Don't be afraid

46. kapitola

Hobi dnes stratil nervy. Vyštekol na Jungkooka, aby bol konečne ticho. Celý deň hovoril len o Prue a malom psíkovi, ktorého považoval za ich spoločné dieťa.

Namjoon ma nemohol odprevadiť domov. Vraj sa musel ponáhľať, ale nestihol mi povedať s čím. Možno to tak bolo lepšie. Mama ho neuvidí a ja sa nemusím báť, že sa mu niečo stane.

Lenže nerada som sa sama vracala do domu, ktorý som veľmi chcela nazývať svojím novým domovom. Aj ním bol. Kým sa nevrátila tá čarodejnica. Len čo som otvorila dvere, čosi ma stiahlo na zem. Dvere sa zavreli, aby nik nemohol vidieť, čo ma čaká.

Mama ma chytila za vlasy a nútila ma tak postaviť sa na nohy. Vliekla ma po schodoch hore. Zastavili sme sa pri kúpeľni. Umývadlo bolo plné vody. Tipla som si, že studenej.

Mama mi do tej vody ponorila hlavu a môj tip bol správny. Voda bola taká ľadová, až som si myslela, že mi popraskajú kosti. Kričala som, hoci ma nikto pod vodou nemohol počuť. Dochádzal mi vzduch.

Mama povolila tlak na mojej hlave. Vynorila som sa z ľadovej vody a zhlboka som sa nadýchla. Než som sa stihla spamätať, opäť som mala hlavu pod vodou. Tento cyklus so mnou mama zopakovala aspoň päťkrát.

,,To ťa naučí vracať sa domov! Kde si sa vôbec tárala?!"

Jej slová som vôbec nevnímala. Chcela som od nej počuť len jedno.

,,Kde je ocko?" spýtala som sa uplakane.

,,Čože?!"

Dostala som facku. Dosť silnú facku. Musela som ju veľmi vytočiť. Ale viete čo? Aj ona vytáča mňa. Tým, ako ničí moju rodinu a robí nám zo života peklo.

,,Pýtam sa kde je môj otec!" zvýšila s na ňu po prvýkrát hlas.

Najprv bola v šoku, potom mi znova udrela. Schytila ma a ťahala do mojej izby. Bránila som sa, chcela som vidieť ocka! Či je v poriadku a či vôbec ešte žije. Pri tej šialenej žene si človek nemôže byť istý ničím!

,,Zostaneš tu, ty skurvený potkan! Inak dopadneš ako tvoja sestra!" rozhodla mama prísne.

Keď spomenula Simonu, moju sestru, cítila som voči nej ešte väčšiu nenávisť. Predala moju sestru. Akoby bola nejaká handra!

,,Kde je?! Kde je moja sestra?!"

Za tento výskok som si vyslúžila ďalšiu facku.

,,Neviem a jebem na to! Ak si nedáš pozor na svoje správanie, ty špina, tak budeš mať dve možnosti. Buď odídeš z tohto domu, alebo ťa tiež predám!"

Stíchla som. Predstava, že by ma predala cudzím ľuďom... Kto vie, čo by mi mohli urobiť. Možno by boli lepší než mama, možno horší, hoci nie je nikto horší než ona. Ale neodídem. Musím tu zostať kvôli ockovi.

Mama odišla a zamkla ma v mojej izbe. Čo mám robiť teraz?! Dol väzeň vo vlastnom dome a stratila som jedinú stopu, ktorá viedla k Simone, mojej sestre.

Zvláštne. Moja sestra sa volá Simona. Týmto menom by som nazvala toho najhoršieho človeka pod slnkom. Moju kedysi najlepšiu kamarátku. Obe mi boli veľmi blízke a majú rovnaké meno. Niečo... Niečo na tom bude. Len ešte neviem čo.

Snažila som sa vysušiť si vlasy pomocou deky, keďže uteráky boli v kúpeľni a ja som nemohla odísť. Nakoniec som sa ako uterák však rozhodla použiť staré tričko a do zelenej chlpatej deky som sa zabalila. Po chvíli mi opäť bolo teplo. O hodinu mi dokonca vyschli vlasy, ale vyzerala som ako malá príšera. Myslela som si, že dnešok nemôže byť horší. Mýlila som sa. Strašne som sa mýlila. Volal mi Jungkook.

,,Monika?! Si tam?!"

Nechápala som jednu vec. Prečo znie Jungkook ako dievča?

,,Kto je tam?" spýtala som sa neisto.

,,Tu je Prue, potrebujem pomoc! Kook... On... Je to moja vina! Sme v nemocnici a... Prosím príď! Prosím!"

Hovor skončil. Prue mi ešte niečo chcela povedať, ale pravdepodobne sa jej vybila baterka. Jungkook? Nemocnica? Čo sa preboha mohlo stať?! Prišla mi správa. Od ocka.

Neboj sa o mňa, zlatíčko. Som v práci a ty? Si ok?

Neboj, som doma a som ok

Malá, milosrdná lož. Mama ma asi zabije, ak urobím to, čo mám v pláne, pomyslela som si. V tej chvíli mi však bolo fuk, čo mi urobí mama, až sa vrátim. Vyhrabala som niekoľko kúskov oblečenia, vzala som plachtu, obliečky a zviazala som si z nich povraz.

Jedne koniec som priviazala o nohu postele, druhý letel von oknom. Opatrne som sa dala na cestu dolu. Bála som sa, že spadnem, ale zvládla som to. Nohy som ešte nemala poriadne na zemi, no už som bežala ako raketa k nemocnici. Na recepcii som sa spýtala, kde je Jeon Jungkook. Vraj bol na sále, prebiehala operácia. V čakárni pri sále boli, ak si smiem tipnúť, jeho rodičia. Plakali a snažili sa upokojiť Prue, ktorá plakala ešte viac. A aby nám bolo veselo, začala som plakať i ja.

,,A vy ste?" spýtala sa ma žena, na ktorú sa Jungkook veľmi podobal.

,,Mo-Monika Locksterová. Kama-rátka..."

Žena prikývla. Prue sa ku mne rozbehla. Pevne som ju objala a hladila po vlasoch. Jungkookovi rodičia sa rozhodli ísť na trochu čerstvého vzduchu a potom na kávu.
Ja a Prue sme si sadli na pohovku.

,,Čo sa vlastne stalo?" spýtala som sa jej.

,,Ja a Kook a Cookie sme šli von..."

Ozvalo sa šteknutie. Až teraz som si všimla malé šteňa. Prue ho láskyplne vzala do náruče a tíšila ho.

,,Odrazu... Ja neviem kedy... Niekto... Niekto na mňa zaútočil... Mal nôž... Mala som to byť ja, nie on! Kvôli mne teraz zomrie!"

Prue sa nanovo rozplakala. Objala som ju spolu s malým psíkom, ktorý začal kňučať. Prue sa po chvíli upokojila, no stále vzlykala.

,,To mňa mal prebodnúť, nie Kooka! On... On sa predo mňa postavil a... Všade bolo veľa krvi... Ja... Ja sa oňho veľmi bojím! Musím mu niečo povedať!"

,,Tíško, to bude dobré. Jungkook je predsa silný, on to zvládne, ale musíš preňho byť silná, dobre?"

Zabralo to. Prue už bola pokojná a snažila sa prestať plakať. Vybrala si vreckovky a začala si utierať mokré líca a fúkať nos.

,,Máš pravdu. Bože, som taká sprostá! Dúfam, že nevadí, že som ti volala. Ostatných som nevolala, lebo som na to nemala silu. Tvoje číslo bolo prvé, ktoré sa v Kookovom mobile objavilo, môj zostal uňho. Vieš, na chvíľu prespávam u jeho rodičov. Moji sú mimo mesta."

Na všetko som prikyvovala a stále som ju pevne držala. Chudák Jungkook! Ktorý šialenec ho mohol napadnúť?! Už som zase plakala.

,,Ten chlap, čo nás napadol... Zatkli ho. Neušiel veľmi ďaleko," pokračovala Prue.

,,Strašne ma mrzí, čo sa stalo," bolo jediné, čo som povedala. Nič iné ma nenapadlo.

,,Si presne taká, ako Kook hovoril," usmiala sa na mňa Prue cez slzy.

,,Strašne zlatá a máš pre každého pochopenie. Som rada, že má takú úžasnú kamarátku, ako teba."

Dúfala som, že moje červené líca nie je vidieť. Radšej som sa teda spýtala dôležitú otázku.

,,Ďakujem, ale až taká úžasná nie som. Môžem sa ťa ale spýtať, čo chceš Jungkookovi povedať? Spomínala si, že..."

,,Áno, viem," prikývla hanblivo.

,,Ja... Chcela som mu to povedať dnes večer. Ja som... Doňho zamilovaná."