Don't be afraid

27. kapitola

Povedala by som si predýchaj to, ale ako mám predýchať toto?! Táto situácia z mojej tváre robí paradajkový pretlak a ten ja moc nemusím.

Namjoon narozdiel odo mňa tvrdo spal. Problém bol v tom, že ma držal pevne v náručí a ja som sa nemohla pohnúť. To som dopadla! Keď nás teraz niekto uvidí, prepadnem sa od hanby!

Skúsila som sa aspoň trochu posunúť. Namjoon ma chytil ešte pevnejšie. Ach, keby len to! Začal sa ku mne túliť ako šteniatko. Nemala som srdce na to, aby som ho zobudila. Aspoň som sa otočila na chrbát, aby sa mi lepšie ležalo. Namjoon si zrejme opäť myslel, že chcem odísť a začal zo mňa robiť kašu, ako ma držal. Nemohla som si pomôcť, potichu som sa zasmiala nad tým, aký je zlatý. Podľa hlasov vo vedľajšej izbe som ale usúdila, že je čas vstávať.

,,Namjoon," zašepkala som.

,,Je ráno. Musíme vstať."

,,Ešte hodinku,"zamrmlal a prevalil sa na mňa.

Panebože! Horela mi tvár a dýchanie sa tiež stalo problémom. A to nie len preto, lebo zblízka vyzeral ešte lepšie. Skúsila som ho odtlačiť. Skúsila. Moje slabé ruky na to nie sú stavané.

Niekto stačil kľučku na dverách. Dofrasa! Len aby to nepochopili zle! Dvere sa pomaly otvorili. Stál tam Jin, našťastie sám. Chvíľu tam zarazene stál a díval sa na nás ako na zjavenie. Rýchlo sa však spamätal, vošiel dnu a zavrel za sebou dvere.

,,Nechcem sa pýtať, ale chcem sa pýtať."

Nadula som líca z toho, ako som chcela zadržiavať smiech. Jin si uvedomil, čo povedal, ale mávol nad tým rukou.

,,Prečo si v Namjoonovej posteli a prečo..... Na tebe leží? Vieš, vyzerá to všelijako."

Červený odtieň mojich líc ešte zosilnel, ak to bolo možné.

,,Mala som zlý sen a myslela som si, že tu spí Jazz. Namjoon mi dovolil tu spať, lebo som sa bála. A teraz sa na mňa prevalil a nechce sa zobudiť."

Jin prikývol a podišiel k nám bližšie.

,,Toto budem ľutovať," zamrmlal a dal Namjoonovi jemnú facku.

Ten sa okamžite zobudil a vrátil to Jinovi o niečo silnejšie. Keď si uvedomil, že leží na mne, rýchlo sa postavil a pomohol Jinovi na nohy.

,,Sorry, reflex," povedal a zahľadel sa na mňa.

,,Ja... Ja už pôjdem," povedala som rýchlo a utekala som do svojej izby. Rýchlo som si vzala batoh, šla do kúpeľne a urobila rannú hygienu. Akurát som sa obliekla, keď som začula klopanie. Za dverami stála Jazz.

,,Môžem?" spýtala sa.

,,Jasné," usmiala som sa a pustila ju dovnútra.

,,Monika, mohla by si tu byť so mnou?"

Venovala som jej prekvapený pohľad, ale prikývla som. Jazz mi s červenými lícami objasnila, že sa jej snívalo, ako sa jej v kúpeľni stane niečo zlé a preto nechcela byť sama. Otočila som sa, aby mohla pokojne vliezť do sprchy. Keď zatiahla záves, trošku som sa otočila smerom k nej.

,,Tak čo? Ako zatiaľ hodnotíš našu pyžamovú párty?"

,,Zatiaľ sa mi to veľmi páči."

Až na ten príšerný sen, čo som mala. Ale to, čo nasledovalo potom, nebolo až také zlé. A potom to ráno......no nebolo to až tak zlé. Znovu som sa otočila, aby mohla Jazz vyjsť zo sprchy. V zrkadle som však videla jej chrbát a zhíkla som. Na chrbte mala škaredú jazvu.

,,Ako sa ti to stalo?" spýtala som sa.

Muselo ju to veľmi bolieť, keď k tomu prišla. Chúďa! Jazz si povzdychla a schovala jazvu pod tričkom.

,,Súvisí to s Yoongim. Chcela by si vedieť celý príbeh?"

Že či! Videla som však Jazz na očiach, aké je to bolestivé a ťažké. Nechcela som jej ublížiť tým, že z nej vytiahnem pravdu.

,,Nemusíš mi to hovoriť, ak nechceš."

,,Haló?!“

Niekto kopal na dvere a podľa hlasu to bol Jimin.

,,Trochu života do toho! Zostarol som už o desať minút!"

,,To je tragédia," začula som Yoongiho ironickú poznámku.

,,Hej!"

Ja a Jazz sme vyšli so smiechom von. Na chodbe čakal mierne urazený Jimin.

,,Ale no tak, veď ty si pekný stále," skúsila som mu zlepšiť náladu.

Podľa toho objatia súdim, že misia bola úspešná!

,,Najlepšia sestra," povedal Jimin potichu a zavrel sa v kúpeľni.

Jazz ma chytila za zápästie a viedla ma dole do kuchyne.

,,Po raňajkách ti to poviem," oznámila rozhodne.

Chcela som namietať, ale skočila mi do reči.

,,Vážne ti to chcem povedať, nemusíš sa o mňa báť."

,,Dobre teda," prikývla som.

Sadli sme si za stôl, kde boli už skoro všetci. Dorazil už aj Jimin. Jin a Faith pripravili na stole pečivo a párky. Dala som si tri s kečupom.

Mala som však pocit, že ma niekto sleduje. Odtrhla som zrak od taniera a skoro som dostala infarkt. Namjoon sa díval priamo na mňa. Bol to desivý pohľad. Rýchlo sa vrátila k svojim raňajkám. Fajn, toto bol trapas!

Keď všetci dojedli, ja a dievčatá sme sa dali do upratovania. Jin z nás bol nadšený. Jeho dievčatá sú také šikovné!

,,Bez urážky, ale ja nie som súčasťou vašej rodiny," pousmiala sa Jazz.

,,Zatiaľ," volal Yoongi z obývačky.

Mali ste vidieť, ako sa Jazz zatvárila! Bola celá červená a tvárila sa, že Yoongiho zabije. Keď som sa jej pozrela do očí, bála som sa, že to naozaj urobí.

Keď sme skončili, šla som si hore po mobil. Ocko by mal vedieť, že už som hore. Prechádzala som prázdne izby, ale v jednej bol Yoongi. Práve prehltol akési tabletky. Všimol si ma. Do frasa! Yoongi sa smutne usmial.

,,To aby som nikoho nezabil."

Snažil sa žartovať. Vôbec mi to neprišlo vtipné. Yoongi vyzeral smutne. Tak čo, každý sme nejaký! Nie je to jeho vina! Vošla som k nemu do izby a objala som ho. Nečakal to.

,,Ty by si nikoho nezabil."

,,Ako to vieš?" spýtal sa ma s úsmevom, ale podľa hlasu sa mu chcelo plakať.

,,Nepoznám ťa dlho, ale viem, že si dobrý. A máš nás rád."

,,A predsa som ti ublížil, Monika."

Jemne ma od seba odstrčil. Našla nás Jazz. Yoongi sa pred ňou snažil tváriť, že je v poriadku, no obe sme videli, ako trpí.

,,Mali by sme jej to povedať," oznámila Jazz.

,,Si si istá?"

Jazz prikývla. Yoongi sa otočil ku mne.

,,A ty si si istá, že to chceš počuť? Nie je to rozprávka pre malé deti."

,,Ja nie som malé dieťa!"

Yoongi a Jazz sa zasmiali. Posadili sme sa na posteľ, Jazz sedela v strede.

,,Začneš ty?" spýtal sa Yoongi.

,,Je to tvoj príbeh, mal by si začať ty."