Don't be afraid

13. kapitola

Namjoon ma posadil do obývačky. Chcela som sa spýtať, prečo nejdeme do jeho izby, ale z jeho pohľadu som usúdila, že bude najlepšie mlčať. Jeho hlas sa trochu chvel a celkovo mi pripadal nervózny. Možno sa mi to len zdalo. Priniesol ešte svoje veci.

,,Pozri si to," povedal a podal mi svoj zošit, kým si bral ten môj.

Začala som teda čítať. Bolo to naozaj dobre napísané. Tento príbeh by som rada videla ako film! Namjoon mi vrátil môj zošit.

,,Píšeš celkom dobre. Skúsime to teraz dať dokopy."

Asi dve hodiny sme spájali svoje kúsky a spoločnými silami sme vytvorili záver, ktorý mal šťastný koniec. Písať nejaký príbeh rozhodne nie je jednoduché! S našou prácou som však spokojná. Atmosféra sa zdala pokojná. Preto som sa rozhodla vysloviť otázku, ktorá ma trápila už istú dobu.

,,Namjoon, prečo sa tak často biješ?"

Namjoon sa na mňa pozrel ako na zjavenie. Rozšírili sa mu zreničky. Žeby.... Strach? Inštinktívne si vytiahol golier trička v snahe zakryť tých pár jaziev a modrín, ktoré vytŕčali.

,,Neviem o čom hovoríš. Nič to nie je," povedal ľahostajne.

Aspoň sa snažil, aby to tak vyznelo. Lenže hlas sa mu triasol akoby bolo mínus dvadsať.

,,Myslím tie modriny a jazvy," povedala som a ukázala na jeho hruď.

Namjoon si začal šklbať tričkom na mieste, kde som ukázala. Začal mu vyzváňať mobil. Rýchlo zdvihol. Neviem kto bol na druhej strane linky a ani čo povedal, ale Namjoona to vydesilo. Rýchlo zavesil a začal mi baliť veci.

,,Kto to bol?"

,,Nikto," odvrkol a vytiahol ma na nohy.

,,Ako nikto? Môžeš mi odpovedať aspoň na jednu..... "

,,Povedal som ti, že to nič nie je! Nepočula si?!"

Keď zdvihol ruku, okamžite som ustúpila a vrátil sa mi pocit strachu. Namjoon sa zhlboka nadýchol a prehrabol si vlasy.

,,Počuj, oco ide domov a nemá rád návštevy, dobre? Viac ti vedieť netreba," povedal rýchlo a ťahal ma k dverám.

Neviem čo ma to napadlo, hrať sa na hrdinku. Ale skúsila som byť odvážna a znova sa pýtať.

,,To by sa tvoj otec až tak naštval? Veď sme len..."

,,Kurva, počúvala si ma vôbec?! Asi nie, inak by si držala hubu a bežala odtiaľ! Lenže ty si retard a robíš pičoviny, preto sa k tebe chovajú ako k handre! Čo ešte chceš?! Padaj, chudera sprostá!"

S týmito slovami mi zabuchol dvere pred nosom. Mal pravdu. Som sprostá! Ako som si mohla myslieť, že hovorí pravdu? Že vraj sa nemám báť, neublíži mi! Človeku sa dá ublížiť aj inak, než päsťami.

Otočila som sa na päte a pálila domov. A hádajte čo sa stalo. Už zase som začala plakať. No nie som úbohá? Tiež by som na seba nakričala a použila by som možno aj horšie slová.

Napísala som ockovi, že sa vraciam domov. Doma som trochu upratala a vzala si mobil v nádeji, že sa nejak zabavím a prídem na iné myšlienky. Niekto mi napísal.

Si pripravená?

To musí byť omyl! Ignorovala som správu, no čoskoro prišla ďalšia.

Ignorovať ľudí nie je veľmi slušné

Kto si?

Poznáš ma veľmi dobre. Čoskoro sa uvidíme

Začala som sa trošku báť. Nemala som ani poňatia kto mi píše. Vraj ho poznám. A že sa čoskoro uvidíme? Z toho by behal mráz po chrbte každému.

Čo ak je to Namjoon? Nie, jeho číslo mám uložené. Toto je neznáme číslo. Čo ak ma niekto sleduje? Možno som paranoidná, možno nie. Každopádne ma tá správa dostala do stavu, keď som hodila mobil do rohu izby. Nerozbil sa, spadol do kresla, ktoré tam bolo.

Snažila som sa na to nemyslieť. Neskôr sa vrátil ocko. Pozreli sme si pár filmov a urobili pukance. Všimol si však, že ma niečo trápi.

,,Včelička, deje sa niečo?"

,,Nie. Len som trochu nervózna, zajtra máme písomku," vymyslela som si rýchlo.

,,Bež sa ešte trochu učiť. Som si však istý, že to zvládneš," usmial sa ocko.

Pokúsila som sa oplatiť mu čo najlepší úsmev a odišla som do izby. Namiesto učenia som si však sadla za stôl a dívala som sa von oknom.

Možno som ockovi mala povedať, čo sa stalo. A pridať mu starosti, že? Má ich dosť i bezo mňa. Som predsa dosť stará na to, aby som svoje problémy riešila sama! A aj tak sa chovám ako malé dieťa!

Cítila som pálenie v očiach. Zavrela som sa do kúpeľne a zamkla som dvere. Naklonila som sa nad umývadlo a nechala slzy tiecť. Padali do umývadla jedna za druhou. Snažila som sa byť čo najtichšie, aby za mnou nemusel prísť ocko.

Zdvihla som hlavu a zbadala svoj odraz v zrkadle. Vyzerala som otrasne. Oči som začínala mať červené od plaču. Moje oči. Zelené, presne ako mamine. Je to vtipné. Chcem ujsť pred mamou, pred spomienkami na ňu. Lenže ako, keď sa na ňu podobám?! Nenávidím ju! Nenávidím seba!

Rýchlo som si umyla tvár a prezliekla sa do pyžama. Na dnes končím. Aspoň v snoch som čakala nejaký kľud, ale nedočkala som sa. Ďalšia nočná mora.

Mama ma bije ako psa, ja kričím o pomoc. A niekto prišiel. Simona. S úsmevom na perách sa pridala k mame a ja som chcela jediné. Umrieť.

Zobudila som sa bez najmenšej chuti opustiť posteľ. Na čo vôbec? Niečo ma však predsa len prinútilo vstať, dať sa do poriadku a zísť dole na raňajky. Falošne som sa na ocka usmiala. Kým si po niečo odbehol, raňajky som hodila do koša a upratala po sebe. Podobne som sa chcela zbaviť i desiaty, ale keďže sa ocko vrátil, musela som si ju zbaliť.

Po ceste do školy som bola ticho ako voš. Ocko uveril mojej lži o tom, že som sa zle vyspala. Keď som vystúpila pred školou, cítila som sa veľmi zle. Všetko akoby bolo rozmazané a hlasy tlmené.

Potriasla som hlavou. Daj sa dokopy! Vošla som do triedy, kde ma kamaráti hneď privítali. Na oko som sa tvárila šťastne a veselo. Sadla som si na miesto a keď dorazil Namjoon, stratila som všetku vôľu tváriť sa, že som v pohode.

Nemusím ostatným robiť zbytočne starosti, to je fakt. Ale ako človek mám právo dávať svoje emócie najavo, nie? Nie som ja ale vtipná? Ja predsa nie som človek. Som cvok. Krava. Retard. Ja nie som ako tí, čo tu sedia spolu so mnou.

Človek žije a to ho robí živým. Žijem ja? Takmer desať rokov ma mama týrala. Nemám ani poňatia, ako sa správať v spoločnosti. Hodím sa na každého, kto prejaví najmenší záujem o kontakt so mnou, lebo mám strach, že odíde. Na oslave svojej novej kamarátky som sa zložila, lebo sa neviem brániť. Lebo nie som silná. Nie som človek. Som len....... Len Monika.