Ešteže ťa mám

Kapitola 1 (Časť štvrtá)

Och, ako ja len zbožňujem svojho brata. Aby ste boli v obraze, je o päť rokov starší ako ja, asi o desať centimetrov vyšší, pracuje v cestovnej kancelárii a je neskutočne protivný. Pamätáte si Katku? Hej, tú antiDenisovú babu. Tá môjho brata miluje! Ako ja aj ona miluje hokej a spolu so mnou i mojimi rodičmi chodí na jeho zápasy. Zbožňuje ho ako hokejistu, ale ako chalana ho nechce. Veď je o päť rokov starší!! S Katkou sa poznám už od škôlky, vždy k nám chodila a s Marcelom sa baví ako by sa nechumelilo. Pritom ho oslavuje ako hokejového boha. Nechápem! Nikto ho nevníma ako ja. Ani rodičia nevidia, že mi večne robí zle a doberá si ma. Mamina ho miluje. Veď je jej syn. To je tak vždy. Mama má bližšie k synovi a otec k dcére. Aj u nás to tak je. Mama nedá dopustiť na Marcela a oco na mňa. Takže my sme u nás v rodine takto podelení. Samozrejme sa navzájom všetci ľúbime (aj ja s mojím bračekom). Moja mama, Lucia Budinská, pracuje v knižnici. Knihy sú prvá vec, čo nás spája. Občas jej tam chodím pomáhať, ak nemám veľa úloh. Ocko, Daniel Budinský, pracuje ako realitný maklér. Väčšinu času je zahrabaný v pracovni na prízemí nášho domu. No vždy má dvere otvorené. Nikdy mu nič neujde. Nikdy! Brata som vám predstavila, už ostávam len ja. Volám sa Ema. Mám pätnásť rokov a som spokojná so svojou výškou (165 cm), váhou (50 - 55 kg), očami (hnedozelené), ušami (Marcelovi mierne odstávajú), pery by mohli byť plnšie, mihalnice dlhšie a pleť menej pupáková. K vlasom sa nevyjadrujem. Zvlnené gaštanovohnedé vlasy mi siahajú po lopatky a je s nimi kopa práce. Mám rada knihy a som veľmi nespoločenské a hanblivé dievča. Už len to, že som sa s Denisom takmer vôbec nerozprávala o niečom svedčí. A keď aj, tak prišiel on za mnou. Preto ma prekvapilo, že som v tom sne bola odvážna a rozprávala som sa s ním bez problémov. Kiežby to tak bolo aj v skutočnosti. Ach! Zo snenia ma prebralo klopanie na dvere.

„Ja otvorím, ty sa choď učesať," ponúkol sa Marcel.

Zazrela som naňho najškaredšie, ako som vedela. Zrejme som vyzerala veľmi smiešne, lebo sa začal rehotať ako zmyslov zbavený. Pokrútila som nad ním hlavou a vybehla do izby. Vzala som vak, vlasy zopla gumičkou do drdola a vrátila sa na chodbu. Priamo pred očami mám ich družnú debatu. Katka odpovedá bez koktania, červenania sa, ošívania. Pri tom na nej vidno, že by si od neho vypýtala aj autogram. Chcem jej schopnosti!!!

„Čo vy hrdličky?" vyruším ich.

„Ja ti dám hrdličky. Už by sme mali ísť," oznámi mi a neprestane na mňa žmúriť.

Vyberieme sa teda do školy.

„Mala by si obmedziť návštevy hokejového štadiónu a nášho domu. Nepotrvá dlho a vypýtaš si od neho podpis na fotku," doberám si ju.

„Veľmi vtipné. Hlavne buď pokojná, lebo oproti nám ide Denis."

„Čo? Kde?" obzerám sa okolo seba.

Až po chvíli som pochopila, že si zo mňa spravila srandu. „Sme si kvit," povedala som a štuchla ju do ramena. Mali sme pred sebou ešte päť minút cesty, tak som jej vyrozprávala celý sen. Bolo zvláštne o tom rozprávať. Mala som pocit, akoby sa to bolo naozaj stalo. Katka neverila, čo som jej povedala a rozčuľovala sa nad tým, v akom „super momente" mi zazvonil budík. Mala pravdu. Nebolo to fér! Keď sme vchádzali do školy zmocnil sa ma zvláštny pocit. Niečo ako zmes adrenalínu a strachu. Vojdeme do šatní, prezujeme sa a spoločne vyšliapeme na prvé poschodie.

„Kati, čo keď bude v triede?" znervózniem.

Pozrie na mňa, ako keby som nevedela, že je náš spolužiak a stisne mi ruku.

„Bol to len sen," poučí ma a otvorí dvere do našej triedy.