Ešteže ťa mám

Kapitola 1

Leje ako z krhly a ja nemám dáždnik. Kráčam zo školy domov, mrzutá z toho, že som dostala štvorku z matiky a aby toho nebolo málo, začne pršať. Nie že by som nemala rada dážď, vlastne mi vôbec nevadí, ale dnes sa to fakt nehodí. Asi dvadsať krokov predo mnou kráča ON. Denis Jakubčík. Najkrajší chalan z celej školy. A má dáždnik! Nebojte sa, nie som taká šibnutá, aby som za ním utekala a pritúlila sa k nemu. Ale prší, mne je zima a on má dáždnik! Úprimne, vždy som mala pocit, že ani nevie, že existujem. A to spolu chodíme do triedy! A ja som do neho totálny blázon. Uznajte sami, že tmavovlasému vysokému hokejistovi s modrými očami a s tým najkrajším úsmevom na svete by ste neodolali ani vy. A teraz, práve v tomto momente, som mala príležitosť dať mu o sebe vedieť, no najmä schovať sa pred dažďom. Dobre, berme do úvahy, že ja sa s chalanmi baviť neviem, takže by nastalo asi trápne ticho. Väčší problém je priblížiť sa k nemu tak, aby to nevyzeralo hlúpo. Zrýchlila som krok a dúfala, že keď prejdem okolo neho, zachráni ma pred dažďom. Naivná, čo? Tesne za ním som sa potkla o hrboľ na chodníku. Chcela som sa zachytiť o jeho ruku, ale len som ho buchla a rozpleštila sa na chodníku. Vyšlo zo mňa priškrtené au. V momente som sa postavila. Čo ak sa pozerá? Veru sa aj pozeral, s údivom! Tak som sa tvárila akoby nič a oprašovala si kabát.

„Si v poriadku?"

Opatrne som zdvihla hlavu. „Áno, som v pohode," usmiala som sa.

Aj on sa usmial!!

„Si trocha zmoknutá," poznamenal a pristúpil ku mne tak, aby ma schoval pod dáždnik. Pozeral sa na mňa a čakal, že prijmem jeho pomoc. Dokonca mal nastavenú ruku. Nesmelo som ho teda chytila za dlaň a pritisla sa k nemu. Ten pocit bol úžasný: stupnica od jedna do desať? Sto! Nezastavil sa ani vtedy, keď sme prechádzali okolo jeho domu.

„Nebývaš v tom dome?" spýtala som sa zmätene.

Usmial sa. Och, ten úsmev ma raz privedie do šialenstva!

„Áno, bývam tam, ale nenechám ťa predsa zmoknúť," pozrel na mňa.

„Vlastne už som zmokla, takže nič nové by sa mi neprihodilo," poznamenala som.

„Blbý deň, však?" opýtal sa.

„Ani nevieš ako. Dostala som štvorku z matiky, nevzala som si dáždnik, ba ešte som sa pred tebou rozpleskla na chodníku," vymenovala som moje nešťastia v tento deň.

Zasmial sa, a to bolo úplne super.

„Je mi veľmi ľúto, že som ťa nezachránil," povedal a pozeral sa mi do očí.

To ma úplne vykoľajilo.

„Však to nič nie je, že som spadla tvárou na zem pred najkrajším chalanom celej našej triedy," prehodila som.

Pri mojich posledných slovách zbystril. Ups!

„Ako si ma to nazvala?" zastal. Bála som sa, že som ho nahnevala. 

Ahojte. Dúfam, že sa vám prvá časť páčila. Budem rada za každý váš komentár :)