa ku mne.

,,Prue a ja sme sa dali dokopy! A to ste si všetci mysleli, že ma nenávidí! Neviem, čo si urobila, ale ďakujem ti!"

Ťuťko jeden! Veď ja som nič neurobila! Prue zo s ním nebude mať ľahké.

,,Ja som nič neurobila, to ona sama," krútila som hlavou, ale i tak som sa usmievala.

,,Vážne?!"

Jungkook bol úplne mimo.

,,To ty sám. Nepočul si, čo ti vtedy hovorila?"

To som asi nemala. Jungkook začal skákať po celej triede a tancovať. No zbohom. Jin sa chytil za hlavu a musel si sadnúť. Faith si k nemu prisadla a so smiechom mu masírovala plecia.

,,Zbláznim sa z neho," povzdychol si náš spoločný tatino.

,,Počuli ste to všetci?! To ja! Ja som úžasný! Haleluja! Chváľte Ježiša Krista a Pána Boha, lebo stvorili najúžasnejšieho tvora v celom vesmíre, mňa!"

To už preháňal. Yoongi tvrdo zakročil. Natiahol nohu, potkol Jungkooka a ten letel priamo na zem. Postavil sa, ale náladu mal stále veselú. Našťastie už netáral nezmysly.

Rýchlo sme si sadli na miesta. Začala hodina. Napriek tomu, že bola matematika, učivo som chápala. A nebolo to len tým, že mi pomáhal Namjoon.

Cez prestávku som si s dievčatami sadla k Jazzinej lavici a rozprávali sme sa. Všimla som si však, že Clare sa zakaždým díva inam. Jazz jej luskla prstami pred očami.

,,Clare? V pohode?" vyzvedala.

Clare mierne poskočila na svojom mieste. Celá červená prikývla. Zamyslene som sa pozrela tam, kde sa pred chvíľou dívala ona. Dívala sa na BTS. Alebo skôr na Jimina. Žeby...

,,Niekto sa nám zamiloval," zasmiala sa Faith.

,,Nie tam nahlas!" prosila Clare a zbesilo mávala rukami.

,,Náhodou je to zlaté," poznamenala som.

Clare si skryla tvár do dlaní. Hanbila sa? Veď nemá prečo! Je to krásne dievča!

,,Hej, čo je?"

Jazz ju objala okolo pliec. Clare sa opäť pozrela na Jimina, no rýchlo odvrátila zrak.

,,Pozrite sa naňho! Je perfektný a ja? Ja som... Nič. Nikdy preňho nebudem viac ako kamarátka!" povzdychla si Clare smutne a sklonila hlavu.

,,Ale no tak! Prestaň sa ľutovať! Si krásna baba, ešte k tomu aj veľmi múdra a ak si ťa nevšimne on, tak niekto iný určite áno!" vyhlásila Faith.

Ja a Jazz sme s ňou súhlasili. Clare sa trošku usmiala. Ďalšia prestávka však už nebola taká veselá. Po ceste zo záchodov som si všimla Dede a Yoongiho. Hádali sa.

,,Naposledy ti hovorím, daj mi pokoj," precedil Yoongi pomedzi zuby.

Dede sa len smiala.

,,Ale, ale, ale! Nie je to tak dávno, čo sme si spolu užívali v chate môjho ocka. Pamätáš?"

Hrala sa s Yoongiho golierom a poviem vám jedno. Bolo mi z nej na zvracanie.

,,Si nechutná štetka!"

Najlepšie bude ujsť, pomyslela som si. V tom mi ale bránilo jedno dievča. Pamätala som si ju ako Petru, ktorá ma vzala k mojej triede v deň, keď som sem prišla. Schytila ma a dotiahla k Dede a Yoongimu.

,,Nerada ruším, ale máte fanúšičku!" oznámila im posmešne.

A už zase lietam v maléri!